Príď

Srdce jej v hrudi kruto búšilo, pripomínajúc jej, že je nažive. Plné úzkosti, bolesti a vzrušenia sa trepotalo v kostenej klietke kvôli jej jedinému, kvôli tomu, ktorý ju uväznil. Čakala ho každý deň, trpezlivo hľadela do doliny. Ale deň prešiel a nikdy sa neukázal a vtedy ňou zalomcovala zlosť, skrývajúca žiaľ. Oči jej v žiare zapadajúceho slnka pomstychtivo zažiarili, otvorila ústa a začala spievať. Vždy sa našiel niekto, kto zablúdil k jej jazierku, kto ju v noci zahrieval v objatí. Ale nikdy to nebol on a za to nasledoval trest. A keď nymfine slzy vyschli, opäť sa zahľadela na východ.