Arcane: League of Legends

Mágia je nestabilná, málo preskúmaná a ťažko uchopiteľná sila prírody a univerza. Výskumníci Viktor a Jayce kedysi vyvinuli revolučný spôsob ako čary ovládať pomocou technológie. No pretože ich domov, rapídne industrializované dvojmestie Piltover a Zaun, dlho zmietali konflikty, nerovnosti a niekoľkogeneračné spoločenské krivdy, využitie ich technológii ho takmer zničilo.

Jayce s Viktorom teraz žijú v tajomnom medzipriestore kadiaľ mágia preteká, skúmajú ako funguje, vyrovnávajú sa s tým čo spôsobili a snažia sa prísť na to ako pomôcť ľuďom, ktorých ich vynálezy zmenili. No aj keď svet zhora občas vyzerá drobný ako šlendlíková hlavička, stále vie byť prekvapivejší než sa zdá.

Akú úlohu hrá kyborgka uveznená v zlatej klietke svojho domu, mačka ktorá chce vlastného čarodeja, starý doktor naháňajúci všeliek pre choré dieťa tak dlho, až celkom zabudol byť obyčajným rodičom a spoločnosť, ktorá sa musí vysporiadať s populáciou ľudí bez duše? 

A potom si Viktor povedal "dosť"! 

Vedľa totiž pristála ponožka príšerného dizajnu, nezdravo iskrila a znemožňovala sústredenie.

"Jayce?"

"Mhm?"

"Zase pričarovávaš oblečenie?"

"Neee."

Dvadsať košieľ, desať vestičiek, každý deň iné topánky, fajn... Ale handry postrácané po baráku Viktorovi z fyzického sveta nechýbali a nemal v pláne ich zavádzať. 

Veď ti ukážem štramáctvo. Luskol prstami. Na dvore vyrástla ručná pračka, prádelné šnúry a jedna pofidérna železná žehlička. Kolegova bielizeň, náhle poslušne vykazujúca realistickú nutnosť údržby, sa zoradila na kope.

Niekto rád funkčnú simuláciu fyziky, chechtal sa Viktor. Schválne, kto lepšie vystihne krásy pondelňajšieho prania, zámožný jedináčik alebo chalanisko z banskej štvrte.

Predlhé dni hodín zameškaného učiva. Domáci učitelia s jemnými hlasmi. Skúšajú, kárajú, chvália. 

Prázdnotváro, akosi úkosom, akoby im nestála za výraz naviac, akoby miesto dievčaťa, ktorého svrbia nohy i mozog videli čosi iné. Niečo, načo je lepšie nemyslieť.

Zatúži po umastených laviciach ukričanej triedy predmestia, takmer vytratená spomienka. 

„Slečna Tirgramová?“

„Ano Orianna?“

„Ako dlho som spala?“

„Váš otec věrí, že se s tým zatím trápit nemáte.“

„Von sa vraj bojovalo. Lode cestujú cez svetlo. A už nie sme dve mestá.“

„Přejdeme si násobilku."

„A máme mágov! Čo ten, čo mi pomohol? Nestaví sa znova? Počula som, že bol ako ja."

„Kde hledat tu holku?“

„Netuším. Staré laborky sú prázdne. Doktor sa presťahoval.“

„Víme to zkusit...nějak telepaticky?“

„To fakt nechcem robiť.“

„Můžu já. Vysvětli jako.“

Ako malý Jayce hltal šestákové romány. Mali super vynálezy. Trebárs elixír, po ktorom hrdina videl do hlavy všetkým okolo. Na papieri to znelo fajnovo. 

Nie tak, že mesto hrá naraz sto heavy-metalových koncertov. So strobovacím sprievodom. V centrifúge. 
Dosadli na námestie. Jayce túžil bozkávať mačacie hlavy.

„Telepatia“ vykladal Viktor vedľa pobaveným tónom, „disponuje potenciálom plošného vyhľadávacieho algoritmu iba v prípade, že dáta ladia na rovnakej tónine, resp. všetci myslia rovnako. Čomu sme zabránili. Takže tak.“

Strašne sa nudí. Nudí sa v novom Reveckovie dome, v priestornej jedálni, luxusnej detskej izbe.

Cvak sluhovi po kotníku.

Potrebuje to mláďa. Našiel ho dávno. Na hranici vecí. Jej telo vtedy veľmi tvrdo spalo. Hrali schovávačku, naháňačku, strašili snové vrabce. Už dlho nemal vlastného človeka. 

Potom ju zobudí - Pokrok! Pokrok, ten drzáň! A na to si zgegne.

Čo s polo-učňíčaťom? Až po nos v cudzej moci. A ten jej otec…

Čo robiť? Hodiť reč s tými dvoma? Zelenáči. Lepší než Pokrok...no nápadní.

Dievča bude musieť utiecť. Ako len na to?

Návnada! Áno, áno! Kocúr poskočí. Až sa poprehadzujú pruhy.

"Môj prvý učiteľ bol skrachovaný chemik. Vyrábal drogy. Nepohodli sme sa. No v jednom momente som potreboval helfnúť. Nebolo teba, nebolo Sky…. Tak sme spravili pakt. Zahojí moje rany. Ja vyliečim jeho dcéru. A aj keby som si vzal celé mesto, jeho dcéru..."

"Necháš jít."

"Jo."

"A nechal jsi?"

"Ja neviem. Chcel som prechytračit všetkých. Bola premenená. Čo na tom, že ju mohol odviesť domov. Všetky mysle jedno. Jayci, myslel som, že zhltnem celý svet."

"Ale už ne."

"To tvrdíš."

"Věřím tomu. Správne božstvo dá na víru svých lidí."

"O tom sa nežartuje."

"A mátožit se v tom ti pomáhá?"

A potom si Viktor povedal "dosť"! 

Vedľa totiž pristála ponožka príšerného dizajnu, nezdravo iskrila a znemožňovala sústredenie.

"Jayce?"

"Mhm?"

"Zase pričarovávaš oblečenie?"

"Neee."

Dvadsať košieľ, desať vestičiek, každý deň iné topánky, fajn... Ale handry postrácané po baráku Viktorovi z fyzického sveta nechýbali a nemal v pláne ich zavádzať. 

Veď ti ukážem štramáctvo. Luskol prstami. Na dvore vyrástla ručná pračka, prádelné šnúry a jedna pofidérna železná žehlička. Kolegova bielizeň, náhle poslušne vykazujúca realistickú nutnosť údržby, sa zoradila na kope.

Niekto rád funkčnú simuláciu fyziky, chechtal sa Viktor. Schválne, kto lepšie vystihne krásy pondelňajšieho prania, zámožný jedináčik alebo chalanisko z banskej štvrte.

„Videli ťa u brány. Vieš, že nemáš hovoriť s cudzími.“

Pracovňa je plná tmavých pohárov, v nich ryby bez očí, fialová tekutina buble v pokrútených trubkách. Oriannu nič z toho neznepokojí. Iba muž za stolom.

„Ani s dievčatami?“

„Jedno s kým,“ pokračuje chrbát. 

Keď bola maličká, pred tým dlhým spánkom, než ju mágia vyliečila, býval otec iný. Nenosil všade rúška. Pri rozhovore jej hľadel do očí.

„Piltoverčinu flákaš.“

„Ani ty nemluvíš.“

„Som veľký a mám svoje miesto. Tvoja bude budúcnosť tohto mesta.“

„Ani som ho nikdy nevidela.“

„Je nebezpečné.“

„Nikdy neposloucháš! Učíš mě jazyky. Ale není s kým si povídat!"

„Môže ísť o dcéru jedného známeho. Totiž...Jayce?“

Nad stolom krúžili archy papiera. Medzi nimi pochrupoval Jayce. Prinútil nerealitu skondenzovať do ozajstného laboratória, roztočených glóbusov, kriedových tabulí. Keď však nedávate pozor, všetko sa tu krkve, stráca gravitáciu.

„Ránko.“

„Promiň. Vyplo mě.“

Nepotrebuješ spať. Nemáš žiaden metabolizmus. Si komplet z mágie. Viktor privrel oči. 
„Na,“ vtisol partnerovi do rúk čerstvo zhmotnený hrnček. „Došlo ti kafe.“

„Vím, že to nemusím pít.“

„Len si daj.“

Mlčky strčil nos do hrnčeka.

Viktor poslal papiere do šanónov. „Som rád, že si tu so mnou nakoniec zostal, vieš. Aj keď to úplný koniec nakoniec nie je.“

Viktor je zažratý čitateľ mimozemských záležitostí. Práve sleduje prvoky v mláke tak ďaleko od Runaterry* ako to len ide. Planéta jednoduchá, prvoky ako nič na Runaterre. Díkybohu.

Myšlienky planktónu však burácajú známym kozmopolitným revom: „Chňap! Bi! Preč! Pich! Drap! Ham!"

Brrr. Presne takého pachtenia chcel ušetriť ľudstvo. Podľa Jayca by potom však ani jemu samému nezostalo nič zmysluplné…

Obzrie si vlastné kontúry. Keď na svoju podobu nemyslí, je znova pomerne ľudská.

Koľko vplyvu tu má jedno na druhé? On poľudšťuje meňavky, Jayce antropomorfizuje jeho. Možno vesmír sám fakt vypľúva hovoriace tigre.

„Tak dobre. Pôjdem sa tam s tebou pozrieť. Spokojný?“