Mesačný kameň

Preplavili sme celú Trblietku a pred nami sa črtalo niečo ako púšť. Rozpačito sme vystúpili. Iba Lunko nadšene poskakoval.
„Ta-ta-dá! Čo vravíte? Ako sa vám tu páči?"
„Kde to sme?"
Linke sa kĺzali labky. Binka tvrdo skákala:„ Určite sa neprepadnem?"
Stáli sme na niečom, čo pripomínalo ľad. Táto púšť bola siahodlhá. Povrch bol perleťovobiely a hladký. Jednoducho nádhera. Akoby sme stáli na obrovskom vyleštenom kamienku. Len miestami presvitali nejaké čierne malé krúžky. Boli ako rozhádzané gumičky do vlasov. Podišla som k tým najbližším. Boli krásne. Vábivé. Neodolala som. Rukou som po nich prešla, keď tu zrazu vystúpili a pohltili ma.