Lada

Sťa by potme, pomaličky a potichúčky Morena sa v diaľavy vytráca. Ja, malá - maličká, chúlim sa v perinách, páperie mi hladí dušu. Len za oknom inovať a ľad na rozlúčku pre potechu kvety maľujú. Muškáty, ako pery červené, s ľadovými kvetmi ladia. Kiežby mi, sťa tie muškáty, aj ľúbosť pod perinou kvitla. Prikvitne veru ona sem - tam. No ni nežný dotyk ruky toľko nezahreje, keď iba zo dva razy do nedele domov zavíta. Strach zviera mi vnútro a zvera pradúc v lone pazúrikmi zaháňa moje chmúry. Akože sa mám tmy sama nebáť? Veď ty si môj kúsok neba na zemi.