Moje články

Trevelyan vykročil k postave, chúliacej sa pri ohni. Jemný hukot plameňov a vŕzganie snehu pod nohami sa niesli šerom. Postava sa strhla, keď ho začula, no vidiac, že spoločnosť mu robí priateľ, mág odložil palicu.
"Ten prekliaty sneh... ," zamrmlal pobúrene a Trevelyan sa pousmial.
"Pod strechou je príjemnejšie."
"Tá kutica vo veži je neobývateľná," nadhodil mág, štuchnúc do polena, ale potom po ňom blysol očami. "Alebo máš nejaký návrh?"
"Poď ku mne," pristúpil na jeho tón Trevelyan.
"Čo ponúkaš?"
"Zahriatie."
"A čo ak mi bude aj tak chladno?" naoko zaváhl.
"... budeme musieť improvizovať. Mám nejaké kožušiny. A veľmi pekné kamna."

Keď to spravil, zahanbil sa. Áno, pomsta to bola sladká, ale s príchuťou zrady, šialeného smútku a výčitiek. Pozrel vedľa seba. Toho druhého to netrápilo, súdiac podľa úsmevu. Povzdychol si.
Pred očami sa mu mimovoľne zjavil On. Zamračil sa, odháňajúc ten obraz, ale zostával tam. Ten hlúpy úškrn, tie žiarivé oči, celé jeho... Zavrčal. Tá anjelská tvárička ho podrazila. Dočerta s Ním!
A predsa toho idiota videl, úplne naozajstného. Panebože. Skutočne Ho... napriek tomu, čo urobil...
Myšlienky mu zmätene prebleskovali mysľou. Neuveriteľné. Pochopil ten pocit ľútosti, ten pocit, že klamal. Miloval Ho, výlučne. Bol Jeho.
To vedľa bola cudzia kža.

"Počuj, mali by sme sa rozísť."
"Ále, čoby... Hej, pozri! To je kosť, čo?"
"Budeš ma, prosím, naozaj počúvať?"
"Jasné, jasné, čo si to chcel?"
"Vec sa má tak, že..."
"Rozmýšľam, že si kúpim Porsche. Krásne, päťstokoňové fáro..."
"Prestaň!"
"Čo je? Zase si naštvaný?"
"Áno! Ty proste... ja nechápem, že to s tebou strpím!"
"Ale veď vieš."
"Neviem!"
"Vieeeš."
Nahnevane vyskočil od stola. Vyprevádzali ho prekvapené pohľady, keď rázne vykročil preč. A potom sa rozbehol.
"Akoby si vedel utiecť."
"Drž hubu!" zreval.
Akísi dôchodcovia na lavičkách nadskočili, ale to neriešil. Len preč od dotieravého hlasu v jeho hlave. Debilná schiza.

Definovali ma, pomenovali a ukázali mi svet. Slúžil som im. Nachádzal som potešenie možno vo veľkých činoch a v tom, ako som liezol Faquarlovi na nervy.
Potom prišiel Ptolemaios. Avšak jeho iskra vyhasla. Jeho sen ostal snom a nás, džinov, pútali okovy naďalej.
Tisícky rokov ubiehali. Páni prichádzali a odchádzali. To ja som ostával, a bolesť.
A potom prišiel on. Nathaniel. Arogantný, ambiciózny, dvanásťročný mág.
V podstate zavraždil svojho majstra a jeho manželku. Potom, metaforicky, seba. Pomsta a kariéra ho pohltili.
A potom prišla Kitty. Tá sa mu postavila a tá mu ukázala cestu. Preto sa za ňu, nás, obetoval.

"Chlapi, no tak, snáď ma vážne nechcete... Makali sme spolu, zabudli ste? Za vás by som dal ruku aj chuja do ohňa..."
"Posral si si to ty."
"Je to pre to, že som si omočil zobák pri tom kšefte? Čo? Lebo ja tie prachy mám, dám mu ich..."
"Ty vieš najlepšie, čo si spravil."
"Kurva, chlapi, nebuďte smiešni! Je to nejaký žart, há? No, vtipné - hahaha - ale ma rozviažte!"
"Nie je to žart, pochop to."
"Čaká ma žena, deti, skurvené mačence sa nám narodili, chceli mi ich ukázať..."
"Mal si na to myslieť."
"Chlapi... je... ľúto. Prego!"
Potom zaznel výstrel.

Pri vatrách som kedysi načúval príbehom o vodcoch. Slávni nášho národa, hovorievali bojovníci, vystupujú do objatia hviezd, aby nám navždy žiarili na cestu.
Pozdvihol som oči nahor. Kamenné múry kobky vo mne vyvolávali stiesnený pocit, za ktorý by som sa hanbil, keby som sa tak nedesil.
Mrzelo ma, že ani svetlo pochodne neprenikne stenami. Zaškrípal som zubami a zaťal nechty do drsného kameňa. To potešenie mi väznitelia upreli, a tušil som, z akého dôvodu.
Kroky zazneli neuveriteľne hlasno. Nechal som sa vyvliecť von a pripútať. Ale pozdvihol som zrak a vedel som, že obloha bude moja.
Nechal som svetlo páliť.

Zahľadel sa na muža, ktorý stál v miestnosti s vysokými oknami, tmavými závesmi a pohodlnými kreslami otočenými ku kozubu. Svetlo a tieň mu rozjasnili a zatemnili oči. Zamyslene mu opätovali uprený pohľad.
Toho muža pokladal za strateného, a predsa sa našiel. Chcel zabudnúť na obdobie bez neho, na to, že bez neho mu ostalo v živote prázdno. Chcel, aby sa vrátil.
"Naozaj? Naozaj ti chýbali naše dobrodružstvá po tom, čo sa stalo pri vodopádoch? Naozaj chceš opäť tie prestrelky, prenasledovanie, aj keď máš ju?"
Odpoveď sa mu musela zračiť v očiach, lebo Sherlock mu venoval víťazný úsmev. "Vedel som to!"

Bilbo si sadol do starého kresla a s fajkou v zuboch sa začal prehrabávať starými listami. Á, tu bol jeden od Oriho. S úsmevom si spomenul na mladého trpaslíka, ale obálku odložil.
Chcel tomu zabrániť, ale nedokázal. Myšlienky sa mu rozbehli k tomu dňu, keď jeho noru zaplavili trpaslíci a Gandalf a on sa bláznivo vydal na ich výpravu. Vtedy ešte netušil...
Zvonec pri dverách sa hlasno rozcengal. Vyskočil a bežal ku dverám. Otvoril ich. Vonku nestál nikto. Pomaly dvere zase zavrel a vrátil sa ku starému kreslu.
Všimol si, že pánty vŕzgajú, ale nechcel ich opraviť. V skutočnosti nie.

Vojsko bolo nastúpené, kone nervózne prešľapovali.
"Tak čo, mladý, tvoja prvá?" uškrnul sa šedovlasý križiak.
"Nie, pán otec, už asi tretia," odvetil bezočivec a bol odmenený vlnou smiechu.
Potom stíchli a počúvali svojho kráľa.
"Za svatou věc a jménem vašeho krále, tedy nás... Nepřátel se nelekejte, na množství nehleďte..." žvanil po latinsky.
Postarší vojak, ktorý púšťal reči jedným uchom dnu a druhým von, sa prebral z driemot.
"To sa povie, nehľaďte na množstvo. Lenže ich je tak strašne veľa, prekliatych Saracénov."
"Príliš veľa," dosvedčil druhý križiak a na potvrdenie si odpľul.
Tretí zhrnul obavy všetkých.
"Doriti, kam ich všetkých pochováme?!"

"Pán Cabal..."
"Hovorte mi Johannes," prehodil menovaný nonšalantne.
"To nie je vtipné. Ohlásili nám, že na námestí ste predvádzali..."
"Som si vedomý, čo som robil."
"Takže viac..."
"...vám k tomu nepoviem," odtušil s prižmúrenými očami.
Tlačil sa v policajnom vozidle s tromi orgánmi - dvomi policajtmi a jednou hlavou v rozklade. Bol zvedavý, či obrad vyšiel, hoci ho prerušil kvôli týmto imbecilom.
Nečakal dlho. Na sedadle vedľa neho sa zjavil tieň a zvedavo si ho prezeral. Nekromant pokynul hlavou.
O sekundu neskôr sa ozval výkrik.
Vystúpil z vraku, napravil si oblek a zamieril do najbližšej pizzérie. Po práci mu vždy vyhladlo.

Bilbo si sadol do starého kresla a s fajkou v zuboch sa začal prehrabávať starými listami. Á, tu bol jeden od Oriho. S úsmevom si spomenul na mladého trpaslíka, ale obálku odložil.
Chcel tomu zabrániť, ale nedokázal. Myšlienky sa mu rozbehli k tomu dňu, keď jeho noru zaplavili trpaslíci a Gandalf a on sa bláznivo vydal na ich výpravu. Vtedy ešte netušil...
Zvonec pri dverách sa hlasno rozcengal. Vyskočil a bežal ku dverám. Otvoril ich. Vonku nestál nikto. Pomaly dvere zase zavrel a vrátil sa ku starému kreslu.
Všimol si, že pánty vŕzgajú, ale nechcel ich opraviť. V skutočnosti nie.

Keď zosadli, Oriho pohľad zaujal jeden zvláštne sa pohybujúci trpaslík. Po očku ho pozoroval, keď odsedlával zvieratá, a červeň mu stúpla do tváre. Bol to Dwalin.
"Kili?" zamrmlal zahanbene "čo sa stalo Dwalinovi?"
"Hmm?" druhý trpaslík sa zvedavo obzrel. "Neviem. Fili...?"
Jeho bratovi stačil jediný pohľad, aby sa potichu zasmial.
"Už je to tak, že Nori sa s ním nepohodol v určitej záležitosti," žmurkol vševediaco. Kili sa priplietol bližšie. "Stalo sa, že milý Dwalin schytal kopanec rovno do... intímnych trpaslíčích partií," dodal s úsmevom.
Ori slonil hlavu a cez nekontrolovateľný Kiliho smiech premýšľal, prečo by sa Nori hádal s Dwalinom.

Srdce jej v hrudi kruto búšilo, pripomínajúc jej, že je nažive. Plné úzkosti, bolesti a vzrušenia sa trepotalo v kostenej klietke kvôli jej jedinému, kvôli tomu, ktorý ju uväznil. Čakala ho každý deň, trpezlivo hľadela do doliny. Ale deň prešiel a nikdy sa neukázal a vtedy ňou zalomcovala zlosť, skrývajúca žiaľ. Oči jej v žiare zapadajúceho slnka pomstychtivo zažiarili, otvorila ústa a začala spievať. Vždy sa našiel niekto, kto zablúdil k jej jazierku, kto ju v noci zahrieval v objatí. Ale nikdy to nebol on a za to nasledoval trest. A keď nymfine slzy vyschli, opäť sa zahľadela na východ.

Androidy na prvý pohľad nerozoznateľné od ľudí sa krčili za terminálom. Svoju úlohu splnili dokonale, pomyslel si kapitán Shepard prebíjajúc samopal. Pozrel na zvyšných troch členov týmu.
"Musíme sa dostať k tým strojom!" zreval do prilby, v hluku však nepočul ani sám seba. Keď streľba na okamih ustala, vyskočili a prebehli za ďalšiu prepážku. Len tak-tak sa stihli skrčiť pred strelami.
"Ku strojom! Musíme sa ku nim dostať!" skríkol Shepard opäť. Tým prikývol. Ich nepriateľ bol v presile, ale bojovali.
Keď nadišla ďalšia krátka pauza, prebehli o ďalší kúsok bližšie k cieľu. Hlavne sa dostať ku strojom, prebleslo kapitánovi hlavou.

"Pán Holmes!"
Obaja sme sa otočili a zazreli nášho starého známeho. Inšpektor vyzeral ustarostene, a môjmu priateľovi preletel po tvári úsmev.
"No tak Lestrade, čo sa deje? Opäť raz máte nejaký nevyriešiteľný prípad vyžadujúci moju pozornosť?"
"Ako ste na to prišli? No nič, máte pravdu, ako ostatne vždy. Niečo tu nie je s kostolným poriadkom. Pozrite sa na zem!"
Slávny detektív s obvyklou starostlivosťou preskúmal zem. Niečo vskutku neznelo správne, ale nevedel som čo. Napokon sa Holmes vystrel.
"Je to jednoduché, inšpektor. Jar je konečne tu."
"Ale ako ste na to prišli, Holmes?"
"Je to jasné, milý Watson. Nastal odmäk."

Zmije se klátí. Klatí samec samici, samice samici i samec samce, a většinou si to zúčastnení užívají. Jenom občas tohle klácení přinese očekávaný výsledek - kopičku kulatých, bílých vajíček, tak neuvěřitelne křehkých, že se i jejich máma raději odplazí, aby je nepoškodila. Ne že by se snad vyhýbala rodičovským povinnostem, to neee, neee. Tedy sss, sssss. Jenom na ni už čeká další klácení. A že síle toho volání se nedá odolat se taky její dětičky, její šupinaté beznohé dětičky naučí. To je všechno v pořádku. Zákon přírody tomu říkají, velcí dvojnozí. Ale názor hned změní, jak chce někdo vyklátit zmijemi je!

HORATIO (prechádza nočným hradom. Ktovie, čo hľadá mimo postele v takúto nočnú hodinu, beťár.):
Och, akéže to stony čujem v diali?
Pozrieť sa, či zdrhať späť?
Však zvedavý som, kto to žiali.
Obetujem chvíľu tomuto prípadu,
ba i minútu, i päť.
Hľa, tu zdroj môjho nepokoja!
Drahý Hamlet. Ale ani nie až tak drahý, ako spitý.
Fuj, práve grcá do vetra!
Povedz, princ, čo ťa tak zžiera, že si sťa osivo v riti?
HAMLET (bedáka):
Poviem ti, drahý priateľu,
že čo ma drží na nohách je veda. Veru!
Skúšal som, ako ďaleko doletí pečená baranina.
Vo vetre len do hnoja!

Nezvyčajná situácia. Stále sa neisto vracala v spomienkach k okamihu, ktorý ju viedol k tomuto zúfalému rozhodnutiu. Stála pred zrkadlom a obzerala si bledú tvár v zrkadle. Nepribrala, nevidela ani žiadne vrásky. Niečo ju na tom pohľade aj tak trápilo - zuby. Priveľké. Všetkým na očiach. A tak sa ocitla tu, v miestnosti plnej rovnako vystrašených ľudí... Strach. Aká neznáma emócia. Z myšlienok ju vytrhlo volanie slečny za pultom, podišla k nej. Z jej širokého, no nepreniknuteľného úsmevu si nič nerobila a poslala ju dnu. Predtým, než vošla, riskla ešte jeden pohľad do zrkadla. A už ju nikto nebude volať Zubatá!

Dva druhy, od dávna znepriatelené, si zrazu stáli tvárou v tvár.
"To ty a tvoj druh, všetko ste zapríčinili vy!"
Áno, takto to zvyčajne začína.
"My? My sme len chceli pomstu!"
"To je lož!"
"Ale nie je!"
"Ale je!"
Duchaplný rozhovor hodnú chvíľu pokračoval v podobnom duchu, kým si jeden, ten chlpatejší, povzdychol.
"A vidíš, aký to všetko malo zmysel?"
Druhý, bledší, zvážil jeho slová a prikývol.
"Tentokrát... máš pravdu."
"Dostali nás."
"To teda hej."
"A v čase najvyššej slávy!"
"Trápne, čo?"
"Som alfa samec svorky, a čo ty?"
Jeho spoločník odhalil v nebezpečnom úsmeve biele zuby.
"Ja som alfasavec."

Kone kráčali po horskom chodníku, kopytami drviac drobné kamienky pod nohami. Dvaja jazdci mierili k svojmu cieľu v tichosti, prerušovanej iba drkotaním zubov jedného z nich.
"Naozaj t-t-tam chceš ísť?"
Odpoveďou mu bol pobavený pohľad: "Snáď sa nebojíš tej prerastenej jašterky?"
"J-j-jašterky? Toto naozaj nie je vtipné! Je to trojhlavá saň. Vieš, čo to znamená?! Trojnásobne viac zubov, áno!"
"Ešte ani nie je dospelá, priateľu..."
"Ale obrovská a hladná, nezabudol si? A-a-a žije v tej zradnej jaskyni plnej jedovatých výparov a síry! Koľko rytierov už vlastne skántrila? Sto? Dvesto?"
"Mmm, tak nejako... Po päťstovke sa to už nikomu nechcelo počítať."

Zvŕtal sa pred zrkadlom, ktoré bolo - ostatne, ako všetko v jeho dome - krásne vypracované. Na to si však už zvykol, viac ho zaujímal odraz.
"Nie moje najlepšie dielo, ale konečne ako-tak vyzeráš," odtušil nakoniec smerom k svojmu spoločníkovi.
Ten jeho nadšenie nezdieľal.
"Čo si mi to urobil s vlasmi?!"
"Ten zázrak sa volá česanie," zapriadol vyšší z dvojice, nevšímajúc si prúd nadávok v jemu neznámom jazyku. "V tej tvojej hrive sa predtým mohli ubytovať myši."
"A kde mám BRADU?!"
"Už ju nemáš, nevšimol si si?" uškrnul sa samozvaný holič a kaderník v jednej osobe. "Konečne, image hodný kráľa pod Horou!"

Zrazu sa strhla, keď zapraskala ďalšia vetvička. Po chvíli ticha a sústredeného žmúrenia do tmy však pohodila ofinou a na tvári sa jej objavil ten istý nedotklivý výraz. Hoci sa od zotmenia triasla zimou, nedala na sebe nič znať. Zase! Znovu sa jej zazdalo, že okolo čistinky krúži tieň. Ale veď to je hlúposť. Okrúhly Mesiac jasne svietil, akúkoľvek živú bytosť by si musela všimnúť. Zahľadela sa do tmy. Les bol pustý a mlčanlivý. Iba ak... znovu ňou zalomcovala zima a vietor jej vohnal slzy do očí, pretrhnúc niť myšlienok. Možno je to tak lepšie. Možno je nevedomosť niekedy spásou.