Stredoslováci

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či pred salašom na lavičke nesedíš.
- Starý môj, srandu si z niekoho iného rob.
- Pištík, však len ty sa už tretí deň posadiť nemôžeš.
- Veruže, pravdu vravíš. Súvislo, až mi je to divnô. Ale kto mal vedieť, čo si to Anča vymyslela?
Že vraj ozvláštnenie. Pekné ozvláštnenie.
- Pištík, a to si sa nechal?
- A čo som mal robiť? Ani ponúť som sa nemohol. A potom na mňa tú vec použila. Ale starý môj, poviem ti, že si to možno aj zopakujeme.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si na finančný úrad nezašiel. Písali, že by sme dane mohli zaplatiť.
- Jarík môj, veď to posledných dvadsať rokov píšu. A vždy sa to dajako zahovorilo.
- Veď ja viem, ale teraz je tam niekto iný podpísaný.
- Už nie Alžbetka?
- Veruže nie. Vari si nepamätáš? Pred dvoma mesiacmi sme jej na pohreb zašli. Predseda tam mal príhovor.
- Veruže pamätám. Myslíš, že toho nového tiež presvedčíme, nech na nás zabudne?
- Určite, Pištík môj. A ak nie, tak pôjdeme na pohreb aj jemu.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a gde by som mau byť?
- No veď ja len tak, či si do knižnice nešiel.
- A čože by som tam robiu? Tunáka mi dobre. Aj ovečke sa dnes spokojnô, aj Anči sa dnes hádam bude chcieť dôjsť.
- Pištík, ale mal by si do knižnice ísť, pekne rozprávať by si sa naučil a aspoň by z teba na tých internetoch radosť mali.
- Jarík, internety ma milujú. Každý deň po mne sto slov vyžadujú.
- No však. Aspoň by si sa malebne vyjadrovať naučil a aj malé deti by tie tvoje slová čítať mohli.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či vidíš, ako sem predseda ide.
- Veruže nevidí, starý môj.
- A dobre nevidíš. Nejde veru.
- A hádam mal by mal?
- No a nie? Však sa nám vyhrážal, že s policajtami príde.
- Ale Jarík, hádam by si mu to neveril. Však to furt hovorí, keď doňho valašky hádžeme.
- To áno, ale tentokrát ovce spomínal. Že vraj ich tu len dve máme.
- Však sme tu vždy dve mali. Nidky viac ani menej.
- No, a predseda tvrdí, že nám ich pred týždňom desať priniesol.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, lebo predseda sem zase mieri. Dobrýho zdravia, predseda. A čože nového nám nesiete?
- Ja vám dám, že čo vám nesiem. Čo ste to zase objednali? Desať tisíc fľašiek.
- Veru, predseda. Objednali sme.
- Zasa budete alkohol páliť? Zasa budú colníci prehľadávať dedinu, odkiaľ to je?
- Ale predseda. Nič také. Žinčicu do nich dáme.
- A akú?
- Akože akú? No predsa našu.
- Aha. Tak to ste ma prekvapili. To z vás možno aj niečo bude. Tak to sa teším, že vám začne salaš zarábať.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si už s ovečkami z kopca naspäť.
- Veruže som. Ale poviem ti, presvedčiť ich, aby sa vrátili, to bolo práce. Hlavne barana. Celú cestu som doho musel strkať. Ten ti je tvrdohlavý ako…
- Ako baran. Že Pištík?
- Veruže, dobre hovoríš. Súvislo, až mi je to divnô. Starý môj, dokonca som ho chcel z kopca zhodiť.
- To nie, Pištík. Pamätáš si, ako dlho mu minule trvalo, kým sa nám potom vrátil. A predseda nás celú dobu obviňoval, že sme ho zjedli.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či do dediny nezájdeme. Starý Ivan dnes prišiel na návštevu.
- Myslíš Ivana, Ančinho otca?
- Veru toho, Pištík môj.
- Môžeme, Jarík môj. A potom aj za Ančou by sme mohli zájsť.
- Veď aj to môžeme. Veď už to bude dobrých pár hodín, čo odtiaľto odišla. Už mi chýbať začína.
- Veruže aj mne. Počuj, a nebál sa Starý Ivan prísť? Však minule sa s chlapmi nepohodol.
- Bodaj by sa pohodol, keď im všekým ženy zviedol. Akurát malému Dodovi nie.
- No, lebo žiadnu nemá.

- A či si mi tu Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak či si do dediny nešiel.
- Veru, zatiaľ som nešiel, ale chystám sa. Ale potom ma tu dlho neuvidíš.
- Na to som si už zvykol, Pištík môj. A čože teraz, Hádam si tú cestu okolo sveta nevyhral, čo sa o ňu v krčme súťažilo.
- Ja veru nie, starý môj. Ale predseda áno. A Anča bude mať celý kultúrny dom pre seba. A že vraj aj pre mňa.
- Tak gratulujem, Pištík. A aj predsedovi.
- Ďakujem, Jarík. Ale pomohlo, že výhercu práve Anča losovala.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si ovce na kopec pásť neodišiel. Včera sa mi sťažovali, že už dobré dva mesiace neboli. Že pošlú sťažnosť predsedovi, ak to takto pôjde ďalej.
- Však nech samy idú, keď sa im chce na kopec terigať. Mne sa nechce, tak som ich za salaš zaviedol. Však aj tam dačo rastie.
- Jáj, Pištík môj, ale iba bodliaky. Vari nevieš, že to ovce nejedia. To keby sme mali kozy, tie by veru aj to zožrali. Ale ovciam nemôžeš len tak hocičo podstrčiť.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si v dedine nebol. Malý Dodo sa z brigády vrátil. Teraz o tom v krčme hovorí.
- Brigáda? A to je čo?
- Jáj, Pištík. To ti je, keď niekto pracuje.
- Aha. A kde bol?
- V Košiciach, Pištík môj. V zoologickej záhrade.
- Tak ďaleko? Však aj my máme zvieratá. Ak sa teda náhodou nestratia.
- Máme Pištík, ale k tým ho radšej púšťať nebudeme. Včera spomínal, ako do kremačnej pece deväť tučniakov naložiť musel. Že mu nikto neveril, že ich tam toľko natlačí.