Moje články

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, že sa už druhý deň na cestu balíš. Hádam nejdeš tie naše ovce hľadať.
- Ale kdeže. Na piknik sa chystám. A už som aj zbalil všetko, čo mi treba.
- Na piknik? Hádam len zase ten mesiac neskončil.
- Veruže skončil, Jarík. Zasa budeme mať na chvíľu pokoj. Ja ti mám pocit, že celý rok sa toľko nenarobíme, ako v tomto mesiaci.
- Veď ja tiež. Ale povedz mi, Pištík, pred tým, ako sa na piknik vyberieš, nezájdeme ešte spolu do dediny do krčmy?
 

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si za Ančou nešiel. Veď v stredy za ňou každý týždeň chodíš.
- Jáj, starý môj, Anču mi ty ani nespomínaj. Minule mi poradila, že si mám vlasy ostrihať a pozri, ako to dopadlo.
- Veru, a mne sa ti hneď zdalo, že sa to tu nejak viac leskne. Ale Pištík, to ti je dnes moderné mať hlavu úplne vyholenú. Vari sa to Anči nepáči?
- Anči aj hej. Ale Mariena ma od tej doby nechce ani vidieť. A predsedová žena tiež nie.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, že či nie si dnuka v kolibe pri Zdeničke z Prahy. Celý týždeň ste z izby nevyliezli.
- Jáj, Zdenička tu teraz nie je.
- Hej? Ale veď som včera počul, ako ste dlho do noci onô… diskutovali.
- To áno, ale ona začala kreposti rozprávať. O svadbe, o deťoch. Tak som ju za Ančou poslal, nech sa spolu o tom bavia. Anča tiež občas podobné reči vedie.
- A myslíš, že za Ančou išla?
- Možno, Jarík. Ale všetky svoje veci si k tomu pobrala.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si do dediny za Ančou nešiel, keď ti je predseda v Bratislave, kam si ho tá kontrola predvolala.
- Jáj, Jarík. Vari nevieš, že predseda do tej Bratislavy nešiel?
- Akože nešiel? Veď ho predvolali.
- Vymyslel si, že tam nemusí on. Že tam môže niekoho iného z úradu poslať. A tak poslal.
- A koho že tam poslal, Pištík môj?
- Anču poslal. Tá jediná sa tam nebála ísť.
- A čo teraz budeš robiť?
- Čo by som robili? Pôjdem do vedľajšej dediny. Za Marienou.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, že či nepôjdeme ovce pohľadať. Veruže už dobrého pol roka som ich nevidel.
- A vari sa o nich to krepie psisko nestará?
- Veruže nestará. Pred mesiacom sám domov pribehol a odvtedy len spí a keď sa ho na ovce pýtam, iba sa mi smeje. A to aj keď som naňho valašku vytiahnuť skúsil.
- To určite od predsedu pochytil. Ten tiež, odkedy kontrola z Bratislavy odišla, tak sa na všetkých iba smeje a na otázky odpovedá len tak, že má právo nevypovedať.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či za Ančou nezájdeme, keď predseda na dovolenku na Havaj odcestoval.
- Zájdi, ja som zašiel včera. Ukázala mi fotky, čo nám predseda poslal.
- Hej? A čože tam odfotil? Hádam nie tamojší salaš, aby nám ukázal, ako tam ovce pasú?
- Veruže nie, Jarík. Nejaké kvety tam fotil, či čo. A všetky pod vodou. Asi tam ani iné nemajú.
- To kvôli takej kreposti pol sveta precestoval? Však keď sa minule potok vylial, mali sme aj u nás v dedine všetky kvety pod vodou.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či ešte furt to staré haraburdie v kolbe neprehrabávaš.
- Starý môj, ani som nevedel, čo všetko tam máme. Aha, tuto hrnček.
- To ti tu jedna pani nechala. Že vraj keď mu povieš hrnček var, tak začne kašu variť.
- To ako v tej rozprávke, kde to nevedeli zastaviť.
- To je on, Pištík. A zastaviť? Hádam nie si tak krepý, aby si si jednoduché hrnček dosť nezapamätal.
- Jarík, prečo ho vlastne nepoužívame?
- Pištík, a tebe by sa chcelo každý deň hrachovú kašu jesť?

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či do krčmy nezájdeme.
- Starý môj a vari nevieš, že krčmu už v dedine nemáme?
- Pištík, ty si zo mňa srandu nerob. Keby krčmu zrušili, do pol hodiny by celá dedina horela.
- Jarík, neboj. Zrušená nebola. Len ju krčmár premenoval na kasíno. Teraz si tam okrem pitia aj karty zahrať môžeš.
- Veď karty sme tam už ako malí chlapci hrávali.
- No veď hej, ale teraz tam môže predseda kontroly z Bratislavy vodiť a všetky peniaze za pokuty od nich naspäť vyhrať.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si na ryby s predsedom nešiel.
- A či si len krepý, to som ho tam poslal, aby som za Ančou mohol chodiť a o predsedu sa nemusel starať.
- Pištík môj, my o predsedovi a on sem zasa mieri a niečo ti nesie. Dobrého zdravia predseda, a čože nového nám nesiete?
- A vari nevidíš, kua kua. Rybu som ulovil. A takú veľku. Na návnadu tuto od Pištíka. Oštiepok vyrobil. Takže teraz chcem, aby ste mi každý deň aspoň desať oštiepkov pripravili.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, že sem niekto od dediny mieri. A žena to je. A čo ty tu chceš, dievka moja, omrzelo ťa voľačo?
- Dobrý deň. Ja sa volám Nina Halušková a hľadám prácu. Váš predseda ma poslal za vami.
- A dievka moja, to akože by si sa o ovce sa starala, dojila ich, žinčicu varila, oštiepky údila…
- Veruže to.
- Jáj, ale by vôbec nešlo. Keby si tu pracovať začala, predseda by si na to zvykol a potom by to aj od nás začal vyžadovať.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si nezabudol, že nás na dnes predseda do dediny na schôdzu pozval.
- Starý môj, načisto mi to z hlavy vypadlo. A prečo nás tam chce?
- Že vraj sa s nami o hospodárení a vyhliadkach na ďalší rok chce pozhovárať.
- To kvôli takej kreposti do dediny musíme? Veď to aj tu mohol prísť. A tuto moja valaška by mu ukázala pádne argumenty.
- Nechaj valašku, Pištík. Predseda ti má teraz dobrú náladu, dotácie dostal. Zdá sa, že nám aj nové ovce kúpi.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si nešiel sliepkam zrno nasypať, keď nám ich predseda kúpil.
- Už som nasypal. Ale povedz, čo ho to napadlo, nám sem na salaši kurín postaviť.
- Možno si myslel, že sa nám so sliepkami bude viacej dariť. Dojiť to nemusíš, strihať to netreba, len vajíčka zbieraš.
- Hej, ale kŕmiť to treba. To ovce si samy trávu nájdu.
- Veru pravdu máš. Ale neboj, presvedčime predsedu, nech nám sem Anču pošle, aby ich kŕmila. Všetci budú spokojní. Sliepky, my a hádam aj Anča.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či mi zasa rovnako odpovieš, keď sa ťa na to už možno aj tridsať rokov pýtam. Aj na týchto stránkach viac ako dvesto razy.
- Starý môj, ja som si už na to zvykol. Nemôžeme to predsa meniť.
- Prečo by sme nemohli, Pištík? Veď tých štrnásť slov v dvoch vetách tu byť nemusí. Päť razy už nebolo.
- Veruže nebolo. Ale aj tak to radšej necháme na dobu, keď tu už nebudeš a nahradí ťa ten krepý Američan, čo to tu celé zreštituuje.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si za Ančou nešiel.
- Anču mi ty ani nespomínaj. Už tretí týždeň na všetkých vrčí.
- Pištík môj, náš predseda tiež. Ba aj Malý Dodo. Čože sa im všetkým prihodilo?
- Veruže som to po dedine zisťoval. Až pán farár mi prezradil, že do dediny dávno nikto kávu nepriviezol.
- A chlapom v dedine to nevadí? Alebo krčmárovi? Veď oni každé ráno od neho kávu pýtali pred robotou.
- Veruže nevadí. Teraz miesto kávy aj ráno pijú slivovicu a do roboty už nikto nechodí.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No, a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či do dediny nepôjdeš, veď si tam už dobrého pol roka nebol. Furt si len v kolibe zavretý. Ani ovce by ťa už nespoznali, keby sme dajaké mali. A to od vtedy, čo ti Anča tú vec kúpila. Čo to vlastne bolo?
- Starý môj, na knihy to je. Akurát to raz za čas nabiť musíš.
- Pištík, aké knihy tam máš?
- Predsa to, čo mi tam Anča nahrala. A tá tam nahrala celú svoju červenú knižnicu. Na tri roky mám čo robiť.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či do dediny nepôjdeme, keď ti tam má predseda ten svoj predvolebný míting.
- Veruže by sme mohli. Na mítingoch predseda furt guláš varil, aspoň by sme sa najedli.
- Pištík môj, to bývalo, kým sme ovce mali. Veď vieš, že si pred každým mítingom prišiel jednu vypýtať. Ale keď nám žiadne nové nekúpil, tak guláš nemá.
- Jarík, na kandidátku ktorej strany sa náš predseda nakoniec nechal napísať? 
- Akože na ktorú? Predsa na všetky. Hádam si nemyslíš, že by riskoval, že ho nezvolia.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, si sa zas s Ančou do stodoly neschoval.
- Jarík môj, Anča sa ti načisto zbláznila. Tak hovorila, že už so mnou nebude do šatní kultúrneho domu na naše stretnutia chodiť, nieto ešte do stodoly. Že chce na plesy. A do opery. Že si mám oblek kúpiť. A ešte také krepie reči mala, že sa budem musieť minimálne dvakrát týždenne umývať.
- Jáj, Pištík, to určite v Bratislave pochytila. Ja som vedel, že to nedopadne dobre, keď ju tam predseda na školenie posielal.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či do dediny nezájdeme. Malý Dodo hovoril, že nám musí nový šport ukázať. V televízore ho videl.
- To sa mu chce na staré kolena so športovaním začínať? A aký šport vlastne?
- To ti práve neviem. Včera si totiž od Anče žehličku a dosku na žehlenie vypýtal. A od predsedu košeľu. Tak možno žehliť bude.
- A to ako žehliť bude? To má byť šport?
- Neviem, Pištík, ale sranda určite bude. On si totiž ešte od pána farára kľúče od kostolnej veže vypýtal.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či nie si dole u predsedu. Veľký dojem si naňho urobil, keď tu kontrolu bola.
- Starý môj, trochu som mu pomohol, to je pravda. Možno nám za to aj nové ovce kúpi. Ale takú kontrolu by si tiež zvládol.
- No, Pištík, neviem, či by som ich vedel presvedčiť, že ťa predseda v dobrej viere na cestu okolo sveta ovce hľadať poslal.
- A pritom im stačilo dať napiť len pár pollitrákov slivovice a hneď uverili, že nám ovce do teplých krajín uleteli.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či sa neschováme, keď sem predseda zase mieri. Dobrého zdravia, predseda. A čože nového nám nesiete?
- Ja vám dám, že čo vám nesiem, ja vám donesiem. Zajtra príde z Bratislavy kontrola a bude chcieť vedieť, prečo drahý salaš držíme. Čo im poviete?
- Že sa o ovečky sa staráme, žinčicu a oštiepky pripravujeme.
- O Anču sa staráme.
- Tak o tú by ste sa starať nemuseli. Ale dobre. Mne tie rozprávky hovoriť nemusíte, tie bude chcieť kontrola počuť. Tak dúfam, že ich presvedčíte.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si sa už vrátil z toho, ako ťa predseda poslal po novoročnej oslave ovce hľadať.
- Veruže vrátil.
- A kde si ich hľadal, až do apríla?
- Všade. Na Bahamách, na Kanárskych ostrovoch. Predseda na hľadanie prispel.
- Ty, Pištík, zdá sa mi to, alebo sem niekto mieri? Žena nejaká.
- Jaj, Jarík môj, ja musím zasa veľmi rýchlo ísť ďalej ovce hľadať. Na Antarktídu napríklad. S touto ženou som sa bol na Kréte zoznámil. Ale dúfal som, že tu ma nikdy nikde nenájde.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si zasa do dediny nebežal, keď tam teraz každý deň dvadsať razy beháš.
- Jarík môj, keď mňa to tak chytilo.
- Pištík, a nemá to nič spoločné s tým bielym práškom, čo som u teba našiel.
- Možno. Veď aj ty si daj a uvidíš, že aj tebe sa hneď bude do dediny chcieť hneď bežať.
- Pištík môj, mal by si spomaliť a menej ho brať. Už aj predseda niečo tuší. Zabaví ti ho a potom bude k nám behať každý deň.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, lebo sem predseda zase mieri. A dobrého zdravia, predseda. A čože nového nám nesiete?
- Ja vám dám, že čo vám nesiem, ja vám donesiem. Čo ste to vy mojej žene doniesli?
- Jáj, predseda, hovorila nám, že látku na šitie potrebujete, a že vy jej ju nekúpite. Tak sme jej nejakú doniesli.
- Že látku. Vojenský padák ste jej doniesli. Čo keď to u mňa niekto nájde?
- Nebojte, predseda. To sme v lese našli, v batohu u jedného, ktorý to už určite potrebovať nebude.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si zasa do dediny nezašiel, Anču navštíviť, kým je predseda stále v tom Bruseli.
- Jáj starý môj, Anču mi ty ani nespomínaj. Aspoň mesiac ju teraz nechcem ani vidieť. Vyspať sa konečne poriadne potrebujem a to u nej nejde.
- Jak to, že nejde, Pištík môj, veď som myslel, že práve pre toto k Anči chodíš.
- Starý môj, k Anči síce chodím, aby sme spolu spali, ale to je ti ten paradox, že čím viac spolu spíme, tým menej sa vyspím.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či do dediny nepôjdeme. Anča už možno aj zimné oblečenie odložila.
- Starý môj, ja mám najradšej, keď ho všetko odloží.
- Veď ja tiež, ale tak nemôže medzi ľudí.
- A prečo by som s Ančou medzi ľudí chodil.
- A to si s ňou furt len dnuka zavretý, slnko sa ťa ani nedotkne, nepobozká. Však už je vonku dosť teplo.
- To už mám vyriešené. Anča kľúče od kultúrneho domu získala a tam na streche nás nikto nevidí a slnka je tam tiež dosť.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si do dediny nešiel.
- A čo, vari nepočuješ, že som tu?
- Práveže počujem, Pištík môj, práveže počujem. Odkedy ti bol predseda tie husle venoval, nedá sa ťa nepočuť. Veď preto sa ťa na dedinu pýtam. Či by si nešiel aspoň na chvíľu tam trénovať, tu nám psa aj ovce plašíš.
- Starý môj, to veru nejde. Jedenkrát som pri Anči husle vytiahol a slákom po nich prešiel a pol dňa ma po dedine a okolí naháňala a čosi o valaške kričala.
 

- A či si mi tu, Pišík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či už si vyplnil ten dotazník, čo nám tu bol predseda nechal.
- Jarík môj, už zase nejaký dotazník? Však nedávno som mu tu jeden vypĺňal.
- Pištík môj, ale toto ti nie je len tak hocijaký dotazník. To je sčítanie obyvateľov, domov a bytov.
- Jarík môj, a to sa sčíta aj koliba?
- Veruže aj koliba.
- A vari aj ovce?
- A čo ti ja viem, Pištík môj. Ale môžeme aj tie s nami sčítať, však to nebude dlho trvať, keď sú len dve.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či nie si dole v dedine. Malý Dodo sa chce znova zabiť.
- Zasa? Veď to chcel už asi dvadsať razy a ani raz mu to nevyšlo.
- Veruže nevyšlo. Furt si dal pol deci na odvahu, potom ešte jedno, potom fľašku, a po tretej fľaške na všetko zabudol.
- Myslíš, starý môj, že mu to dnes vyjde?
- Neboj, Pištík. Dodo si to síce na papier napísal, aby nezabudol, ale krčmár tak hovoril, že mu ten papier hneď po prvom poldeci vezme a spáli.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- Na kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si dole do dediny za Ančou nešiel.
- Jáj, starý môj, Anču mi ani nespomínaj. Pamätáš si ešte, ako po dedine boli plagáty, že do kultúrneho domu prišiel Kašpárek?
- Čo by som si nepamätal, veď aj predseda sa chválil, že do dediny prišla zahraničná kultúra.
- Tak s Ančou som tam musel ísť.
- Pištík môj, vari ti tak vadilo jedno bábkové divadlo?
- Vadilo, nevadilo. Keď Anča videla, ako možno niekoho povrazom ovládať, odvtedy ma chce na našich stretnutiach furt iba viazať a viazať.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či dole do dediny nepôjdeme. Anču sme dávno neboli pozrieť.
- Jáj, starý môj. Odkedy sa predseda z Bratislavy vrátil, už ti to nie je to, čo bývalo. Nebezpečné to je teraz. Ja veru nejdem. Ale ak chceš, tak si choď.
- Ale no tak, Pištík, veď hádam nebude tak zle. Valašku si vezmem a od starostu pokoj budem mať.
- A či nevieš, Jarík, prečo on do tej Bratislavy išiel? Reklamu videl, na kurz. Sebaobrana so zvláštnym zameraním na obranu pred útokmi valaškou.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak. Nad pesničkou som sa ti zamyslel. Vieš, ako tu bol ten spevák, čo mňa za manažéra chcel.
- Veruže pamätám. A čože s ním?
- No ten spieva, že baran má len jedno, ale on, že má dve. A tak ti ma napadlo, že či má baran vážne iba jedno.
- Jarík môj, a to chceš ísť barana do lesa naháňať? Však už dobré dva roky sa nám tam schováva.
- Ja ani nie, ale predseda hovoril, že by viac pohybu potreboval, tak nech naháňa.

- A či si mi tu, Postava1 môj?
- Postava2 môj, hádam nevidíš, že nie som? Veď som ti hovoril, že toto funguje, aj keď som u Postavimej3 Postave4.
- Postava1 môj, vidím. A tiež vidím, že sem Postava3 zase mieri. Bude na teba vypytovať, keď ťa tu nenájde. A vieš, že nerád vidí, že za Postavou4 chodíme.
- To určite nejako zahovoríš. A vôbec, hlavné je, že Postave4 sa to páči. Aj sa ma pýtala, že prečo si aj ty neprišiel. Že je radšej, keď sme tu obidvaja.
- Jáj, nechcelo sa mi dnes. Ale Postava3 nejaký demižón nesie, aj tu sa dobre zabavíme.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si nešiel dole do dediny, keď tam teraz autobus plný turistov dorazil. Predseda hovoril, že im treba oštiepky, žinčicu a bryndzu ponúknuť, a všetko to kúpia.
- Starý môj, ale aj zaplatia? Nie ako minule, keď tiež turisti prišli, žinčicu chceli, ale nakoniec sme my im platiť museli. Že odškodné, keď po žinčici dva týždne na záchode sedeli.
- Neboj, Pištík, títo nie sú ako tí minule. Toto sú turisti z Česka, tých už dobre poznáme a bezpečne im môžeme všetko popredávať.

- Ako dlho ste vlastne boli v Kotve?
- Takmer šesť rokov. A každý rok nám hovorili, že už je posledný, že čoskoro začnú rekonštrukciu. No a zdá sa, že na to konečne došlo.
- A neplánujete sa tam po rekonštrukcii s minigolfom vrátiť?
- Uvidíme, ale bojím sa, že by už od nás chceli sumy, ktoré sú niekoľkonásobne vyššie, ako doteraz. Tiež nie je isté, kedy sa znova otvorí, tvrdia, že rekonštrukcia bude trvať dva roky, ale kto vie, či ju vôbec spustia na čas. A ak sa nám podarí prežiť aspoň rok na Maninách, tak si myslím, že tam už ostaneme natrvalo.

Milý denníček,
dnes som sa vybral na kopec uprostred Prahy. Keď som prišiel, tak nás tam bolo pár, myslím, že iba päť. Nie moc, na prvú väčšiu akciu roku dosť málo. Ale potom začali prichádzať. Po jednom, po dvoch…. Akurát je škoda, že mám na pol deviatu lístok na kultúru. Musím bežať, dopíšem to potom.

Milý denníček,
kultúra bola strašná, vraciam sa na kopec. Ešte ich nevidím, ale už ich počujem. A už som na kopci. Tam je minimálne dvesto ľudí. Tak som zvedavý, ako to dopadne.

Milý denníček,
policajti zatiaľ neprišli. Je to vôbec veľká párty, keď neprišli policajti?

Vieme, že v úvodnom ťahu sa nemôže vyskytnúť dvojitý hod a preto je iba pätnásť možných hodov, ktorými môže hra začať.
Prvou skupinou sú hody, keď sa jednotlivé kocky líšia o dvojku. Ide o hody tri jedna, štyri dva a päť tri. Pri týchto hodoch je správny ťahom obsadenie bodu v domácom poli.
Medzi tieto hody patrí aj hod šesť štyri, kde je možné obsadiť bod dva. Tento ťah bol dlho považovaný za začiatočnícku chybu. Ale nástup počítačovej analýzy ukázal, že sa jedna o ťah minimálne tak dobrý (a v niektorých situáciach dokonca lepší), ako jeho dve dovtedy doporučované alternatívy.

Muž zaklopal na dvere. Otvorila mu mladá žena.
- Vitaj, Richard. Obed bude každú chvíľu hotový.
- Elsa, vyzeráš byť mladšia minimálne o štyridsať rokov.
- Veď vieš, že je to vďaka tebe, Richard.
- Viem, a nezabúdaj, čo si mi za to sľúbila.
Muž vošiel do domu. Žena za ním zatvorila dvere. Spoločne sa pobrali do jedálne.
- Čo je na obed, Elsa?
- Sliepky. Tá, ktorú sme použili včera. A nejaké ďalšie. Do kurníka vtrhol v noci tchor a pár ich zahrdúsil. Zdá sa, že mu jedna nestačila.
Žena sa vyčítavo zahľadela na muža. Muž sa zasmial.
- Myslím, že aj tchor chce byť mladý.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či už môžeme do auta nasadať.
- Veruže môžeme. Len ešte valašku tam musím niekam napchať.
- Nie, že ti bude z okna trčať, ako minule na diaľnici.
- Neboj, starý môj. Len škoda, že sa všetci z dediny preč odsťahovali. A že aj my musíme.
- Pištík, veď na dedine priehradu postavili. To ako mali pod vodou bývať? A čo sa toho druhého týka, chceš tu sám ostať? Bez predsedu, bez Malého Doda, bez Anče?
- Pravdu máš, starý môj. Tak zhasni, zamkni a ideme.

- Zajtra idem skúsiť hrať na betón, ešte som ho ani nevidel. Ty to ihrisko poznáš, ako sa tam hrá?
- Tak počkaj, nájdem pôdorysy a svoje poznámky a nakreslím ti to.

- Jedničku môžeš hrať zo stredu, a na ľavej strane dráhy sú dlaždice. Hraj na spoj piatej a šiestej.
- A nemôžem hrať priamo?
- Na tomto ihrisku to ťahá doľava. Fakt hraj odrazom. Dvojka je podobná, ale na dva odrazy. Na pravej strane je na tretej dlaždici fľak, tak do jeho stredu.

- No a poslednú hraj z lepíku na ľavej strane odrazom sem.
- A môžem aj priamo?
- Áno, túto môžeš aj priamo.

Starý opustený dom. Medzi hromadou bordelu v podkroví je kufor. Vyzerá zachovalo. V jeho útrobách sa nachádza hromádka dopisov.

Súkromné dopisy neboli určené nikomu inému. Niektoré obsahujú inštrukcie, aby ich druhá strana spálila. Dopisy však ostali zachované.

Šesť hercov na javisku číta jedenásť dopisov. Niektoré museli byť preložené z nárečia do súčasnej češtiny. Pred divákmi sa odohráva príbeh dvoch ľudí. On píše jej, ona píše jemu. Až na ten posledný dopis. Ten už on napísať nemohol.

Ale kto boli tí ľudia? Z dopisov vieme mená, povolania. Ale je možné aby niekto z nich ešte žil? Alebo niekto z ich príbuzných?