Oko

Nadväzuje na Nadväzuje na Prvá úloha a Mesto detstva.
Ako si tu žijeme? Roľníci chodia na polia, obchodníci píšu účtenky, mnísi zase knihy. V noci každý zalezie do domu a dúfa, že dobre utesnil dvere a nebude počuť škrabanie.
Lukáš si predstavil spanie v malej miestnosti, oddelenej od ulice len tenkými dverami, keď v noci po ulici chodia prízraky.
To oko? To je symbol ochrancov tohto mesta, chápeš oko všetko vidí. Je na červenom pozadí, to je krv v ktorej je život. Nie, to nie sme my, my nevidíme zďaleka všetko. Ochrancovia raz prídu a dajú to tu do poriadku, ako je napísané.
Lukáš v to dúfal, ale neveril.

Nadväzuje na Prvá úloha.
Miloval to mesto. Nikdy tam nebolo zima, preliezal na lanových mostoch z budovy na budovu a plával v bazéne pod mestom budovaným v korunách. S kamarátom študovali a trénovali boj v akadémii. Predstavovali si čo zažijú, keď budú chodiť po svete.
Aká iná je táto chladná cela. Bola noc a vonku obchádzali prízraky. Nikoho tu nepoznal.
Musel z mesta svojho detstva odísť. Svojou sladkou príchuťou by spôsobilo hnilobu a zničilo všetko čo bolo v ňom. Vedel to, ale tak rád by sa do neho teraz vrátil.
Cez malé okno v cele presvitalo mesačné svetlo. Prezeral si v ňom svoj meč.

Povozný ho doviezol až v noci.
Lukáš búchal na mestskú bránu s listinou v ruke. Nikto neotváral, tak bránu preliezol. Mesto bolo tiché a plné hmly. Kráčal ulicami až na kamenné námestie. Niečo ho zaujalo, symbol oka na vývesnom štíte. Bolo zvláštne povedomé. Vyrušil ho zvuk, hlboké vrčanie, šuchot nôh.
Prízraky. Trasúcou rukou vytasil meč. Kráčali z ulíc a obklúčili ho. Bránil sa, sekal do nich, mŕtvoly sa však čepele neboja. Oslepila ho žiara.
"To ty si ten vyučený bojovník, ktorého nám mali poslať?" opýtal sa muž, ktorého uvidel keď sa prebral z mdlôb. Na jeho kazajke bolo vyšité oko.