Šípky

Na otázky kamarátok, ako sa má mamka, zvykne odpovedať s predstieranou ľahostajnou veselosťou.
"Veď vieš, starý človek sa stáva opäť malým dieťaťom." Ale nikomu sa nezveruje s tým, ako môže niekedy pohľad na takú premenu bolieť.
V kuchyni sa ozvali kroky a ťukanie palice.
"Dnes pôjdeme na šípky. Uvarím z nich potom lekvár." Tvár starej pani žiarila nadšením.
"Mami, vieš, že na dnes si objednaná k lekárovi. Na šípky môžeme ísť inokedy."
"A nemohla by si mu zavolať, že prídeme zajtra? Ja už som si nachystala košík."
"Mami, to sa nedá. Nemôžeme si u lekára prehadzovať termíny kvôli tomu, že ty chceš ísť na šípky. Poď, prezlečieme sa a vyrazíme."
"Ale ja som sa tešila na tie šípky. A už som si nachystala aj košík..."
"Mamička, dnes to naozaj nepôjde. Šípky počkajú. Aj tak je to ďaleko."
Stará pani sa akoby schúlila do seba, bez odvrávania sa nechala odviesť do kúpeľne, prezliecť, odviesť k doktorovi. Zdalo by sa, že išlo o banalitu. Ale tieto drobné prehry spôsobovali, že sa cítila bezmocná, neužitočná, stará.
Celý večer mala pred očami postavu svojej matky, rezignovanú, odovzdanú. Nakoniec nevydržala, vošla za ňou do izby a vytiahla košík zo skrine.
"Zajtra pôjdeme na tie šípky."