Moje články

Tereza stojí pred zrkadlom. V spoločenskej róbe sa nepoznáva.
Róza ju pozoruje, brada zamyslene podopretá rukou. "Šaty ti sadnú i pristanú, v tom problém nie je. Tvoj postoj a pohyb ťa ale prezradia, nehovoriac o konverzácii," jej vlastné šaty zašuštia, keď okolo Terezy opíše polkruh.
Tá podskočí, keď sa po chvíli ticha znova ozve, a zaskočí ju otázkou, či vie tancovať. "Nie tak ako rodená šľachtičná," odtuší Tereza.
"To nemusí byť prekážkou. Len ti budeme musieť nájsť vhodného partnera. Hmmm, koho..."
-
Tereza sa ukloní, keď jej na hostine Róza predstavuje talianskeho obchodníka, jedného z najlepších tanečníkov Kutnej Hory, pána d'Isco.

"Audentes. Fortuna. Iuvat," Tereza si mrmle popod nos, jazyk medzi zubami. Bodku pod výkričníkom napíše s gustom. Konečne vráti brko do stojana a ponaťahuje sa.
Róza už roztrieďuje letáky. Lichtenštajn jej v distribúcii ponechal voľnú ruku.
"Myslíš, že keď vyberal lojalistické motto, vedel o tom, že sa Jindrovi a Ptáčkovi neraz vypomstilo?" opýta sa Tereza, keď sa k nej pridá.
Róza sa usmeje. Jej pohyby ostávajú rýchle, ale presné. "Ak si dobre spomínam, považoval to za nepodstatné."
"A čo považoval za podstatné?"
"Dodať im odvahu. Často je to ten posledný - a najťažší - krok, ktorý musí niekto urobiť, než začne konať."

Okrem škrabotu dvoch bŕk nie je počuť nič. Keď jedno utíchne, Róza pozdvihne zrak.
Na jej spýtavý pohľad Tereza pokrúti hlavou. "Čakám, kým zaschne atrament."
Ako si šúcha stuhnutý krk, oči jej padnú na prázdne pergameny, ktoré ešte musia stihnúť.
"Ľutuješ naše lekcie?" Róza sa usmieva, už znova sklonená nad stolom, píše.
Tereza sa zasmeje. Jej možnosti by bez Jindrovho pozvania do Kutnej hory - a Rózinho patronátu - boli obmedzené.
Teraz je v centre diania. Má možnosť udalosti ovplyvniť, nielen ich sledovať... alebo byť ich obeťou.
"Len uvažujem, že keby sa naučili písať aj tí mužskí, išlo by nám to rýchlejšie."

One moment of absent-mindedness was all it took. Of his father not seeing.

Wood wailed under the weight, snapping like a neck being broken. There was nothing to be done. The toy wagon fell apart.

Strahd sat on his heels, stunned, haplessly reaching out and touching there one, there another shattered part trying to put everything back together, knowing the attempt was doomed from the get-go.

-

The memory comes back as the pen ripples the surface of the ink. His past is as unable to be put right as the broken plaything.

He learnt his lesson; he does not try.

Stará rozvážne tiahla hlbšie do srdca lesa, s dietkami, ktoré sa jej motali pod labami. Nezvyknuté na dlhé pochody mraučali tu od smädu, tu od únavy a nudy.
Konečne sa Stará uvelebila v tieni opadavého smreku, na mäkkom a voňavom koberci z lanského ihličia. Kým mláďatá hltavo pili, starostlivo ich čistila.
Ale čo čert nechcel, práve v okamihu, keď posledným, láskyplným ťahom jazyka chcela uhladiť neposlušnú srsť na synkovej hlave sa ten s protestným zamručaním odtiahol, nedočkavý pridať sa k hravo zápasiacim súrodencom.
Upaľoval za nimi až sa mu za pätami prášilo, nehľadiac na zježenú, rozstrapatenú, a pomaly zasychajúcu hrivu.

Ešte sa v tieni stromov roztápali posledné srieňovité kvety, a spod zeme sa za spevu pinky k slnku drali ďalšie.
Pod koreňmi storočnej jedle sa k životu prebralo aj niečo iné.
Stará medvedica zamrmlala, ponaťahovala si stuhnutý chrbát, a konečne zažmurkala do šera, aby z očí vyhnala posledné zbytky dlhého, predlhého spánku. Opatrne sa prevalila na brucho, preč od mláďat, a vytiahla sa na šafranom zakvitnutú stráň.
Prekvapene zamrmlala. Po marcovom snehu sa prebudila prineskoro, dávno mala byť hlboko v horách! A predsa...
Dlho trpezlivo načúvala tichu a vetrila, než si uvedomila: Ešte neprišli. Jej rodinka môže nerušene odpočívať ďalej.

dobrá rada nad zlato
ale treba i soli
kto nikdy nevzdá to
toho sprvu viacej bolí

zaťať zuby, ruky zopäť
aby sa nechveli
ako kôň divoký, na zadných sa vzoprieť
pár rán len v jazvu zocelí

žalúdok ako had
už vopred sa skrúca
z veľkej výšky, veľký pád
- tak nádej na sny rúca

ako na stenu hádzať hrach
je prežívanie miesto žitia
keď pod nohy sa pletie strach
táto pliaga nášho bytia

ale len ten kto bojí sa
môže skutočnú odvahu mať
a kto strachu korí sa
len cez slzy sa smiať

len niekedy, nie vždy,
dobré je sa báť

Vážení Sosáci, Sosáčky,
vy nenásytné sosáky tém našich každodenných, vyjasnime si to, že my tu šéfujeme vám, nie vy nám. Zdá sa, že na základe nekonečného úpenia v komentároch je toto pripomenutie potrebné.
A nielen to. Aby ste dodržiavali pravidlo menšieho zla, resp. úpenia, zavádzame tento Dekrét č. 69:
Kto zaúpie raz, tomu bude zmazaný komentár obsahujúci slovo úp, alebo akékoľvek jeho odvodeniny.
Kto bude úpieť druhýkrát, tomu bude zmazané drabble v ten deň, v ktorom zaúpel.
Kto bude pristihnutý pri prečine úpenia tretíkrát, tomu bude zaúpené (ge)štábom Bleskobrku trikrát na holý zadok.
Vaša sadomasochistická vrchnosť,
KaTužka a hlavne Nifredil

poslednýkrát ťa dnes nesiem
zdá sa to byť viac než znesiem

z igelitu čierna taška
v mojich rukách
príliš ľahká, príliš ťažká
a mne iba srdce puká

jama ako štvorec malý
čerstvej hliny vôňa
prikrátko času spolu sme mali
miesto slnka dni sú tôňa

na latke dva dátumy pod meno
ohraničenie šťastia, radosti
naškriabané posledné písmeno
zo smútku, či zo zlosti?

začiatok krásny
koniec nečakaný
pohľad prázdny
osud ako vlákno rozstrapkaný

príliš dramatický snáď
zdá sa byť môj žiaľ
ten "len-pes" bol kamarát
nepochopí, kto raz tak neplakal

lacnoláska.

koncept, čo draho vyjde
mne nevráti sa, druhýkrát už neodíde

Ireena sa prudko postaví, s rukou už na rukoväti. Akoby zmienka o ňom stačila, aby bojovnosť vytesnila z jej mysle strach. Ale príliš pevne zviera svoju čepeľ.
Pamätá si oči, nemŕtve a neživé. Okúzlil ju, očaril čarami. Pri spomienke na tú lesť sa jej zdvihne žalúdok.
Neprinútil ju. Sama ho pozvala dnu.
Spomína si.
Pamätá si zas a znova.
Pamätá si ako Tatyana. Ako Maria. Kristina. Anna... Spomienky z jej života splývajú s ostatnými.
Odjakživa bola bábkou v tejto zvrhnutej hre. Trestom a pokáním niekoho bez svedomia. Nesmie ju dostať. Okrem osudu horšieho než smrť jej ostáva len jedna možnosť.

ako svetielko malé
začalo horieť
v srdci, proti hlave,
a to začalo bolieť

čím jasnejšie žiarilo
tým viac tme
s tieňohrou sa darilo
- a či vôbec úfať smie?

verdikt viny znie jednohlasne navôkol
ona hlavu skloní
sama ako v plote kôl
len v tichosti ďalej slzy roní

raz vidí ruku v ruke
túžba sa v nej znova vzbudí
pozdvihne oči k Božej muke
nemajú ľudia milovať ľudí?

niečo čisté, niečo krásne
len to chce, miesto láskovraždy
cit, ktorý nepohasne
bude hviezdou - svietiť navždy

taký je ženský údel
ako iskra, strážený
z ohňa popol, dymu kúdeľ
keď je žena na ženy

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami, za siedmimi dolami, bola ôsma hora. Tam stál jeden smrek. Nebolo mu páru. Vysoký, štíhly, radosť bolo naň pozerať.
Ale stál sám, osamotený. Ostatné stromy akoby sa mu vyhýbali. A keď zadul vietor, v jeho šumení bolo počuť plač. Pocestných, čo nechali sa ním zlákať, už nikdy nikto nevidel.
Niektorí hovoria, že ten strom bol raz mladým dievčaťom, čo tu čakalo na milenca, a nikdy sa nedočkalo. Že všetkých mládencov prekliala, i seba za to, že im verila.
Keď žmurkne, z konárov padá voňavé ihličie. A po jej lícach steká slza zo živice.

oči žmúri, pália, štípu
obeťou stal sa krutého vtipu
z nosa mu tečie, vreckovky míňa
rok čo rok to takto býva
snáď kliatbu naňho vzniesli bohovia
by neužil si nikdy jarného obdobia
by nemohol žiť nikdy v špine, prachu
bez zo zadúšania sa a strachu
pohladiť mačku
či vypiť mlieko a nemať hnačku
by nemohol viac než deň byť bez tablety
svet čierno-biely, málo farebnej palety
amputovaný je ten potenciál
ktorý využiť bol by si prial
snáď prekliaty je ten peľ
za tie roky, hrdina, dosť si vytrpel
avšak nielen kvetov vinou synergie
mal ten chudák náš na všetko alergie

na známosť sa všetkým dáva
smutná správa

dobrí ľudia, nie sme tu sami
netvory sú medzi nami
hoc dávno niet v ľuďoch ľudí
keď hlad a smäd sa v nich vzbudí

sajú deň i noc
nik nepríde na pomoc
obetiam, čo ako trvá sanie
samy menia sa na nepoznanie

miesto krvi život pijú
a len tak im srdcia bijú
títo paraziti miesto
symbiózy vykročili vlastnou cestou

zbaviť sa ich nedá, ako mucha
každý jeden nie na hovno, ale ducha
sadá a saje, kým
má s kým, a má s čím

nač boli by smrtkám kosáky
o všetko postarajú sa sosáky

o živote študenta popísalo sa už mnoho toho
profesor, ten zaujímal kedy koho?
namiesto státia pred tabuľou, kde tváril by sa prísne
ako mladí, už aj on, pred obrazovkou doma kysne
myškou klikne mimo raz
po chrbte mu behá mráz
z tej hrôzy, čoby, keby
tŕpne len, prednášku nezmazal omylom žeby
by spamätal sa z toľkého strachu
dve písomky a seminárky vlepí im tam z fachu
nuž, takto je to, pravda odveká
utrpenie robí z vás vraj lepšieho človeka
trieda tá je ale klasa, a staví tak na klasiku
ako my v skúškovom, vy nelámte si hlavu - len zachovajte paniku!

Pozlátka zlato,
kým zem tvorí blato,
kým z prachu sme i my,
kovu sme bábkami.
Zárobok, mzda, plat,
pánbo daj zdravia, a zaplať.
Cena je v korunách,
ako králi nosili na hlavách.
Lesk kovu
láka zas a znovu.
Prehrá, kto hlavu skloní.
Už nedohoní,
nedobehne čas,
nepozná nikdy moc tých krás.
Rozkotúľajú sa mu po zemi
- iba tomu sa zelení, kto nelení.
Aspoň, chudáci, tie handry nemusia prať,
svet nemusí znať,
za čo dcéram kúpili poníky.
Na špinavé prádlo minuli sa kolíky.
Je lepšia žiarivá biela
ako prázdna cela?
Krv sa víri v studenej vode,
len či niekedy vyprať pôjde.

One against the world,
that has to be tough.
At those who trust
you can only laugh.
Fool me once, fool me twice,
both are on me only,
better be strong,
better to be lonely.
Hide it, hide who you are,
that was the first lesson.
They will tear it apart,
continued the professor.
You can not speak the truth,
they will bring you down.
Of suffering the wisdom
is a twisted crown.
Is there any poison? Are they watching?
all the time, you fear.
There is but one thing to do, you know-
you can not let them near.

Jediná medzi inými od wandrika na tému: Osamocen v davu. Bez toho, aby som prezradila pointu, hlavná postava sa mi pveľmi páči. Aj to, ako wandrika popísala jej myšlienkové pochody. Pointa je bizarná až tragikomická a nápaditá.

Fatu od Elet na tému: Osamocen v davu. Tentokrát na smutnejšiu nôtu; nádej, ktorá sa rozplynula vo vetra, a nikto jej to nepovedal. Tak dúfa stále... Pohľad z očí/do očí zvierat má niekedy príchuť trpkej melanchólie.

V čekárně od Tora na tému: Zmatek atek. Vtipný príbeh, o ktorom nepochybujem, že sa stal od slova do slova tak, ako ho Tora popísala.

K zulíbáníV od Envy na tému: Okouzlujíci idiot. Pekná scéna a ako povedal Esclarte, živo vykreslená. Proste niečo, čo asi všetci poznáme zo života.

Okradená od Eloren na tému Zmatek matek. Úprimne, desať drabble o drakoch nenájdem. A bola by škoda toto drabble vyhodiť, keď tak ľahko vyjadruje tak hlbokú emóciu.

NekNekonečné čekání od Tenny na tému: Zvíře které nechce odejít. Ach, tá krutá realita.

Chudák zvíře od Tora na tému: Zvíře které nechce odejít. Lebo ak máme draky, musíme povoliť vstup aj mantichorám. Navyše, tak užitočným.

Setkání na okraji vesnice od Tlegy na tému: Zvíře které nechce odejít. Lebo čo by bol Geralt bez Klepny, aj keby mala glitch.

Stádečk od winterpool na tému: Jeden na všechny. Lebo nielen canisterapia, aj kozoterapia sa ráta. A lebo mám rada Buckyho a zaslúži si niečo také milé, ako toto drabble. Wakandské kozy dokážu aj to, čo iné nie.

A na záver...
Kterak někdy karma bývá zcela zdarma od Skřítě. Lebo poučné drabble sú vždy dobré a tie najlepšie sú o zvieratách a ľuďoch.

"John môže variť."
"Nie, to nemôže," oponoval James, a nechal urazené Hej! bez poznámky.
"Čo môže robiť?"
"Ďakujem, Thomas. Nemá nohu, tak nemôže byť užitočný," uškrnul sa John.
Thomas pochopil ich smiech. Zmohol sa na úsmev.
"Myslíš, že ľutuje, do čoho sa zaplietol?"
"Asi, nie je zyvknutý na nás oboch. Myslím, že sa práve pýta Najvyššieho, čím sa tak previnil..."

James a Thomas sa poznali dávno predtým, než James stretol Johna, alebo než zistili, že Thomas je nažive. To malo determinovať, kto bude s kým v aké dni v spálni.

"Au, nekop ma!"
"Tak sa posuň!"
"Máte dosť miesta obaja!"

"Prijal som kontrakt na vlkolaka. Povedal som si, rutinná práca, pri splne si naňho počkám. Zdalo sa mi nejaké zvláštne, že nič nezabil, len vykradol kurín. Asi cchel vajcia, no, ja súdiť nebudem. Ty honíš, Honimír, ja honím... taký je osud na stezke. Nech sa poteší. No ale tak som sa ocitol na kraji nejakej lúky. A vidím, tam sa čosi hýbe. Aúúú, zavyje tá ohava, a ja už bežím s vytaseným mečom. Ale vlkolak je akýsi malý... a nahatý. Ten idiot sa sfetoval na fisstechu. Poškrabkal som ho za ušami, a ten bastard si ma označkoval. A vraj rutina!"

Ľudia si myslia, že máme jeden vesmír, jednu realitu.

Ale každý ju vnímame inak. Možno to robí z jedného vesmíru mnohé. Vesmír jednej mladej farmárky, vesmír matiek, vesmír básnický.

Okrem vesmírov v našich hlavách sú vesmíry, ktoré sú na stránkach kníh. Sú aj v pohyblivých a nepohyblivých obrázkov - akože fandomy, a sú aj v slovách, ktorými podávame príbehy ďalej.

Sú vesmíry s Rozprávačom, a sú vesmíry mikroskopické. Sú vesmíry v zaprášených archívoch s poltergesiatami. Vesmíry vo vesmíre!

Vesmíry sú aj alternatívne. Preto je Snape s Harrym, a preto je Hermiona zlá.

Záhadu vesmíru je vyriešená ako Andulina vražda. Je/sú nekonečné.

Ľudia si myslia, že máme jeden vesmír, jednu realitu.

Ale každý ju vnímame inak. Možno to robí z jedného vesmíru mnohé. Vesmír jednej mladej farmárky, vesmír matiek, vesmír básnický.

Okrem vesmírov v našich hlavách sú vesmíry, ktoré sú na stránkach kníh. Sú aj v pohyblivých a nepohyblivých obrázkov - akože fandomy, a sú aj v slovách, ktorými podávame príbehy ďalej.

Sú vesmíry s Rozprávačom, a sú vesmíry mikroskopické. Sú vesmíry v zaprášených archívoch s poltergesiatami. Vesmíry vo vesmíre!

Vesmíry sú aj alternatívne. Preto je Snape s Harrym, a preto je Hermiona zlá.

Záhadu vesmíru je vyriešená ako Andulina vražda. Je/sú nekonečné.

Silver shoved both of them down unceremoniously. This never used to happen when James was captain Flint.
"Hold!"
Oh. So they have reached the gates.
"What is your purpose?"
This is where he delivers the story-"
"My good men-"
Oh no.
"-do *you* know?"
"I was asking you... "
"Aha, so you do not. I suppose neither of you does. How can you expect it of me?"
James assumes by how Silver rambles on their desperation is on all times high. He chuckles, knowing the feeling. Thomas smiles.
When they let them go, he suspects it's to get rid of Silver.

Ten vyzerá dobre. Tamten je trochu primladý, ale rozkošný. A henten má úžasné stehná a zadok. Nedá sa im odolať.
On to chce. Oni to chcú.
On chce viac.
Oni to nechcú dať.
Nechcú sa vzdať.
Začne experimentovať. Drogy nefungujú.
Keď sa zobudí, zobudí sa vedľa tela posiateho modrinami.
Konečne nechcú nič.
Bude to zobudené aj nasýtené?
Nie, je hladné. To zviera hladuje. Je hladný.
Nikdy nemá dosť, keď nie sú v ňom, nie sú s ním. Nechce ostať sám.
O to ide. Nik nikdy neodíde.
Človek kus zvera a kus ľudskosti v sebe stále má. A ďalší v chladničke.

Moje zvieratká ma ľúbia.
Havran ma ťahá za vlasy; kričí pozri, čo si skazila.
Pes mi zaťal zuby do nohy, ťažko sa kráča s beznádejou, ktorú má v slinách.
Potkan sa skryl - jeho dotyky pália ako neviditeľný cejch.
Kone ma prinútili lapať po dychu, moje srdce bolestivo búšiť o jeho klietku.
Chichot hyen sa ozýva v Ich hlasoch, netopiere miznú žmurknutím za viečkami.
Červom robím rubínové cestičky.
Obrom je vadnosť inakosti.
Rosomáky sa smejú skravavenými papuľami, hryzú slovami.
Líškou som sama, ja, ktoré nechce byť.
Dym krídiel ľahších než realita pomáha nevnímať, nepamätať si.
Moje zvieratká ma ľúbia. Nechcú odísť.

Klop, klop, klop prehlušilo pieseň cikády. Thomasovi neuniklo, ako prirodzene James pomáhal Silverovi sadnúť si, ani to, ako sa obaja zháčili.
"Chápem, že moja prítomnosť - naša situácia vôbec je niečo, na čo si budeme musieť zvyknúť." Vymenili si neisté pohľady. "Museli ste už nad naším usporiadaním premýšľať odkedy sme sa stretli."
James nerozhodne postával a pohľadom blúdil po tvárach oboch mužov.
"Radšej medzi šiestimi očami, než raz riešiť mielenckú hádku pred posádkou," uznal Silver a chabým úsmevom oplatil Thomasovi ten jeho.
A tým bolo rozhodnuté. Obaja sa s očakávaním pozreli na Jamesa. Po chvíli zaváhania prevrátil očami a prisadol si.

Flint stál ako skala medzi Thomasom a Johnom. Napriek absencii majetníckych gest sa málokto odvážil čo i venovať im dlhší pohľad. V tichosti sa rozprávali s Jackom, ktorému po boku stála Max. Za nimi sa o stenu opierala Anne, končekmi prstov spojená s Max, klobúk v očiach, dôvod, spolu s Flintom, prečo ich skupina ostala izolovaná. Ostatní mali pred očami aj tak len chľast a bordel. Sprosté poznámky si nenechali pre seba, ale keď na nich zazrel, stiahli sa. Napriek tomu sa ale neubránil myšlienke, že je sám proti väčšine. Každý má niekoho, aj keby to bola len kurva. On?

Pozerám na rodokmeň.
Už pri druhej generácii je mi päsťou na oko rovnaký názov chovateľskej stanice u oboch matiek. Ale keď sledujem líniu vetviacu sa od nich k ďalšej generácii, nechápavo sa zamračím.
Veď majú tú istú mater.
Babičky vrhu, z ktorého som si chcela vybrať psiska, sú príbuzné. To je... príbuzenská plemenitba, nie? Zneistiem.
Ale to by sa predsa nemalo robiť.
Optýam sa pani chovateľky. Tá mi tvrdí, že to tak nie je. Verím jej, veď ona je tu odborníčka na plemenitbu.
A predsa, prákrát si prerátam keoficient príbuznosti.
To je ale zmätok v tých pra- a starých matkách.

We were so new to this world when we met and yet. We forged our friendship in a slow-burn fire, it was that much stronger. We dedicated to each other, and there was no other.
Except when there was.
Time and time again, you spent more time with her. And less with me. We spoke less often, and not at such lengths. As our time shortened, I saw less of you - your time became a mystery.
I guess we were bound by time. And trapped by time. And divided by it.
If we don't reunite soon, our time will die.

Niekoľko zavalitých bylinožravcov sa popásalo pri napájadle. Vegetácia tu bola bohatšia, šťavnatejšia, chutnejšia.

A skrývala štyri páry vyhladovaných očí.

Keď zaznelo varovné trúbenie, mäsožravce si už vyhliadli svoju obeť - mladého samca na chvoste skupiny oddelili a ten sa otočil, aby si bránil život. Stádo zmizlo v oblaku prachu.

Dinosaury dychčali, inak sa súboj odohrával v tichu. Driapali hrubú kožu na cáry. Posledný mu skočil na chrbát. Smrtiaci pazúr sa ale pošmykol na krvi. Padol a protoceratos neváhal. Zobákovitou čeľusťou ho zovrel a už nepustil.

Ani keď mu pazúr velociraptora vnikol príliš hlboko do mäsitého krku.

Ani keď ich pochovávala duna.

Predstav si svet, kde každý svoje miesto má,
kde žiadne dieťa hlad a strach nepozná.
Kde ľudia nepadajú k zemi nesení silou výbuchu,
kde je modré nebo namiesto smogu vo vzduchu.
Predstav si svet, kde neumiera nám zem,
kde nemá právo na život ten, kto je biely len.
Kde nemusíš sa skrývať, keď iný si,
kde slobodu slova máš, nie ako kedysi.
Predstav si svet, ktorý ťa nedesí,
svet, ktorý nikoho na okraj netesní.
Kde každý je človekom,
po práve svojom ľudskosti odvekom.
Predstavme si svet, kde nebáli by sme sa žiť,
a buďme taký, aby už taký mohol byť.

Rastiem v chlade a v suchu a na chudobnej pôde. Aspoň tam, odkiaľ pochádzam. Ja som ale v Kalifornii. A to je dobre. Moje sestry sú upaľované, a na ich pôde pasú stáda.

Toho sa báť nemusím. Roky už nerušene rastiem, a blížim sa k svojmu cieľu. Už som vyššia, než mnohí ľudia, ktorí ma chodia obdidovať. Hovoria mi kráľová, a čakajú, či im dám dedičov. Pripravujem sa na to takmer tri dekády.

Je mi trochu smutno. Všetci čakajú len na to, ako zakvitnem. Ale za životy mojich následníkov zaplatím tým vlastným.

Aspoň som dostala tú šancu. Moje sestry nie.

Do not say it, do not
speak it, keep your mouth shut.
Stuff it down, deep inside,
do not name it, anything but.
Do not share it, keep it close,
cover yourself up, wear long sleeves.
Smile and nod and nod and smile,
be the one that makes them pleased.
Do not cry, make no noise,
lick your wounds all alone.
Lick the hand that beats you down,
lick the hand that throws you bones.
Keep your head down, take it.
You can not ever fight.
One rule only, if they want darkness
do not dare show them your light.

One against the world,
that has to be tough.
At those who trust
you can only laugh.
Fool me once, fool me twice,
both are on me only,
better be strong,
better to be lonely.
Hide it, hide who you are,
that was the first lesson.
They will tear it apart,
continued the professor.
You can not speak the truth,
they will bring you down.
Of suffering the wisdom
is a twisted crown.
Is there any poison? Are they watching?
all the time, you fear.
There is but one thing to do, you know-
you can not let them near.

Lačné tváre v záplave farieb. Hlasný šum sa utíšil až so zvolaním jeho mena. Kedysi ho sprevádzal opovržlivý tón, teraz už nie. Ale mnohí zradili. Pre moc, pre funkcie. Sám po žiadnych netúžil a predsa, tu stál, obklopený toľkými očakávaniami.
Ich tváre zatiaľ nekrivil hnev, len vypočítavosť a kakulácie. Nepochyboval ale, že to je to, čo ho čaká. Ak predtým nemal mnoho priateľov, teraz ich už nenájde.
Spomienka mu zahmlila pohľad. Netúžil po ničom viac, než ujsť. Nik dnes nesmútil viac než on. Ale vedel, že nebolo odkladu. Odteraz niesol zodpovednosť za všetkých.
"Nech žije kráľ!"
A viac už nebol.

Tvrdá príliš táto čiara,
jemná táto zase,
žaluje si umelec,
beznádej má v hlase.
Farba táto nesedí mi
s farbou pozadia,
hodí štetec o stenu,
zbavuje sa náradia.
Len papier nízkej kvality
a lacné akvarely
bránia obrazu v ladnosti
s akou tančia akvabely.
Teperí aj plátno k oknu,
nech je defenestrované,
umelec má na seba
okovy už ukované.
Prvýkrát keď držala
ceruzku jeho ruka,
tá sa chvela, no nemusela
to byť taká muka.
Číra radosť, radosť z tvorby
stačila mu kedysi.
Teraz už len pre tú radosť
málokedy kreslí si.
Z perfektnej vízie umelec nepopustí
inak mu Múza nikdy neodpustí.