V osamotení

Sedeli oproti sebe celú noc. Bez slov si hľadeli do očí. Hlavou jej bežalo tisíc myšlienok, scenárov. Všetky končili rovnako. Thomasovým zatknutím. Prvý vtáčí spev pripomenul blížiaci sa východ slnka.
"Nehnevaj sa, ale nedokážem tu čakať než...vieš, kde ma nájdeš, až sa rozhodneš," podal jej mobil a v tichosti odišiel.
Akoby to neboli jej nohy, keď spravila po tých hodinách prvé kroky. Musela sa na ne opakovane pozrieť. Ubezpečiť sa, že sú to jej nohy,ktoré vkladá do topánok, nie dákeho robota. Tak veľmi boli stŕpnuté...

Zvonenie telefónu ju vrátilo do prítomnosti. Podoba Thomasa zmizla. Sama počúvala tie slová...