(Ne)realita

S veľkým premáhaním som vošla do kostola. Usadila som sa úplne dozadu, snažiac sa nemyslieť na farárov hlas, ktorý prinášal zlé spomienky.
Po rokoch som pristúpila takmer posledná k prijímaniu:„Prišla som prijať telo Pánovo.“ Zautomatizovaný pohyb vloženia hostie sa preňho pre tento moment stal prvým, roztraseným. Keď som vstala, ledva som sa udržala na nohách. Sprevádzal ma pohľadom, cítila som jeho páľavu v chrbte, keď som opatrne, pridŕžajúc sa lavíc kráčala k východu. Zjavil sa pri mne miništrant. Zachytil ma v poslednej chvíli, keď ma nohy zradili. Pomohol mi posadiť sa.
„Počkajte, donesiem Vám vodu,“ a už ho nebolo.

„Tábezhlasná“ otvorila dvere. Vošla do známeho priestoru. Poznala jeho vôňu, svetlo. Dokázala sa v ňom pohybovať aj úplne potme, do ničoho nevraziť. Avšak ani po rokoch si nezvykla na ticho, ktoré ju vítalo po otvorení dverí. Priam kričalo:„Si sama! Nie je tu! Zbytočne ho hľadáš! Nepríde!“
Vyvetrala, poupratovala usadený prach po týždňoch svojej neprítomnosti. Posadila sa do chodby. Zadívala sa na vchodové dvere. Doktorka bola prekvapená jej prejavom. Nesúhlasila, aby odišla. Alethia prišla na základe svojej vôle, mohla aj odísť na základe svojho rozhodnutia.
„Aletheia! Nezabúdaj, som s tebou. Ochránim ťa.“ S povzdychov vstala. Čakala ju cesta do kostola.

„PŠT! Viem, že to bude ťažké. Potrebuješ priamo od neho svätenú vodu,...“
„Iba to? Prečo to musí byť od neho?“preruším ho.
„Pretože ON vám dvom najviac ublížil. Preto je na teba zameraná.“ Thomas prvýkrát šepká.
Doteraz mi behá mráz po chrbte, keď si spomeniem na tie ruky, vzdychy. Na moment, keď som ustrnula a nebola schopná sa brániť. Na moment, keď som hľadala spásu v kostole. Prítomný bol iba diakon. Pred ním čerstvo zrezané bahniatka, ktoré zaplavovali priestor jarou. Otočil sa, pár konárikov mal ešte v rukách. V tých rukách. Oči sa nám stretli:„Chceš opäť prijať telo Pánovo? “

„NIE! ÁLÉTHÍÁ, pómôž mí,“výsmech. Roztrhala Thomasov portrét. Mníška ju plne ovládla. Pribehli ošetrovateľky. Odliepajú jej prsty z môjho hrdla.

Zobudím sa na takmer neciteľný dotyk jeho ruky. Hladí ma po líci, v očiach mu čítam pocit viny. Otočím sa mu chrbtom.
„Alethia,“mlčím, „nehnevaj sa, prosím. Toto som nečakal.“
„Čo si čakal?!“trpkosť v hlase sa nesnažím skrývať. „Nechal si nás tu samé!“ Objíme ma. Do vlasov mi šepká ospravedlnenia.
„Budeme musieť použiť silnejšiu páku, aby sme ju porazili,“preruším mlčanie.
Obíde posteľ, kľakne si. Vina v očiach silnie:„Budeš musieť požiadať JEHO.“
Keď mi dôjde koho, skríknem:„NIÉÉÉ!“

Osamelá sedela v habite pod lipou. Konečne som pochopila množstvo cudzích spomienok, nesúvisejúcich obrazov. Zlietali sa nad ňou ako osy na med. Prvýkrát som plne pochopila Thomasove zúfalstvo, ktoré silnelo každou jeho nočnou návštevou. Keby sme vtedy vedeli, pre koho odvar chystáme! Prisadla som si k nej. Zdvihla hlavu. V očiach jej prebleskovali všetci. Vytiahla som jeden z obrazov:„Edith!“ Nič. Ukázala som ďalší, Zakaždým som ju oslovila menom. Stále nič. Mníška bola najsilnejšia. Neskryte sa mi vysmievala. Zúfalý pokus s posledným. „Thomas,“zašepkala. Prstom prechádzala po línii jeho tváre. „Alethia, pomôž mi!“ Pohladím ju po líci:„Spolu ich porazíme!“

„Prepáč. Všetko som nechala na teba. Všetky tie záležitosti,“podišla som k Edith, Thomasovej sestre. Objali sme sa.
„Prišiel aj za tebou, “prikývla, „tak sa do toho pustime.“ Musela som byť tou silnou.

Bylinkový odvar sme mali už prichystaný. Prišlo to najdôležitejšie. Dodať mu tú správnu energiu. Dnes prišiel čas splnu. Vďaka za súkromie domu pri lese. Inak by nás upálili ako čarodejnice. Hrniec sme uložili tak, aby doň svietil Mesiac. Okolie sme vydymili zapáleným tymiánom, bobkovým listom. S formulkou sme do hrnca vložili adulár. Cítila som jeho prítomnosť, keď mi šepkal:„Vhoď tam svoje pierko. Včas sa ti vráti.“

Muž v obleku so strojenosťou ukazuje rakvy. Popisuje ich spôsobom, akoby predával posteľ.
„Nič v zlom, pán...“ ťažko zhľadúvam v pamäti jeho meno.
„Urbanský,“ doplní so súcitným pohľadom na moju ofačovanú hlavu.
„Prepáčte. Pán Urbanský, nehľadám rakvu, ale...,“ nemôžem to slovo dostať na jazyk. Zdráham sa na to myslieť, nieto to ešte vysloviť.
„V týchto miestach máme urny na popol,“ sprevádza ma do zadnej miestnosti. Steny sú plné políc s urnami. Zostávam primrznuto stáť. Len sa rozhliadam. Vôbec nepočúvam, čo vraví. Nie som toho schopná. Myslím na to, že sme si obaja priali byť rozsypaní v prírode.
„Máte nejaký katalóg?“

„Hm, pekný večer prajem. Som tu na popud mojej doktorky, vraj mi skupinové terapie môžu pomôcť, ale osobne nemám príliš ten dojem. Nič v zlom, vyzeráte na celkom milých ľudí.“(Nohy mám poprepletané, aj napriek tomu sa chvejú, ruky založené. Určite vidia jednoznačne odmietavý postoj)„ Volám sa Aletheia a vraj som bola mesiac v kóme a párkrát som im skolabovala a ocitla sa na tej ich pomyselnej hranici medzi životom a smrťou.“ (Hovorím rýchlo, automaticky. Mohli by povedať, že skoro bezcitne, aj keď ledva zadržiavam plač.)„Každý sa ma vypytuje, čo som videla...nie nemôžem...“, rozpletám nohy, ruky. Rýchlo odchádzam.

Nedarí sa mi otvoriť oči. Hmatkám ľavou rukou. Zacítim Thomasovu, chytím ju. Pravou si jemne prehmatkávam bruško. Sedíme? Stojíme? Sme dolu hlavou?

„Alethia,zobuďte sa...“cudzí hlas, príliš veľa svetla. Zatváram oči.

„Aletheia, vždy som vedel, že ti biela pristane,“ sedíme oproti sebe. Medzi nami rozohraná šachová partia. Hrám s figúrkami z mesačného kameňa. Takmer ťa nevidím.
„Šach mat, moja krásna nevesta,“ vstávaš od stola. Pobozkáš ma na vlasy, na pery. Pokľakneš naľavo mňa, pobozkáš ma na ruku, ktorú zvieraš. Počúvam smútok: „Alethia,ástin mín,potrebujú ťa viac než ja. Prídem... “

„Alethia,zobuďte sa!“
Opatrne žmurkám do svetla.
„Máme ju!“