Harry Potter a Zlatá zlatá strela

„Vážne ich uvidím?“
„Bezpochyby. Musíme byť však mimoriadne opatrní a potichu.“
_______
Kľakol si vedľa šesťročného chlapca. Kútikom oka naňho pozrel. Spodná pera sa mu chvela a jastril do tmy pred sebou. Vložil mu do ruky svoj prútik. Ešte nikto ho nedržal v ruke, pokiaľ o tom mohol rozhodovať. Nie, pokiaľ bol pri vedomí. Jedine on. Jeho ruka zovrela tú maličkú len preto, aby mu dodal odvahu. Aby sa cítil ako pán situácie.
„Pssst, ticho. Už idú...“
______
„Severus! Prečo si ho ťahal do Zakázaného lesa?“ Ginevra kontrolovala malého Severusa.
„Pretože chcel vidieť jednorožcov!“
„Našťastie nie drakov.“
„Aj na tie je zvedavý...“

S trpkosťou spomínala na vrchol svojich síl. Keď ľudí mučila Crutiatom, keď sa pri jej nohách zmietali v bolestiach a kŕčoch, zakrvavení a uslzení a ona z toho mala radosť.
Spomínala, ako svojho času mučila Pottera. Niekoľko dlhých týždňov, tými najrozmanitejšími spôsobmi, stále znova, každý deň. Bolo to skvelé obdobie. Ale to šteňa vydržalo.
Už to bude šestnásť rokov, čo jej Pán zomrel. Koľko môže trvať doživotie? Dvadsať? Päťdesiat rokov? Keby aspoň presne určili čas, ktorý jej ostáva v tejto ničote. Mohla by si ho odrátavať.
„Poďme, Bella. Nadišla tvoja hodinka...“
Jej každodenná, očakávaná hodinka na slnku. A možno útek...

„Tak toto bolo retro, bratku.“
„Oplatilo sa čakať dvadsať rokov.“
„Budeme tu ešte vítaní?“
„Láska rodiny by mala byť väčšia ako nevinný žartík.“
„Je skvelé občas sa vrátiť k našej starej, dobrej podstate.“
„A pripomenúť si to, čo nás robilo výnimočných.“
„Žartovanie na úkor blízkych tým rozhodne bolo.“
„Ach, nostalgia...“
„Cítiš ju?“
„Cítim... je to duch minulosti.“
„Duch našich... akože stratených výrobkov.“
„Ktoré potešili srdcia každého...“
„Kto nebol náhodou obeťou...“
„Duch jazykoplazých karameliek, napríklad...“
„Ten jazyk je ale vskutku majestátny.“
„Rovnako ako Maestro.“
„Myslíš, že nás ponúknu dezertom?“
„Myslím, že by sme mali radšej prchnúť...“
Severus Snape ich práve zaostril...

„Pomaly, mladý pán. Kam utekáš?“ zastavil Severus Severusa.
„Chcem mrkvu.“
„Čo?“
„Mrkva je...“
„Viem, čo je mrkva! Načo ju chceš?“
„Nemôžem si pomôcť kúzlami, nedrží mi to a chcem tromfnúť Jamesa a Siriusa...“
„S mrkvou?“
„Muklovia ju dávajú snehovým postavičkám. Poradili mi to sestry. Tromfnem ich, hoci impromontovane...“
„Improvizovane,“ trpezlivo upozornil svojho najobľúbenejšieho prasynovca.
„Áno, tak.“
Keď vyšiel na záhradu, malý Severus víťazne poskakoval okolo neforemnej snehovej busty s mrkvou miesto nosa. A oproti nemu... Zúžili sa mu zreničky. A autorom snehovej busty s obrovským nosom sa tiež zúžili zreničky. Ale od strachu. Pred dverami stála živá predloha ich snehuliaka...

„Nerozumiem!“
Hermiona si povzdychla nad rovnicou z matematiky.
„Načo musí chodiť do muklovských kurzov?“ natiahol Draco.
„Aby mal všeobecný prehľad,“ odfrkla naspäť.
„Áno, ten teda bude mať,“ zaškľabil sa. „Počúvaj, Andrew. Ja som to už pochopil. Skús si predstaviť miesto tých čísiel strýkov Severusa a Pottera. Keď k nim priradíš ich premennú... čiže hocakú situáciu, v ktorej sa môžu tí dvaja objaviť spoločne, či už pôjde o nevinné stolovanie, náhodné stretnutie alebo nebodaj konverzáciu... výsledok bude vždy rovnaký. Bude to katastrofa, ktorá bude mať akurát inú závažnosť...“
„Draco!“
„Premenná môže byť hocaké číslo?“
„Áno. Vidíš? Stačí len použiť správny príklad...“

Teraz sa nepozeraj, Harry. Je to pre tvoje dobro.
Viedol vnútorný boj. Tú novinu sa dozvedel len ráno. A on sa prehováral, že to vážne nemusí vidieť. Stačí, keď o tom vie.
Neprotivilo sa mu to. Ani náhodou. Ale už šestnásť rokov presviedčal seba a ostatných, že sa to nemôže stať. Len tak. Z princípu a zvyku. A ono sa to stalo.
Neodolal.
Napriek dlhoročnému presvedčeniu sa zmierene usmial, keď videl, ako sa jeho dcéra Lily objíma so synom Draca, Andrewom.
„Raz som ti povedal, že sa od radosti poserieš, keď dostaneš do rodiny Malfoya.“
„Necítiš? Stalo sa...“ uškrnul sa.

„Profesor Snape...“
„Longbottom, ste idiot? Už desať rokov vás presviedčam, aby ste mi hovorili menom. Vykanie vyžadujem, ale oslovenie profesor je v našom vzťahu zbytočné. Nemyslíte?“
„Ehm... Severus?“
„No prosím.“
„Len som chcel oznámiť, že sa nám podarilo...“
„Čo sa vám podarilo?“
„Mne a Hermione. Vaše laboratórium...“
„Čo je s ním?“
„No...“
„Longbottom!“
„Vybuchlo,“ šepol.
Chvíľa ticha. Áno, to na Longbottoma sedelo. Severus vybehol z miestnosti.
„Si frajer, Neville,“ zaškľabil sa Draco. „Oznámiť mu takúto novinku. Ten Potter má teda nápady.“
„Čo ja? Na Harrym teraz bude, aby mu povedal, že to bol Apríl. Vraj to za tú srandu stojí...“