(Ne)realita

V rukách držíš krásne zabalený balíček.
Po rozbalení očarená prezerám tmavé figúrky z turmalínu, biele z aduláru:„Tak ma učte, mladý pane!“
-----
Sledujem tvoje sústredenie šoféra. Prepadajú ma výčitky.
„Mohla som ísť vlakom...“
Skočíš mi do reči:„Dámu strážte, ak ju máte rád. Nepúšťajte ju samu na výlety...“
„...nevieme nikdy, čo sa môže stať,“ dokončím verše. „Musíš si trochu pospať!“ Všimnem si tvoj úsmev. Nebýva zvykom, že ti rozkazujem.
„Dobre, Dáma v tmavomodrom, vaše prianie mojím rozkazom.“
„Biela vrana by si mohla vyskúšať čierny šat.“
„Jedine, ak sa Dáma zladí so svojimi figúrkami...“
Nestíhame. Dostaneme šach mat od protiidúceho kamióna.

Konečně čas na oběd. Ohřeješ si polívku. Mmmm, pórková. Přineseš si ohřátou polívku ke stolu. Co k polívce? Pustíš si to video, na které se chceš od včera podívat. Sedneš si k jídlu a najdeš zapadlý odkaz. Načte se ti YouTube.
"AHOJ, POJĎMĚ SI TEĎ PROMLUVIT O ÚNIKU MOČI."
Ježiši kriste.
"Mylíš si, že mě přeskočíš a nepromluvíš si se mnou o úniku moči?! Tak to ses přepočítala, frajerko! Já jsem reklama nepřeskočitelná. Teď si tady prostě vyslechneš přednášku o úniku močiii!"
A víš co, neposlechnu.
Vypneš mobil. Ticho k jídlu je taky dobrý. Aspoň si to tak víc vychutnáš.

, „Ako budem vedieť, že si to ty?“
„Alethia! Nehnevaj ma!“ tvoje minivrásky prezrádzajú hru.
„Ale vážne! Ako?! Snáď nebudem čakať na ďalší spln!“
„Si horšia ako Malý Princ,“smiech už neskrývaš, „pre moju holubičku biele vranie pierko od zlého havrana!“
„Ako sa odvažuješ spojiť do jednej vety Malého Princa a holuby?!“ rozhorčená hodím po tebe vankúš. Oblapíš ma do náruče. ´
Svit splnu ma prebúdza. Na posteli biele pierko. Vojdeš, na tvári ti sídli úsmev.
„Thomas,“ bozkom mi zabrániš pokračovať.
„Beťárka! Poriadne si ich zmiatla tým zoznamom,“ preberáš obrazy. Vieš, ktoré sú pre teba. „Za chvíľu ťa kontrolujú, musím,“ nestačím protestovať.

Svoj život mala rozplánovaný: vysoká škola, spozná svojho budúceho, promócie, svadba, prvá práca, dieťa - prvé, druhé. Budú bývať v dome, za domom les, pred záhrada a veľká rodinná hojdačka. Vytvoria domov nielen deťom, ale i útulkáčikovi. Doktorka sa jej na jednom zo sedení spýtala, čo by chcela stihnúť za 5 rokov. V mylnej predstave, že lieky zabrali. Niečo jej nakecala. Večer sa pokúsila vykrvácať. Neskôr v nemocnici myslela na jeho slová:„Do dvoch rokov sa s mojou pomocou zbavíš všetkých démonov, tretí a štvrtý budeme cestovať, viac sa spoznáme. Piaty, ak budeš chcieť, oslávime novým životom."
„Thomas, čakal nás piaty..."

Prsty sa jej ovíjali okolo hrdla. Príliš intenzívne. Nedovoľovali myslieť na nič iné než dúšok vzduchu. Bol by otrávený výparmi, ale... V očiach, v hlave cítila nesmierny tlak. Myseľ prestávala pracovať, svaly sa prestali brániť. Miesto šumenia krvi počula hlasy, radostný smiech. Pod krídlami svetla prišiel pokoj, zmizla bolesť, strach...uvoľnené prsty s následnou fackou ju stiahli späť. Chcela kričať- prečo?! Cudzí jazyk v ústach to nedovolil...
zreničky sa rozšírili, tlkot srdca na chvíľu ustal. Nebyť svetla spod dverí, nevedela by, že má otvorené oči. Vravia, že riskuje, keď sa nepravidelne dotýka smrti. Môžete riskovať stratu niečoho , čo už nemáte?

„Už nič viac nepovedala?"
„Nie, ako si vypýtala farby a papiere už absolútne nič nepovedala. V jednu chvíľu sa mi zdalo, že z jej izby počujem hlasy. Bola tam však sama a spala."
„A čo kreslí?"
„Vtáky, strom, krmítko. Vždy tam zamieri."
Doktorka opäť čítala slová na papieri: mučenka...potok..les...slad...čokoláda...vlak...lom...omrvinky...kvások...ovocie...škola...muž...putá...indián... nedávali jej zmysel. Vzhľadom na ťažkú depresiu by očakávala viac temnoty, vzhľadom na pokusy o samovraždu viac krvi. Pod vlak sa nehodila, utopiť sa nepokúsila. A tie nasledujúce znaky boli neznáme hieroglyfy. Verila, že v nich je kľúč.

S ošetrovateľkou ma púšťajú na prechádzku. Nič nehovorí. Stále som „Tábezhlasná". Niekoľko dní za sebou ju vediem ku vtáčiemu krmítku. Vtáčence sa strkajú jedno cez druhé za semienkami. Nenechajú sa rušiť našou prítomnosťou. Ich trilkot viac pripomína hádku než spev. Celý výjav by sa dal prirovnať k hlučnej strkanici počas vernisáží. Oficiality sa skončia a všetci sa menia na hladné supy krákajúce o umení. Aj na tej, kde som ho stretla. Prvýkrát som splnila niečí príkaz:„Ujdite so mnou, slečna!" Odvtedy ho poslúcham.
Môj „ošetrovateľ" prvýkrát nerozkázal, ale požiadal:„Namaľuješ mi všetko neznáme?“ Krycí motív mám. Už len vypýtať farby.

Obyvatelé Banánové země milovali náčelníka snad nejvíc proto, že byl, přes všechno bohatství, výkonnost a dokonalost, jedním z nich. Měl snad nějaké školy, ale jinak si vzděláním nezatěžoval hlavu, takže se vedle něj necítili méněcenní. A pak, on nečetl, on makal. Pro blaho všech.
Proto nevadilo, že řečnil dost podivně a občas bylo těžké dobrat se smyslu. Jeho příznivci to stejně nezaznamenali. Vlastně to bylo docela roztomilé. Jeho parodování se dokonce stalo součástí povolené satiry.
Nicméně oficiální projevy mu přece jen sestavovali spolupracovníci. Díky pokroku však jejich funkci mohl převzít program.
Víc nebylo potřeba.
Stejně to vlastně nikdo doopravdy neposlouchal.

„Prečo by som mala stáť akurát na ramenách obrov? Absolútne neuvidím viac než oni. Však sa pozrite na Malíčka. Vysoký ako desaťposchodová budova. Efekt, že keď si ma položí na rameno, uvidím viac než on nie je absolútne možný. A to nie kvôli mojim krátkozrakým očiam, ale moja hlava mu nebude siahať ani po bradu, čiže jeho oči budú stále vyššie. To si ma môže rovno strčiť do vrecka na kabáte, alebo na hlavu, nech mu vši povyberám, kebyže dáke má."
Malíček bol nahluchlý, tak aj toto začul v divnej podobe a začal mi oponovať:„Kde ti ja mám vši?“

„Alethia, fakt tu straší?“ za ruku ma poťahala moja najmenšia.
„Nebuď ťuťu!"
„To hovorí ten pravý!“ usmiala som sa. Dvoch najmladších členov oddielu som si nechala pri sebe. Počas čakania na ďalších pátračov sme pri jednom z otvorov starej pece, v ktorej sa kedysi produkovalo železo, zapálili pár sviečok. Na umocnenie atmosféry čarodejnice, ktorú som predstavovala.
Zrazu niečo zašuchorilo na opačnom konci, kde bolo naviate suché lístie.
„Čččo...tto-to je?“
„Radšej sa pozrite tu. Priamo cez komín vidno Mesiac. V akej je..“opäť šuchot. Drobci vybehli s krikom von.
„Dáš si so mnou vajíčko, Pichliačik?“ ponúkam malé strašidlo z lístia.