Moje články

Áno, vieme vyrobiť látku, ktorú nevidia hlupáci, ani ľudia, čo nie sú hodní svojho postavenia. Ale po tej príhode u cisára už to neponúkame. Viete, ono vyrobiť takú látku nie je len tak. Na to potrebujete veľmi kvalitný materiál. Cisárovi síce priniesli kupci kvalitný materiál, ale tamojšie skladovacie podmienky ho rýchlo znehodnotili. Takže výslednú látku nevideli nie len nehodní, ale aj nevhodní. Napríklad cisár nie je ani hlúpy, aj je svojho úradu hoden. Ale keďže stále nemá dediča, hazarduje s budúcnosťou krajiny. A tak látku nevidel. A to dieťa? Myslíte si, že sa také malé dieťa hodí za katovho pomocníka?

Autorská poznámka: Pri písaní fandomu som zistil, že niekto má podobný - Google zistil, že to je kniha podľa seriálu. Na ten som si spomenul a tak písal, ale skoro vôbec nič si z neho nepamätám.
„Babi, zabudol som si doma pyžamo. Nemám v čom spať.”
„No nevadí, niečo vymyslíme.”
Prababička prehrabovala truhlu s oblečením.
„Aha, môžeš skúsiť toto. V tom spával tvoj pradedko.”
-----
„Babi, v noci sa mi snívalo, že som sa stretol s pradedkom a ten mi povedal, že na záhrade zakopal popis svojho vynálezu. A tvrdil, že sa vidíme, lebo mám na sebe jeho nočnú košeľu.”
„On stále niečo vynaliezal. Všetci si mysleli, že je to blázon, ale ja viem, že bol génius.”
-----
Pomaly rozbalili nález na stole. V balíčku bola kôpka papierov s popisom vynálezu. Na vrchu bol veľký nápis „Perpetuum mobile”.

Major Haluška sa prechádzal pred nastúpeným družstvom. Nebol spokojný. Od vyhlásenia poplachu do akého takého nástupu uplynula skoro polhodina.
„Vy tam vzadu. Kde máte topánku? Keby bola vojna, dal by som vás zastreliť.”
Vojak Čilipan sa rozplakal a posadil sa na zem.
„Ten je úplne blbý,” ozvalo sa spomedzi vojakov. „Ak vydrží, stane sa minimálne plukovníkom.”
Major si to nevšímal.
„Ale nikto z vás vojnu nezažil. To sme strieľali boľševikov, teda čo to trepem, nemcov samozrejme.”
Zasnil sa. Spomínal na dobu, keď ešte velil skutočným vojakom.
Po chvíli sa spamätal a povzdychol si.
„Čo bolo, to bolo, terazky som majorom.”

Milagros hľadí neveriacky do dopisu. Čoraz viac sa jej chce kričať. Takže jej otec, ten, ktorý nechal jej matku samotnú, ten, ktorý mohol za to, že Milagros vyrastala v sirotčinci v kláštore, je Federico di Carlo, muž, v ktorého dome pracuje od svojich osemnástych narodenín. A čo je horšie, otec Iva. Iva di Carla, jej snúbenca, s ktorým plánovali svadbu.
„Nie, to nemôže byť pravda. To nie. Ja som... Ja som spala so svojim bratom. Nie, to sa nesmie nikdy dozvedieť. Ale vziať si ho nemôžem.”
Milagros sa rozhoduje, čo urobí. Nepovie to Ivovi. Utečie mu. Nikdy nemôžu byť spolu.

Pristúp bližšie, vyvolený. Našu dedinu zasiahla ťažká rana. Ľudia sú rozpálení, bolia ich nohy a ruky. Neskôr nimi vôbec nemôžu hýbať.
Staré dokumenty spomínajú rastlinu zvanú prvosienka, ktorá má schopnosť takýchto ľudí vyliečiť. Nájdi ju a prines. Potrebujeme ju.
-----
Dorazil som do veľkého mesta. Snáď tu budú vedieť niečo o prvosienkach. Zatiaľ nikto, koho som stretol o nich nikdy nepočul.
-----
V meste o prvosienkách počuli. Zistil som, že prvosienky boli naposledy videné pred veľkou vojnou, pred tým, ako sa utekalo do krytov. Mám vraj putovať na juh, v tamojšom kryte bola uchovaná zásoba semien rastlín. Možno budú mať aj prvosienky.

Bruno sa vpotácal k Rollandovi do pracovne.
„Ty vyzeráš. Stoj tam, ani sa nehni, ešte mi to tu zakrvavíš.”
„Väčšina tej krvi je od mojich súperov. Mám šťastie, že ma otec tak tvrdo trénuje. Keby nie, museli by ma sem priniesť. Ak by ma ešte vôbec niesli sem.”
„Tie vaše turnaje. Jedného dňa sa pri tom zabiješ. Počkaj, hneď ti ju prinesiem. Už jej je málo, budeme musieť vyrobiť ďalšiu. Zajtra ťa tu čakám.”
„Vďaka.”
Bruno si zobral masť a odobral sa do svojej izby. Rana na ruke nebola príliš hlboká. Dôkladne ju vyumýval a natrel masťou. Pekelne to štípalo.
Autorská poznámka: Keď ma nič rozumné nenapadlo...
Kniha

Túžite aj vy po športovej postave, štíhlom páse, pevných bokoch, vypracovanom zadočku? Túžite po tom, aby vám všetci závideli to, ako vyzeráte? Chcete sa zbaviť nadbytočnej vrstvy tuku? Chcete sa cítiť lepšie pri pohľade do zrkadla? Nechcete ale tráviť celé dni vo fitness centre dvíhaním závaží, nechcete chodiť pravidelne športovať a už vôbec sa nechcete obmedzovať pri stole?
Máme pre vás riešenie. Naša starobylá, patentom chránená, metóda vám zabezpečí výzor vašich snov. Už žiadne šaškovanie v telocvični. Už žiadne odmietanie ponúkaných jedál pretože „držíte diétu”. Už len nádherná postava.
Objednajte si našú knihu „Ako na pevné boky” a užívajte si.

„Keď sa tí traja hádajú o nejakú guličku, tak to nebude len tak nejaká gulička. Ukáž mi ju.”
„Tu máš.”
„Tu je niečo napísané.”
„A čo?”
„Hama foráž”
„Hama foráž? Hama foráž?”
„Áno, hama foráž. Tu je to jasne napísané.”
„Tak to nič nie je. Keby tam tak bolo šém ham foráž, to by bolo.”
„Ale nie je. Čo je tu napísané, to je tu napísané. Je tu hama foráž.
„Určite?”
Celkom určite. To,čo chceš ty, to je Šém Ha-M'foraš a píše sa to trochu ináč.”
„Tak im tú guličku teda necháme a budeme sa na nich dobre baviť.”
Autorská poznámka: Chcel som tam dať aj správny nápis na guličke a baviť sa na počte slov, ale nevyšlo to.

Nebojte sa, vyhráme to. Naši beži sú najrýchlejší, naši vrhači skáču najďalej a pri skoku do výšky a do diaľky máme najlepšieho možného trénera. Možno ste videli, že niektorých našich športovcov trénovala skákať kobylka. Oni to videlí aj červení, ale to sme ich nechali vidieť. Chceli sme, aby sa nechali zmiasť a tiež sa nechali cvičiť kobylkou. Všetci vieme, ako pekne skáče, ale vydáva pri tom divné zvuky a máva krídlami. A my krídla nemáme. Našich skutočných skokanov do diaľky a skokanov do výšky trénuje vo veľmi prísnom utajení blcha. A zrejme nám to vyšlo. Červení pri skokoch smiešne frkajú.
Autorská poznámka: Napísané za päť minút dve minúty pred termínom.

Podľa okolitých obyvateľov sa hudba sa ozvala o ôsmej z miestneho kostola. Podľa pána Glórina, ktorý z okna vidí priamo na hlavný vchod bola hudba nadpozemsky krásna a akoby niekoho oslavovala. Uviedol, že v obci doteraz nič také nezažil a obáva sa, že takáto hudba bude mať neblahý účinok na jeho spánok.
Požiadali sme o vyjadrenie miestneho farára.
„Áno, dnes ráno sme v kostole počas bohoslužby spievali glórie. Využili sme opravený orgán a tiež skutočnosť, že do dediny zavítal popredný svetový spevák Glóriotti.”
Starosta ubezpečil obyvateľov, že kostolný spev nemá negatívne účinky na ich zdravie.
Pre televíziu Noha, Glória Mancková.

Slnce pomaly usadalo na morskú hladinu. Od horizontu vysielalo posledné lúče svetla až nakoniec so žmurknutím spoza prevaľujúcej sa hladiny zmizlo za obzor. Okolie potemnelo. Nastala noc.
Na opačnej strane obzoru prichádzali spočiatku slabé závany vetra. Hladina sa stávala nepokojnejšou, vlny narastali do čoraz väčšej výšky. Spoločne s vetrom od východu prichádzali spočiatku útržky, neskôr chumáče hmly, ktoré s tmou vytvárali takmer nepreniknuteľný záves.
V hmle sa znenazdania na horizonte zjavil tvar odlíšiteľný od okolia len tmavším odtieňom šedej. Blížil sa. Nebolo pochýb, bola to loď. Orlí zrak môže zachytiť trepotanie vlajky na prove, korma však ostáva zahalená v hmle.

„Harry, čo to je?”
„To je mysľomysa. Videl som jednu u Dumbledora.”
„Načo to je?”
„Uložíš si do toho myšlienky a spomienky, ak máš pocit, že ich máš v hlave mnoho a môžeš sa na nich pozrieť z nadhľadu.”
„Kto ti mohol poslať niečo také?”
„Neviem. Nebol pri tom odkaz. Ale hodí sa mi to, mám toho v hlave príliš.”
----
Neville vošiel do prázdnej izby. Má dosť času, všetci sú na zápase a po ňom je plánovaná oslava, nikto sem nepríde. Otvoril Harryho skrinku a vytiahol z nej mysľomisu.
„Tak a teraz uvidím, čo robil Harry s Giny cez prázdniny.”

Autorská poznámka: Inšpirované sériou „The Psychic Serpent” od autorky Barb (ktorá je podľa mňa lepšia ako originálne knihy 5 -- 7), kde niečo podobné chce vykonať Harry Snapeovi:

Harry Potter and the Psychic Serpent
Harry Potter and the Time of Good Intentions
Harry Potter and the Triangle Prophecy
The Lost Generation (1975-1982)

Cez okno vletela do izby postava. Bol to asi tridsaťročný muž v koženej bunde a klobúku. Pozbieral sa zo zeme rozhliadol sa po okolí. Zozadu sa nad ním vynoril tieň. V rukách držal vázu. Tou praštil muža po hlave.
„Junior, si to ty?” z tieňa sa vykľul starší pán v hnedom obleku s klobúkom.
„Už som ti hovoril, aby si ma tak nevolal.”
„Si to ty, junior!”
„To udieraš každého, čo sem príde? A čo tá váza? Vyzerá ako z dynastie Ming.”
„Myslel som si, že si jedným z nich. A tá váza je falošná.”
„Tati, oni by prišli dverami.”

Tí mladí vôbec nemajú záujem o tradíciu. Všetci by sa iba preháňali po lúke, raz za čas niečo zjedli a prípadne vylihovali pod stromom. Ale o poriadnu prácu ani nezavadia. Všetko to ostáva iba na nás starých. A pre mňa to už nie je - nechávať sa priväzovať každý deň ku stromu s helmou na hlave a snažiť sa natriasť čokoládu tak, aby sa do nej dostalo čo najviac vzduchových bublín. Asi sa nechám preložiť k linke. Môj brat tam už pracuje. Balí hotovú čokoládu do fólie. Ale kto to prevezme za mňa? Mladí svišti už o výrobu čokolády nemajú záujem.
Autorská poznámka: Na pochopenie treba poznať jedno a druhé video.

„Kam vlastne ideme, Felčiar?”
„Na juh, Jednooký, na juh. Boli sme poslednou zo slobodných légií Chatováru a mojou povinnosťou kronikára je dopraviť nakoniec kroniky späť do Chatováru, nech je to kdekoľvek. A koniec už prišiel. Légia sa rozpadla.”
Jednooký to samozrejme vedel, ale takto ma otravoval každý deň. Vedel som, čo bude nasledovať.
„A prečo, ak už je koniec, stále do kroník píšeš?”
Nevedel som mu odpovedať. Možno to bolo zo zvyku, možno som si myslel, že v Chatovári budú niekoho zápisky zaujímať. V každom prípade som bol rozhodnutý splniť povinnosť, aj keby som mal ísť až na koniec sveta.

Alica došla ku stolčeku, na ktorom bol koláč tvaru srdca s ľavou stranou žltou, pravou hnedou. „Som zvedavá, čo sa stane, keď ho ochutnám.” Ochutnala zo žltej strany. „Fuj, ten je hnusný.” Koláč aj stolček sa zrazu zmenšili. „Aha, zväčšila som sa. Skúsim druhú stranu”. Ochutnala hnedú časť. „Mňam, sprava je fakt dobrý.” Ako očakávala, koláč sa zväčšil na pôvodnú veľkosť. „Dám si ešte.” Koláč aj stolček sa zasa zväčšili. Alica vyšplhala na stolček a zas odjedla. Už bola veľká iba ako koláč. „Usadím sa v koláči, keď budem hladná, tak z neho odjem a hneď ho budem mať viac.”

Jim sedel v sude už niekoľko hodín a neodvažoval sa z neho vystrčiť nos. Bol si istý, že Silver s kumpánmi sú ešte niekde nablízku a keby ho videli vyliezať zo sudu, istotne by im došlo, že všetko počul, a jeho šance na prežitie by boli minimálne. Neodvažoval sa vyliezť, ani keď začali padať prvé kvapky vody. Na palube spočiatku iba jemne ťukali, po chvíli začali hlasito bubnovať. Oblohu prečesol blesk. Loď sa začala prudko kývať do strán. Sud s Jimom sa prevrhol a prekotúľal sa krížom cez loď. Jim pochopil, že ak chce prežiť besnenie búrky, bude musieť vyliezť.

„Sakra, netrafili sme to.”
„Ako to, však všetko bolo vypočítané presne.”
„Veď sme vedeli, že to nemusí výjsť. Aspoň sme boli prví, čo sa dostali na druhú stranu.”
„To áno, ale ja som sa chcel aj vrátiť.”
----------
Už niekoľko mesiacov leteli prázdnym priestorom.
„Treba sa rozhodnúť, čo urobíme. Ako viete, zásoby nám včera došli, ten bonbón je naše úplne posledné jedlo.”
„Navrhujem opustiť loď. Zomrieme aj tak, tak prečo si nezalietať?”
Rozhodli sa, že to vykonajú. Nikomu sa nechcelo zostať v plechovej krabici.
----------
Zavrel za sebou poklop. Vnútri už nikto neostal. Posledný krát prešiel rukou po lodi a odrazil sa.
Autorská poznámka: Poviedka, ku ktorej sa to vzťahuje je jedna z najlepších a najsilnejších, aké som kedy videl. Prečítajte si ju. V češtine vyšla v XB-1 1/2012.

Autorská poznámka: Je to hlúposť, ale aj to niekedy treba.
„Ale ja ho potrebujem. Musím ho mať. Ja ho milujem.”
„Bohužiaľ, je to v rozpore s nariadením číslo štyristodvadsať vydaným komisiou.”
„Ale prečo? Prečo?”
„Veď už sme vám to vysvetlili. Ich výroba bola zakázaná, pretože obsah reagoval so stenami plechovky za vzniku karcinogénnych látok. Hádam ste nechceli dostať rakovinu.”
„Ale ja ho potrebujem mať vždy pri sebe a potrebujem, aby vydržal celú plavbu.”
„Tak si ho pestujte v kvetináči.”
„To nestačí. A okrem toho, viete, koľko to spotrebuje vody. Na mori jej nikdy nie je dosť.”
„Je mi ľúto, pán Pepek, ale špenátové konzervy proste nie sú a ani nebudú.”

Ach áno, spomínam si na tie časy. To sme boli ešte mladí a naivní. Verili sme všetkým tým kecom od Mladých svišťov, že káčer má pomáhať slabším, učili sme sa všetky tie zbytočnosti, ako prežiť v prírode, ako viazať stovky druhov uzlov, ale nikto, a za to viním hlavne strýka, nás nenaučil, ako prežiť v kapitalizme.
Vlastne si myslím, že ani strýko nevedel, čo robiť. Držať si ohromné množstvo hotovosti a každý večer sa modliť, aby sa uchránila od inflácie - taká hlúposť. Zasiahlo ho to najtvrdšie zo všetkých. Aspoň sa nedožil toho, že dnes s oboma bratmi predávame Nový prostor.

„Azrael, počul si ma? Nepokúšaj sa to loviť. To nie je obyčajná sliepka. Pokiaľ sa môj plán vydarí, ešte dnes večer si na tých malých modrých potvorách pochutnáme.” Vysvetľoval Gargamel svojmu kocúrovi, ktorý sa neustále pokúšal predmetu na stole uhryznúť hlavu. Gargamela to po chvíli prestalo baviť a hlavu odpojil. „Vidíš, nie je to skutočná sliepka,” pohrával si s imitáciou hlavy v dlani. „Necháme ju chytenú v pasci, kde ju nájdu a odnesú si ju k sebe do dediny. Keď už bude tam, tak ich všetkých prehĺtne a priletí s nimi k nám. Pochopil si? Potom si na nich pochutnáme.”

Existuje-li zavedený český název, dejte mu přednost (Šmoulové, nikoli Smurfs).

Autorská poznámka: Videl som dnes film, tak som k jeho koncu napísal drablátko.
Tak nám tá prerastená jašterica rozbila nášho robota. Ani pomoc od Futuriáncov nám nestačila. A pritom mal ideálne vybavenie - plášť zo syntetických diamantov, lejzrové kanóny, plazmové granáty. Akurát neviem, prečo musel vyzerať ako ona.
Už sme tú potvoru mali na kolenách, spodný mozog už mala zničený. A potom si priletí ten vták, čo už mal byť dávno mŕtvy, obnoví jej ho a ešte jej pridá silu.
A teraz si pokojne odchádza do mora aj s tým malým a vedeniu to je asi jedno. Zdá sa, že nikoho nezaujíma, čo bude ďalej. Ale to nie je koniec. Jedného dňa ju zničíme.

Nech je toto drable na tému nula