Originálne

Plukovník Connely pokrčil nos. Piesok. Všade iba piesok. Aspoňže oáza nebola ďaleko.
Žena za ním plakala.
„Nebojte sa, pani, vašu dcéru nájdeme.“
Nebol presvedčivý. Ubehli už hodiny a opatrovateľka, ktorá ju sprevádzala, mu toho veľa nepovedala.
„Tu zmizla,“ ukázala prstom, keď dorazili.
Priviedli policajného psa. Čoskoro mal stopu.
Plukovník sa zohol a z piesku vylovil farebnú gumičku.
Vzápätí spozoroval slabé zvyšky šľapají. Viedli k vysokej palme.
„Potlčená. Dievča sa bránilo.“
Zacítil benzín. „Bingo!“ Stopy kolies.

„K zemi!“
Plukovník vo vysielačke počul, ako kukláči vtrhli do domu. Po chvíli prišiel výstrel.

„Mama!“
Dievčatko pribehlo k autu a skočilo mame do náručia.

„Ako sa darí pacientovi?“ opýtal sa Dr. Strážaj, keď vošiel do sálu.
Muž vo vysokom sklenom valci nejavil známky vedomia. Hadičkami, ktoré mu ovíjali polovicu tela, prúdila akási zelená tekutina.
Sestra zbežne pozrela na monitor. „Všetko v norme. Pokračujeme v detoxikačnej procedúre. Organizmus sa postupne zbavuje následkov nekvalitného životného štýlu.“
„Pre istotu zvýšte prísun minerálov. A nezabudnite na pravidelné ožarovanie slnečným svetlom. Keď si náš pacient zaplatil kompletnú biokúru, tak ju aj dostane.“
„Áno, pane.“
„Má rodinu?“
„Podľa dokumentácie – manželku a tri deti.“
„Iste budú spokojní. Keď im ho vrátime, môžu ho volať bioocko. Len dúfam, že prehodnotí svoju životosprávu.“

Sonda se zavrtala do marťanského povrchu. Vzduch v řídícím středisku zhoustl. Všichni byli napjatí. Miliony kilometrů od rudé planety nemohly dělat nic jiného, ​​než sledovat údaje a doufat. Interval mezi příkazem a zprávou o jeho realizaci byl ubíjející. Pokud se nyní vrták rozbije...
Obrazovka ožila. Záběr na vyhloubený otvor vyvolal bouřlivou radost. Následující hodiny metr po metru posouvaly sondu podzemním tunelem. Jediná chyba mohla celou misi pohřbít.
Ušli snad kilometr, když se v reproduktorech ozvalo praskání.
„Sonda hlásí přítomnost zvukových vln.“
„Zvyšte citlivost.“
To, co zaslechli vzápětí, znělo jako shluk šeptajících hlasů.
Potom... ticho.
„Ztratili jsme spojení. Sonda... je pryč!“

Seděli na terase, ponořeni v měsíčním svitu. On a ona. Na stole vychlazená láhev, dvě sklenice.
„Miluji tě,“ řekl něžně a políbil ji. „Všechno nejlepší k výročí.“
Věnovala mu zamilovaný pohled. „Je to už dvě stě let,“ usmála se. „Ještě jsem tě neomrzela?“
„Ty?“ naklonil se a sáhl po láhvi. „Ty mě nikdy neomrzíš.“
Nalil. Krev měla pronikavou vůni.
„Pro tebe jen kvalitu,“ řekl. „Steiner 1920.“
„To byl německý umělec?“
„Ne, drahá. Vinař.“
„I vinař je umělec.“
„Vážně?“
„Jistě, drahý. Výroba vína je umění. Vyžaduje pozornost, jemnou ruku a cit. Vyrobit ho vědí mnozí, ale jen někteří mu skutečně rozumějí.“

Starý pán žil v malej dreveničke na okraji lesa. Už roky býval sám a jediným kontaktom s okolitou civilizáciou bola cesta na trh. Dni trávil prácou okolo domu a kŕmením vrán. Vždy, keď sa čierne krásavice zatúlali k jeho domčeku, mal pre ne pekné slovo a niečo do zobáka.
Jedného dňa ochorel. Neschopný zavolať pomoc či zísť do dediny ostal zaseknutý doma. A tu, na jeho prekvapenie, priletela k oknu vrana. Potom ďalšia. Deň čo deň nechávali na okenici kúsky byliniek a lesných plodov.
Keď sa vyliečil a vyšiel von, boli tam tiež. Sedeli na streche a nahlas ho vítali.

Stála v záhrade a nechávala vánok, aby hladil jej popraskanú kôru. Samota ju ubíjala. Drevené srdce v jej kmeni však nezabúdalo. Verila, že príde. Verila, že ich od seba neodlúčia.
Boli to už mesiace, čo ju presťahovali do nového domova, v novom meste. „Kde si?“ plačlivo sa pýtala každé ráno . „Čakám ťa,“ smutne šepkala každý večer. Ale každým dňom boli jej slová tichšie a tichšie.
Až jedného dňa...

„Chlapi, zasaďte ho tam!“
Záhradníci opatrne vkladali do pôdy vedľa nej druhý strom. Jej strom.
Dve srdcia zatancovali.
„Verila som, že prídeš,“ zaspievala nežne, keď osameli. Koruny dvoch marhúľ sa opäť dotýkali.

Uhádnete známe osobnosti?
1)
„Videli ste mnoho mojich tvárí. Bol som milionárom i zločincom. Neskúseným chlapcom aj ošľahaným bojovníkom. Neraz som podvádzal, pašoval, strieľal, kradol. Vládol som ríši. Založil som tajnú službu. Moje tváre zažili mnoho drámy, trápenia, neraz zomreli.
Doma mám zlatú sošku, ktorú si veľmi vážim. Mnoho cestujem. Bojujem za ochranu našej planéty. Kto som?
Pomôcka č. 1: Nie som Talian, ale viem po taliansky.
Pomôcka č. 2: Čoskoro mám päťdesiatku.“

2)
Slovák. Poznáme ho vďaka speváckej súťaži, ale už predtým hral v kapelách. Bol učiteľom hudby. Má dve deti, manželku huslistku. Kedysi navštívil Japonsko.
Pomôcka: Pozná Haberu.

„Byť profesorom u nás je vcelku jednoduché,“ povedal riaditeľ Oremuáš potenciálnemu uchádzačovi o prácu, keď prešli zlatou bránou na dvor. „Len si musíte dávať pozor na ohnivých krtkov.“
„Prosím?“
„No iste. Tí beťári radi pľujú oheň. A nepribližujte sa k metánovým gejzírom... Ale vnútri je to bezpečné. Uznávam, študenti sú nezbedníci. Možno sem-tam natrú schody olejom. Možno položia pod katedru pytóna. Však sú to deti.“
„Majú aspoň sedemnásť.“
„Nehovorím? Radi sa bavia. Tak buďte ostražitý.“
„D-d-dobre. A čo klebety o tajných chodbách?“
„Pravdivé. Ale opatrne. Raz sa v nich stratila profesorka. Našli ju o tri mesiace. Mimochodom, máte úrazové poistenie?“

„Nie, prosím, neubližujte mi!“
Muž neľudsky vrieskal, keď ho ťahali chodbou. Nevedel, kedy ho chytili. Spal v kancelárii a odrazu...
So šatkou na očiach nič nevidel. Netušil, kde sa nachádza. Chodby boli mĺkve. Už sa zotmelo?
„Neboj sa,“ začul zlomyseľný hlas. Znel mu povedome. „Čoskoro to skončí.“
Po chvíli ho vtiahli pomedzi dvere. Keď na tvári ucítil závan vetra, zajačal.
„Nie, nerobte to!“
Nemilosrdne ho vyklonili z okna. Dlhé sekundy sa bál, že ho defenestrujú.
Potom mu šatka skĺzla z očí. Zmeravel. Okno bolo meter nad zemou.
Hlas za ním sa rehotal. Pootočil hlavu. Spoznal ho. Kolegu.
„Igor?! Zabijem ťa!“

„Miláčik?“ Jeho hlas doliehal odkiaľsi z dolného poschodia. Na okamih zmeravela, ale po chvíli sa manželove kroky vzdialili. Vydýchla si. Pre istotu však siahla po lampe a o stupeň znížila intenzitu. Podkrovie sa ihneď stalo temnejším miestom, ale jej to neprekážalo. Siahla do vrecka a vylovila okuliare. No aj napriek kvalitným sklám musela poriadne jastriť pohľadom, aby jej písmenká neunikali. Napínavo prechádzala očami po stránke. Kapitola sa blížila ku koncu. Ešte pár riadkov. Nedokázala sa odtrhnúť. Slová ju pohltili. Chcela kapitolu za každú cenu dočítať. V súkromí.

Zdola začula detský džavot.

Posledný riadok. Koniec.
Zhasla a nenápadne zišla za rodinou.