Veci, čo neodmietame

Sám.
Kedysi vedľa neho kráčali dievčatá. Držali sa jeho hrivy. Ale jedna dospela a druhá ho poslušne hľadá v iných podobách.
Aslanovu cestu skrížil ryšavý blesk.
Líška! Určite nepatrila k hovoriacim zvieratám, keď pred ním utiekla.
"Poď sem," zapriadol Aslan, "dám ti reč."
"Viem hovoriť." Vystrčila z krovia špičku nosa, zavetrila a zasa zmizla.
"Si smädná, však? Mám tu prameň. Musíš svoj strach prekonať; inak zomrieš od smädu."
"Nie som smädná," povedala líška. "Nepribližuj sa!"
Zavrčal z hĺbky hrdla. "Nesmieš mi prikazovať. Nie som skrotený lev."
"Viem. Ale ak zostaneš tam, kde si... Možno si zajtra sadnem o kúsoček bližšie."