Z pekla šťastie

Plánoval som ukázať sa Watsonovi prestrojený za starca, akým som popravde mal byť, no cesta z Číny mi trvala pridlho. Drožka ma doviezla k jeho smrteľnej posteli.
S vikárom sme si podali kľučku.
Môj doktor na mňa pozrel unavenými očami a nespoznal ma. Videl som, ako z neho vyprchala nádej, že ma ešte niekedy uvidí. Na meno snedého cudzinca vo svojej izbe sa nespýtal, len sa nechal unášať neviditeľným prúdom na miesto oveľa vzdialenejšie než Orient. Bez nárekov. Statočne.
Prikázal som domácej uvariť čaj.
V šálke som rozpustil lyžičku medu a priložil nápoj môjmu priateľovi k ústam.
„Pite, drahý Watson.“