Keď povinnosť volá

„Požiar mestských skleníkov sa vymyká spod kontroly a podľa náčelníka...“
Iveta to nemohla dlhšie počúvať. Len čo vypla rádio, obrátila vyľakanú tvár k manželovi. Karol už stál na chodbe a s chlebom v ústach si obúval topánky.
„Naozaj musíš?“ Hlas sa jej triasol, ale nie toľko ako v prvých rokoch manželstva. Bola šťastná, že sú deti v škole a nemusia zdieľať jej obavy.
Karol ju objal. „Musím. Je to naozaj vážne, keď povolali aj nás, dobrovoľných hasičov.“
Jeden krátky bozk na pery a hlasné zabuchnutie dverí.
„Dávaj si pozor, láska,“ zašepkala.
Po vráskavej tvári jej skĺzli prvé slzy.
Ľúbim ťa.