(Ne)realita

Prsty sa jej ovíjali okolo hrdla. Príliš intenzívne. Nedovoľovali myslieť na nič iné než dúšok vzduchu. Bol by otrávený výparmi, ale... V očiach, v hlave cítila nesmierny tlak. Myseľ prestávala pracovať, svaly sa prestali brániť. Miesto šumenia krvi počula hlasy, radostný smiech. Pod krídlami svetla prišiel pokoj, zmizla bolesť, strach...uvoľnené prsty s následnou fackou ju stiahli späť. Chcela kričať- prečo?! Cudzí jazyk v ústach to nedovolil...
zreničky sa rozšírili, tlkot srdca na chvíľu ustal. Nebyť svetla spod dverí, nevedela by, že má otvorené oči. Vravia, že riskuje, keď sa nepravidelne dotýka smrti. Môžete riskovať stratu niečoho , čo už nemáte?

„Už nič viac nepovedala?"
„Nie, ako si vypýtala farby a papiere už absolútne nič nepovedala. V jednu chvíľu sa mi zdalo, že z jej izby počujem hlasy. Bola tam však sama a spala."
„A čo kreslí?"
„Vtáky, strom, krmítko. Vždy tam zamieri."
Doktorka opäť čítala slová na papieri: mučenka...potok..les...slad...čokoláda...vlak...lom...omrvinky...kvások...ovocie...škola...muž...putá...indián... nedávali jej zmysel. Vzhľadom na ťažkú depresiu by očakávala viac temnoty, vzhľadom na pokusy o samovraždu viac krvi. Pod vlak sa nehodila, utopiť sa nepokúsila. A tie nasledujúce znaky boli neznáme hieroglyfy. Verila, že v nich je kľúč.

S ošetrovateľkou ma púšťajú na prechádzku. Nič nehovorí. Stále som „Tábezhlasná". Niekoľko dní za sebou ju vediem ku vtáčiemu krmítku. Vtáčence sa strkajú jedno cez druhé za semienkami. Nenechajú sa rušiť našou prítomnosťou. Ich trilkot viac pripomína hádku než spev. Celý výjav by sa dal prirovnať k hlučnej strkanici počas vernisáží. Oficiality sa skončia a všetci sa menia na hladné supy krákajúce o umení. Aj na tej, kde som ho stretla. Prvýkrát som splnila niečí príkaz:„Ujdite so mnou, slečna!" Odvtedy ho poslúcham.
Môj „ošetrovateľ" prvýkrát nerozkázal, ale požiadal:„Namaľuješ mi všetko neznáme?“ Krycí motív mám. Už len vypýtať farby.

„Prečo by som mala stáť akurát na ramenách obrov? Absolútne neuvidím viac než oni. Však sa pozrite na Malíčka. Vysoký ako desaťposchodová budova. Efekt, že keď si ma položí na rameno, uvidím viac než on nie je absolútne možný. A to nie kvôli mojim krátkozrakým očiam, ale moja hlava mu nebude siahať ani po bradu, čiže jeho oči budú stále vyššie. To si ma môže rovno strčiť do vrecka na kabáte, alebo na hlavu, nech mu vši povyberám, kebyže dáke má."
Malíček bol nahluchlý, tak aj toto začul v divnej podobe a začal mi oponovať:„Kde ti ja mám vši?“

„Alethia, fakt tu straší?“ za ruku ma poťahala moja najmenšia.
„Nebuď ťuťu!"
„To hovorí ten pravý!“ usmiala som sa. Dvoch najmladších členov oddielu som si nechala pri sebe. Počas čakania na ďalších pátračov sme pri jednom z otvorov starej pece, v ktorej sa kedysi produkovalo železo, zapálili pár sviečok. Na umocnenie atmosféry čarodejnice, ktorú som predstavovala.
Zrazu niečo zašuchorilo na opačnom konci, kde bolo naviate suché lístie.
„Čččo...tto-to je?“
„Radšej sa pozrite tu. Priamo cez komín vidno Mesiac. V akej je..“opäť šuchot. Drobci vybehli s krikom von.
„Dáš si so mnou vajíčko, Pichliačik?“ ponúkam malé strašidlo z lístia.

„Musíte už odísť!“ v každej bunke môjho tela sa vzniesli vlny prílivu pri príkaze, ktorý nezniesol odpor. Odchádzajúca mníška fľochla pohľadom smerom ku mne. Biele pierko mala stále v rukách.
Ošetrovateľ ku mne pristúpil, aby viac utiahol pás, ktorý mi obopínal hruď.
Zašepkal mi:„Milujem, keď si spútaná. Ale predstavoval by som si to inak.“
„Čo tu...ako si sa...“
„Príliš dlho boli tvoje vody tiché,“ stále šepkajúc ma jemne uhryzol na ušnom lalôčiku, „nechci vedieť, čo by som s tebou teraz spravil.“
Všetka voda sa vo mne trieštila ako vodopád. Ako pred rokmi. Keď sa nám oči prvýkrát stretli.

Sedí pri mne mníška. Modlí sa, očami ma sleduje. Dokončí modlitbu, prežehná sa.
„Čo si videla?!“
„Čo vidíš?!“ spýtam sa.
Neodpovedá, naďalej ma pozoruje. Spod jej odevu sa ku mne naťahujú tmavé chápadlá. Pripomínajú paže.
„Nebudem s tebou hovoriť, pokiaľ nevyzlečieš čierne ovčie rúcho.“
Paže sa zastavia, mníška nakloní hlavu. Usmeje sa. Neskrýva pobavenie: „A to mi hovorí vrana? Nebodaj biela?! Tu ti ani svorka, ani kŕdeľ nepomôžu.“
„Nemusia tu byť fyzicky. Stiahni chápadlá a nechaj ju voľnú. S ňou budem hovoriť.“
V očiach mníšky sa na krátky okamih objaví duša a cez okno priletí biele vranie pierko. Zdvihne ho.

Delirium většinou přichází nečekaně. Tedy nečekaně. Pokud vypijete tolik alkoholu, abyste měli delirium, minimálně byste ho měli čekat. Problém však nastává, pokud čekáte bílé myšky, a ty nikde. Místo toho se vám zjeví černá ovce a bílá vrána. Ovce přitom sedí na zádech vráně, zatímco ta se pase na louce plné olivovníků. Tyhle dvě kamarádky však záhy doplní růžová zebra a fialový králík. Jejich společné dovádění nechci popisovat, nicméně už asi vím, jakým směrem se ubírala bystrá mysl tvůrce krávy Milky.
Což mi připomíná, viděli jste někdy v poslední době reklamu na Milku? Mám pocit, že úplně z televize zmizela.

Pozorovala ich tváre poznačené starosťami. Cítila sa vinná. Nielen za hlbokú vrásku na otcovom čele kvôli jej neskorým príchodom, či súbežné linky na čele maminy za každé prekvapivé rozhodnutia, napr. keď sa rozhodla odísť zo školy. Teraz sa zvýraznili všetky. Odmietla pomôcť sestre postrážiť Hviezdičky. Ako im vysvetliť, že nemôže, pretože to nie je bezpečné?
Za ich výčitkami zabuchla dvere. Utekala za Ním. Potrebovala potrestať, potrebovala na chvíľu na všetko zabudnúť. Len pri ňom to dokázala. Opäť sa dotknúť hviezd. Po Tom jej počítal pribúdajúce šedivé vlasy, kým mu ona prstom obchádzala vrásky. Aj tie, ktoré mu ešte len vytvorí.

„Tak to sepíšeme, Matěji,“ řekl strážmistr Topinka.

„Začalo to nápadem levně nakupovat a draze prodávat. Základní kapitál jsem neměl, tak jsem to řešil zlodějnama. První bylo pár slepic a hus, pak už to byly kozy, krávy, koně. Vlastně všechny krádeže dobytka v okolí jdou na můj vrub. Ale pracoval jsem s citem, nikdy jsem nezapomněl napsat omluvu.“

„Proč ses dobrovolně vydal spravedlnosti?“

„Už to bylo na nervy. Jen se podívej jak mi zbělely vlasy. A těch vrásek, co mi přibylo, jenom z lásky k práci. Taky mi bude líp v šatlavě než doma s tou megerou, co jsem si vzal.“