Moje články

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či stále za tým počítačom hlúposti vypisuješ.
- Starý môj, dnes končím.
- No veď preto, predseda sa vyhrážal, že ti počítač zoberie a budeš mať po zábave. Že ho na písanie výkazov potrebuje. A že ty kvôli tomu svojmu písaniu ovce nedojíš, žinčicu nevaríš, oštiepky neúdiš.
- Veď to sme tunáka nikdá nerobili.
- Viem, Pištík, veď ani predseda výkazy nikdá nepísal.
- Tak mu počítač vrátime. Ale ak mi všade aspoň tri komentáre nepridá, tak mu Anču na kolibu vezmeme.
- Tak to môžeme aj tak.

Zvesím kruh a privalím ho na svoju polovicu telocvične. Kamarát, ktorý mi robí trénera, už na tej druhej cvičí. Zastaví sa a príde mi vysvetliť zásady bezpečosti: „…a keď sa takto točí nad zemou, tak ho zašľapni. Neskúšaj ho zachytiť. Môže vystreliť a nechceš dostať železnou trubkou do zubov.“ Nie, to fakt nechcem.

Snažím sa roztočiť. Nový rekord! Jeden a pol otočky. Potom sa príliš nakloním a z kruhu vypadnem. Tréner ale hovorí, že mi to ide dobre. A že skúsime niečo iné, aby som sa nebál aj valivého pohybu. Že mi pomôže. Akurát si mám dávať pozor na prsty.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No ak de by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si nebol dole v dedine. Predseda si turistickú kanceláriu otvoril. A keď turisti prídu, tak s nimi na expedície bude chodiť.
- Expedície? A kam?
- K prameňom rieky hovoril.
- Myslíš tej, čo cez dedinu tečie? Však to za našou kolibou pramení
- Ja to viem, ty to vieš, predseda to vie, ale turisti to nevedia. A tak predsedovi zaplatia za expedíciu a on ich sem dovedie.
- A my sa tu o nich máme starať?
- Nie Pištík, my len musíme hromadu slivovice nachystať.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, že som dnes Anču v dedine stretol. Na teba sa sťažovala.
- Anču mi ani nespomínaj. Furt sa ma na kreposti vypytuje, že čo si myslím a nech pravdu poviem. Tak som povedal.
- Pištík, to je vážna vec, keď po tebe chce pravdu. To si musíš dobre premyslieť, čo povieš a nie len niečo tresnúť. A čo teraz budeš robiť?
- Čo by som robil? Keď tak veľmi Pravdu chce, tak som jej ju predplatil. Aspoň od nej bude na nejaký čas pokoj.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či do kostola nezájdeme.
- Do kostola? A prečo by sme my dvaja do kostola chodili?
- A vari si nepočul? Pán farár vyhlásil, že aby mu tam ľudia, chodili, tak už sa nemodli chlieb náš každodenný daj nám dnes, ale slivovicu našu každodennú daj nám dnes. A miesto oplátok každému poldecáka naleje.
- Starý môj, dobré to má prešpekulované.
- Veruže dobre. Akurát sa bojí, či mu tam inšpekciu nepošlú, pretože odkedy to vyhlásil, tak je zrazu naša obec najviac náboženská v celom okrese.

- A či si mi tu Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či nie si dole v dedine, ako sme tam včera ten oheň preskakovali.
- Ten myslíš, čo od neho polovica dediny zhorela?
- Veruže ten. Aj keď to už sme ho moc preskakovať nemohli. Ale aj tak mi vŕta hlavou, ako to, že druhá nezhorela.
- Jáj, to preto, lebo krčmár rieku odklonil a druhú polovicu vyplavil. Aj tak mu to nepomohlo. Krčma mu dočista zhorela.
- Neboj Pištík, však on si najneskôr do mesiaca zasa novú postaví. Však by to nebolo po prvý raz.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si zase do studne nespadol, ako minule.
- To mi ani nespomínaj. To čo za kreposť, studňu u nás vykopať?
- Jaj, Pištík. Predseda prišiel, že všetko zdražuje, a že vodu máme mať vlastnú. Tak sme vykopali. Teda, predseda bager zaplatil, nebudeme predsa my kopať. Ale radšej sme mali slivky vysadiť.
- Ale vytiahnuť ste ma mohli. Týždeň ste ma tam nechali.
- Jáj, Pištík, buď rád, že ťa predseda načisto nezasypal. Keď ťa po slivovici zdola počul, myslel si, že odtiaľ permoníci vyskáču.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či tiež vidíš, ako dole v dedine čosik bliká. Ľaľa, aj teraz sa ti tam zablyslo. A znova.
- Jáj starý môj, to predseda novinku vymýšľa. Sem sa mu chodiť nechce, tak sa rozhodol, že morzeovkou nám bude správy posielať.
- Pištík môj, a to vari bude chcieť, aby sme sa na staré kolená morzeovku učili?
- Ale Jarík nechytaj hneď valašku. Ani predseda sa ju učiť nebude. Keď niečo bude chcieť, tak Anči povie, tá parkrát zabliká a potom mi tajne esemesku pošle.

Vidíme rad hrobov na cintoríne počas dušičiek. Všetky plné sviečok, kytíc, vencov. Jeden hrob má iba dve kytice. Človek, ktorý práve položil druhú z nich sa zadíva na ostatné hroby.

Prejde rok. Vidíme ten istý rad hrobov. Predposledný hrob je zaplavený kvetmi. Vidíme toho istého človeka, ako prikladá kyticu a aranžuje kvety. Hrob je jeden z najlepšie vyzdobených.

Prejde ďalší rok. Vidíme ten istý rad hrobov. Predposledný hrob je však úplne prázdny. Nezdobí ho ani kvet, ani sviečka.
Detail na náhrobok. Októbrový dátum úmrtia je čerstvo vyrytý a vedľa neho visí fotografia človeka, ktorého sme videli hrob zdobiť minulé roky.

Karol sedel vo vani plnej teplej vody a sledoval, ako sa sfarbuje dočervena. V ľavej ruke držal žiletku. Pokúsil sa ju chytiť pravou rukou, ale tá ho už neposlúchala. Nevadí, nemusí byť všetko symetrické. Veď aj prechod, na ktorý sa chystal, nie je symetrický. Jedným smerom sa dá tá tenká hranica prekročiť tak jednoducho, ale opačným smerom to nejde. Cítil, že sa k nej blíži. Väčšina ľudí ju prekročiť nechcela, ale on je jedným z tých, ktorí si to zvolili dobrovoľne. A rozhodol by sa tak znova. Našťastie už nebude musieť. Nikdy nebude nič musieť. Pre istotu pridal ďalší zárez.

Neboj sa. Bolí to iba chvíľu.
Musíš mať čisté biele oblečenie. V iných farbách to nie je ono. Nevynikne to tak. A bez oblečenia sa do toho ani nepúšťaj.
Ďalej potrebuješ niečo ostré a špicaté. Nôž môže byť, ale musí mať ostrú špičku. Dýka je asi trochu lepšia. Ihlice fungujú výborne, ale ihly sú príliš malé. A nepoužívaj ani nič príliš veľké.
A potom to použi. Presne tak, ako si myslíš. Odporúčam bodať s náprahom. Predsa len nástroj najprv musí prejsť cez oblečenie. Ale tie červené kvety, ktorými sa ti pokryje telo a šaty, tie za tú trochu námahy stoja.

Evu našiel po pomerne krátkej dobe takže bola celkom zachovalá. Za tých pár dní sa prakticky vôbec nezačala rozkladať. Našťastie nemala domáce zvieratá, to by určite nebola v tak dobrom stave. Pomerne rýchlo mu došlo, čo sa vlastne stalo. Náznaky boli všade okolo. Eva ležala na posteli úplne nahá a oblečenie bolo rozhádzané po okolí. Na tvári mala výraz, ktorý v jej stave úplne neočakával. Ale najvýraznejšími indíciami bol šál okolo jej krku a hračka, ktorej ale baterky už došli a tak miesto vibrovania len potichu ležala.
Vedel, že by mal zavolať policajtov. Ale ešte predtým… vytiahol z kabátu fotoaparát.

Aleša prekvapilo, že sa prebudil. Myslel si, že urobil všetko preto, aby sa mu to už nestalo. Ale zrejme to nevyšlo. Prebudil ho divný zvuk. Akoby niekoľko ľudí zaklopalo naraz na dvere. A znova. Akoby niečo klopalo na dvere. A tie dvere boli pár centimetrov pred ním. Otvoril oči, ale nič sa nezmenilo. Bol v absolútnej tme. Pokúsil sa zdvihnúť ruku, ale na niečo narazila. Pred ním bola doska. Zvuk sa zmenil. Už to nebolo klopanie. Niečo na dosku žuchlo. Niečo veľké. Cítil, ako sa doska pred ním prehla. Ale zatiaľ drží. Došlo mu, kde je. S úľavou si vydýchol.

Do jednej ruky vziať si nožík
a do tej druhej nožničky.
Jedným z nich bodať, druhým rezať
a do očí vpichnúť vidličky.

Sekera ostrá, to je kámoš
tá patrí priamo do lebky.
Za stôl si sadnúť a ku večeri
lyžicou nabrať žiletky.

Keď máš len pílu obyčajnú
radšej sa dopusť krádeže
Cirkulárka či reťazová
rýchlejšie kosti prereže.

Klincami pribiť sa ku drevu,
je ťažké iba zdanlivo.
A že to nie sú veľké rany?
Ježišovi to stačilo.

***

Zadanie sa však nesplnilo,
a katastrofu nemáme
všetko sa správne podarilo,
úspešne všetci skonáme.
A ak sa vám to zapáčilo…
Poďte sa pridať! Počkáme.