(Ne)realita

„Musíte už odísť!“ v každej bunke môjho tela sa vzniesli vlny prílivu pri príkaze, ktorý nezniesol odpor. Odchádzajúca mníška fľochla pohľadom smerom ku mne. Biele pierko mala stále v rukách.
Ošetrovateľ ku mne pristúpil, aby viac utiahol pás, ktorý mi obopínal hruď.
Zašepkal mi:„Milujem, keď si spútaná. Ale predstavoval by som si to inak.“
„Čo tu...ako si sa...“
„Príliš dlho boli tvoje vody tiché,“ stále šepkajúc ma jemne uhryzol na ušnom lalôčiku, „nechci vedieť, čo by som s tebou teraz spravil.“
Všetka voda sa vo mne trieštila ako vodopád. Ako pred rokmi. Keď sa nám oči prvýkrát stretli.

Sedí pri mne mníška. Modlí sa, očami ma sleduje. Dokončí modlitbu, prežehná sa.
„Čo si videla?!“
„Čo vidíš?!“ spýtam sa.
Neodpovedá, naďalej ma pozoruje. Spod jej odevu sa ku mne naťahujú tmavé chápadlá. Pripomínajú paže.
„Nebudem s tebou hovoriť, pokiaľ nevyzlečieš čierne ovčie rúcho.“
Paže sa zastavia, mníška nakloní hlavu. Usmeje sa. Neskrýva pobavenie: „A to mi hovorí vrana? Nebodaj biela?! Tu ti ani svorka, ani kŕdeľ nepomôžu.“
„Nemusia tu byť fyzicky. Stiahni chápadlá a nechaj ju voľnú. S ňou budem hovoriť.“
V očiach mníšky sa na krátky okamih objaví duša a cez okno priletí biele vranie pierko. Zdvihne ho.

Delirium většinou přichází nečekaně. Tedy nečekaně. Pokud vypijete tolik alkoholu, abyste měli delirium, minimálně byste ho měli čekat. Problém však nastává, pokud čekáte bílé myšky, a ty nikde. Místo toho se vám zjeví černá ovce a bílá vrána. Ovce přitom sedí na zádech vráně, zatímco ta se pase na louce plné olivovníků. Tyhle dvě kamarádky však záhy doplní růžová zebra a fialový králík. Jejich společné dovádění nechci popisovat, nicméně už asi vím, jakým směrem se ubírala bystrá mysl tvůrce krávy Milky.
Což mi připomíná, viděli jste někdy v poslední době reklamu na Milku? Mám pocit, že úplně z televize zmizela.

Pozorovala ich tváre poznačené starosťami. Cítila sa vinná. Nielen za hlbokú vrásku na otcovom čele kvôli jej neskorým príchodom, či súbežné linky na čele maminy za každé prekvapivé rozhodnutia, napr. keď sa rozhodla odísť zo školy. Teraz sa zvýraznili všetky. Odmietla pomôcť sestre postrážiť Hviezdičky. Ako im vysvetliť, že nemôže, pretože to nie je bezpečné?
Za ich výčitkami zabuchla dvere. Utekala za Ním. Potrebovala potrestať, potrebovala na chvíľu na všetko zabudnúť. Len pri ňom to dokázala. Opäť sa dotknúť hviezd. Po Tom jej počítal pribúdajúce šedivé vlasy, kým mu ona prstom obchádzala vrásky. Aj tie, ktoré mu ešte len vytvorí.

„Tak to sepíšeme, Matěji,“ řekl strážmistr Topinka.

„Začalo to nápadem levně nakupovat a draze prodávat. Základní kapitál jsem neměl, tak jsem to řešil zlodějnama. První bylo pár slepic a hus, pak už to byly kozy, krávy, koně. Vlastně všechny krádeže dobytka v okolí jdou na můj vrub. Ale pracoval jsem s citem, nikdy jsem nezapomněl napsat omluvu.“

„Proč ses dobrovolně vydal spravedlnosti?“

„Už to bylo na nervy. Jen se podívej jak mi zbělely vlasy. A těch vrásek, co mi přibylo, jenom z lásky k práci. Taky mi bude líp v šatlavě než doma s tou megerou, co jsem si vzal.“

Potichu pristúpim k neterkám. V rukách držia moju dávnu kresbičku podivnej postavičky.
„Alethia, kto to je?“ spýta sa ma staršia z mojich Hviezdičiek.
„To je malý obyvateľ ďalekej krajiny,“ narýchlo si vymýšľam. Nebudem jej zaťažovať hlavičku nepríjemnými podrobnosťami.
„Prečo je taký smutný?“ spýtala sa mladšia, ešte drobček.
„Akej krajiny?“
„PŠT! Počujete, čo vraví?!“ sprisahanecky na ne žmurknem a naháňam sekundy na vymyslenie podrobností.
„Nie!“
„Nič nepočujem,“ drobček už skoro začína fňukať.
Skloním sa k obrázku, ktorí ešte držia. Tvárim sa, že počúvam: „Práve mi pošepkal, že je z Mesiaca. Požiadal ma, nech mu namaľujeme jeho domov.“
Zasmejú sa. Ideme maľovať!

Tma ma nedesí. Cítim sa v nej voľná. Ticho mi umožňuje započúvať sa do spevu vtákov. Šelestu stromov. Neďaleko počujem žblnkot potoka.
Stávam sa vĺčaťom, ktoré sa začína vydávať na samostatné potulky lesom. Zľahka našľapujem labkami na popadané ihličie, cítim mäkkosť machu.
Na kraji lesa si sadám. Čakám až sa zjaví Luna. Dnes je celá v striebornom. Snaží sa mi niečo povedať, ale jej slová zanikajú v nepríjemnom hukote, ktorý prináša černota.
Mníška sa vrátila. Stále opakuje otázku: „Čo si videla?!“
Zúfalo zavýjam, až je pri mne celá svorka...
Svetlo ma vytrhne zo sveta voľnosti. Opäť ležím pripútaná k posteli.

Papier - prázdny. Štetec v rukách - nečinný. Hodiny ubiehajú.
Vstávam, bezcieľne sa prechádzam po byte. Sadnem si za stôl, otvorím zápisník. Beriem do rúk pero, skontrolujem množstvo atramentu.
Múzy ma po ďalších hodinách stále nechcú kopnúť. Radšej vstanem a vychádzam na balkón. Opieram sa o zábradlie. Snažím sa sústrediť na západ slnka. Spozorovať, identifikovať každý odtienok krásneho divadla, ktoré sa predo mnou rozprestiera. Pohľad mi po chvíli skĺzne na chodník. Je šieste poschodie dostatočne vysoko? Ruku si položím na brucho. Nepoškvrnenejšie než papier. Som unavená. Z boja medzi túžbou rozpárať si ho, ukončiť bolesť a povinnosťou dýchať, byť tu pre nich.

„Povedz! Čo si videla?!“ upiera na mňa zrak mníška. Spod jej kutne sa ku mne začínajú plaziť tmavé chápadla.
...kúpem sa v potoku. Moje nahé telo si užíva dotyk studenej vody. Smejem sa. Z brehu ma pozoruje muž. Podávanú ruku prijmem a moja drobná detská dlaň sa stráca v pevnom stisku. Zvláštne sa usmeje. Napriek prosbám ma už nepustí...
„ODPOVEDZ!“ výkrik mníšky ma vytrhne z neznámych spomienok. Akoby privolá sestričku, ktorá mi prichádza previazať zápästia. „Ctihodná sestra, odkedy sa prebrala nehovorí.“ Mníška sa nado mnou skloní. Kvôli spútanému telu, môžem iba odvrátiť tvár. Cítim jej dych na uchu:„Vrátim sa!“

Na jazyku ešte cítim chuť marakuje zo sna a pred očami sa objavujú záblesky krásnych obrovských kvetov s bielymi okvetnými lístkami, vnútornou modrou „korunkou“. Netuším, ako dlho tu pobudnem, tak túžim narušiť belobu stien kvetmi. Bude tu útulnejšie. K dispozícii mám len červenú farbu a chvíľu trvá, kým sa k nej dostanem. S uspokojením si do nej namáčam prsty, začínam maľovať. Naposledy som maľovala s neterkami. Steny bytu potom žiarili všetkými farbami. Kým neprišli tváre. Prichádzajú i teraz, spolu s hlasmi. Prinášajú mi únavu na viečka. Premýšľam, či neublížia mojím kvetom, ktoré už nevidím, keď si líham do lepkavej červene.