Moje články

Gunn used to go to pretend fight with Marka. The sword in her hand was not just a stick anymore.
"Step back. Parry. Advance. Strike. Good, but not good enough. Again!"
Gunn nodded. Rjeks was intimidating, but she only wanted her to be able to defend herself and whoever needed it. Or so she thought.
She snarled when Rjeks hit her in the head. "I did what you told me to do!"
"Well then maybe you should start using that thick skull of yours and think on your own! Don't expect mercy. Or pity."
Gunn took that lesson rather seriously.

Gunnrarr, Irkus and Marka were happily chatting away. Well, the human children were, Gunnrarr was focused on carrying two buckets of water.
"And Nolda said that you could not study with us because it was not your purpose, that you will work with the dogs."
"Great," Gunn grunted, "I like them better than books anyway."
Irkus smirked. "He forgot to mention that Rjeks wants you, though."
Water splashed as Gun turned around. "The weapon master?"
"Uhm. I heard her. She said that religion was the weapon of our era. I hope she meant faith, or else it would be blasphemy."

Gunnrarr was tending to the dogs, but she could still hear the noise. They were celebrating Tyr, the god- her god.
She spared a look to the mastiffs. "I fed you and cleaned your poo, so I can do the other stuff later."
She turned and ran, leaving the kennels behind.
She managed to climb over the gate separating the temple itself and the monastery. It was not the first time. But for the first time, when Nolda saw her, he put his hand up. "You should not be seen."
"But... "
"You do not belong, child. Get used to it."

She was a human, he an orc. Two different cultures, one soul. Both outcasts, both having left their tribes to find a home in each other.
When they realized she was pregnant, they knew they could not raise the baby, especially in a company of orcs. They barely tolerated them as it were.
In the third temple, they said yes, they would find use for a half-orc.
Nobody knew she was not to be a brute that can be ordered around. In that temple, a hero was born.
And more importantly, a good heart started beating on its own.
"Gunnrarr."

"Čo si sa skachnil?" zasyčala Patrícia ako hus. "Div som neopŕchla."
"Ap má pušku!"
Vtom sa ozvala rana, a Butchovo krídlo bolo ako v ohni. Musel vynaložiť všetky sily, ale sa vzkachnil a neklesol k zemi. Reverend a Patrícia leteli za ním ako na migračnom ťahu, pripravení ho podoprieť.
Butch sa obzrel, a videl, že Ap ich na koni prenasleduje. Museli sa ukryť.
"Ale sme nad územím divochov. Čo ak pristaneme v ich hniezdisku?" namietal reverend.
"Tak im vykvákame, kde nájdu našu whisky," rozhodla Patrícia a s bojovým zakvákaním začala klesať k lesu.
Vlietli cez koruny stromov do kruhu krocanov, ...

Ak sa obzrel, navôkol videl mozaiku tvárí.
"Chcel by som medzi nami uvítať čerstvú krv... "
"Ach, ten je na zakusnutie," zachrapčala akási starena s bradavicou na nose.
"Nie celkom môj typ," priznal bezvýrazne chlpatý.
Komusi zaškŕkalo v bruchu.
Ktosi naňho vyplazil jazyk. "Aj vonia dobre. Ako mangusta kobre."
Ktosi naňho rozhorúčene hádzal očkom.
"Ja vám ho môžem zastreliť," pokrčil plecami konečne niekto, kto mal jeho prízvuk.
"Ty by si sa netrafil ani do vlastnej hlavy!" namietal unudeným hlasom samozvaný kráľ.
***
"Navrhujem vám obom partnerskú terapiu. Zdá sa, že váš partner vzbudzuje... zvrátené chute aj u ostatných."
***
"Le thérapeute grossier, Will."

Oči mu potemneli. Slnko pohltila hmla a dym. Medzi stromami sa začali zjavovať siluety. Potom sa rozbehli, útočili. Ako to plánoval.
"Lukostrelci!"
Na jeho pokyn sa zdvihlo k oblohe mračno šípov. Ich planúce hroty vyzerali ako spŕška žeravých uhlíkov. Horda sa preriedila, a to potreboval.
"Vypusťte psy!"
Bojachtivé baranidlá sa slepé k nebezpečenstvu vyrútili do radov nepriateľov. A...
"Za Ferelden!"
Konečne. Konečne bitka, v ktorej získa slávu.
Kútikom oka si všimol, že oheň vo veži bol založený.
Kde je Loghain? Zbesilo sa obzrel.
Nepríde. Uvedomil si to, keď naňho prskali krvavé sliny zo zlobrích zubov.
Proti zrade ho oceľ neochránila.

Zadriemal a strhol sa len na to, že mu na nos sadla mucha. Stále sladko unavený pohľadom preskúmal okolie, ale nemusel mať výčitky, žiadna mačka sa nepromenádovala jeho územím. Zamieril k plotu, spoza ktorého rád pozoroval ulicu.
A svet sa zastavil.
Na opačnej strane ulice s éterickou eleganciou klusala neuveriteľná kosť. Vyštekol, a ona sa obzrela, no ako pravá dáma sa zase zvrtla a odcupitala za svojím páníčkom a preč z jeho dohľadu, navždy preč...
To teda nie, zavelili inštinkty.
Stačilo mu počkať a prešmyknúť sa bráničkou na slobodu. Rozbehol sa k cieľu.
***
"Mamííí, on zase strčil nos do šťaniek!"

Zdalo sa, že bažiny sú nekonečné plochy barín s ostrovčekmi suchej zeme. Pahýle stromov pripomínali ruky vyhladovaných žobrákov.
Stála tam sama, opustená. Cítila, ale len strach, hnev, zdesenie, nenávisť, zúfalstvo... to najviac.
Matne tušila, kým je. Bola.
Dávno, pradávno ju ponechali svojmu osudu a ona odplácala rovnakou mincou každému, kto zablúdil do jej lesa. Býval to les. Zrodila sa v jeho jazierku a ako jej moc stúpala, pohltila ho voda.
Cudzinci zriedkavejšie odvážili sa na jej územie.
Ktorýsi sa nechal zlákať jej vnadami, ktoréhosi pritisla k sebe, keď sa sklonil, aby sa osviežil jeho vodou.... náhody. Ľudia na ňu neverili.

V parku sa naháňali decká a obďaleč psy. V rozmazanej šmuhe spoznal vipeta Usaina na srnčích nohách, v bielej guli zase maltezáčku Bellu. Ako štence, zavrčal.
Niekto si k nemu prisadol.
"Nazdar, kamarát," pobúchal potešene chvostom o vyhriatu zem. "Vytiahol si toho svojho konečne na prechádzku?"
"Zase som kríval, preto sme nechodili... On to nemyslí zle."
Zmĺkli. Možno si neboli vedomí šedín na svojich čumákoch, starobu jasne cítili len v kostiach.
"Ak tie je dobre, mohli by sme... ," navrhol s úklonou.
Jeho kamarát s úškrnom vyskočil a, nedbajúc na výkriky jeho páníčka, aby sa nenaháňal, letel s vlajúcimi ušami preč.

"Prečo sa o ne tak staráte? Ľudia si vytrpeli dosť, potrebujú... "
"Potrebujú vieru."
"A tú im dajú zvony?"
"Až priletia a až sa rozoznejú."
"Budú len zvolávať ľudí do chrámu."
"Tam ľudia nachádzajú nádej."
"Sotva majú čo jesť! Ich domovy boli zničené, rodiny sa rozpadli."
"Preto potrebujú vieru."
"Majú snáď žiadať o zázrak? Nezmysel."
"Majú si uvedomiť, že nie je všetko stratené."
"Nie je?"
"Môžu smútiť. Uvedomia si ale, že niečo zostáva, že niečo sa nemení a že majú na čom stavať. Budú mať silu vstať a ísť."
"A čo to zostáva, nemení sa?"
"Ľudský život, synu. Je stále rovnaký."

Anjel sa zahĺbil do nejakej bichle - Padlý zahliadol "G. Martin" - no jeho oči zamrzli, zamyslene krčil rožky stránk... takže bol naozaj, naozaj zamyslený.
"Zem volá anjela," ozval sa on znudene a zamával menovanému rukou pred očami.
Azirafal sa previnilo strhol a s láskou odložil dielo, aby sa otočil k démonovi.
"Predstav si, že bojuješ v podstate sm o to, čo si myslíš, že ti právoplatne patrí... "
"Nehovor mi to!"
"Čože?" zamrkal anjel.
"Spoiler alert," odsekol Crowley a bichla sa mu ocitla v rukách. Vykročil, valcujúc blondiaka, ktorý sa mu vrhol do cest, žvatlajúc, že mu ju musí vrátť, predsa Tyrion...

Na brehu sa zhromaždili zvedaví pozorovatelia, rekrúti, ktorí možno nikd nevideli súboj mágov, km sa nimi nehemžilo ich územie, ich polia a usadlosti.
Trevelyan si bytostne uvedomoval ich uprené pohľady, vpíjali do seba predchádzajúce ukážky moci, ich stratégií a taktík, s nie priateľskými úmyslami. No museli sa vedieť brániť, seba a svoje rodiny.
"Nepremýšľaj toľko," donieslo sa k nemu od súpera, uškrnutého Tevintera. I on sa pousmial.
Vrhol po ňom ohnivú guľu, čo bolo v Kruhu zaužívané. Dorian, samozrejme, to nevedel. Odvetil svojsky, navôkol vzbĺkla stena plameňov.
"Radšej mysli na odmenu, ktorá bude patriť víťazovi," nadhodil.
Ľad sa zase zablysol.

On, Dorian, Solas, Vivienne sa zhromaždili na zamrznutom jazere, ba aj Morrigan ich poctila tým, že sa so synom ukázala.
"Pravidlá sú prosté a viete ich," hovoril, keď vykročil pred nich a upútal ich pozornosť. "Začneme so štítmi."
Pokynul Vivienne a Solasovi, ktorí odstúpili a obozretne sa premeriavali. Obaja mali so štítmi skúsenosti, a chceli predviesť, čo vedia.
Trevelyan bol spokojný. Prešli rôznymi odvetviami mágie, keď sa ocitol tvárou v tvár Dorianovi, hoci ho nevyzval. Obzrel sa na ostatných, a zase na mága.
"A začneme so súbojmi," nadhodil.
Ľad pod ich nohami sa rozžiaril odbleskami mágie, keď vrhli svoje kúzla.

Tváre navôkol boli zamyslené, keď sa zhromaždili.
"... naše obav vyplývajú zo skutočnosti, že vaša ustanovizeň sa stáva mocnejšou, no nepodriaďuje sa právoplatným panovníkom krajín, to je anarchia..."
Trevelyan načúval Cullenovi, ktorý prepožičal svoj hlas rukopisu, no počul Dorianovho otca. V jeho myšlienkach prehovoril hlasom, akým hovorieval aj v Dorianových, a prepožičal zase hlas Trevelyanovmu svedomiu.
"Vymyká sa to zákonom prírody, taká ohavnosť, čo si o sebe myslíš?! Hanba! Pošpinenie... !"
No nieln on počul rôzne významy listiny.
"Si prostá mlátička, Cassandra... "
"Lyrium patrí k templárovi."
"Vrahyňa v Chantry?"
"Patríš do Kruhu."
"Do Odluky!"
"Úniku!"
"Žena a v takej pozícii?"
"Tupý netvor..."

Vedel, že má prušvih, keď k nemu Leliana vyslala poslíčka s tým, že má nakopnúť svoj ctihodný zadok k jej stanu.
Tvárou v tvár tej, ktorá mala pod palcom špiónov vedel, že ten prušvih musí byť hodný ich pozornosti.
Leliane sa blýskalo v očiach, keď mu hodila zvitok, ktorý priniesol havraniar.
"Takže tvoj otec o nás vie," nadhodil Trevelyan.
"Znieš... nevzrušene."
"Nuž, musel sa to dozvedieť tak či onak."
"Ale on sa vyhráža... "
"Uvidíme, čo tie naše hlavičk na porade vymyslia."
Keď mága volali povinnosti, Trevelyan vyskočil na nohy a letel za ambasádorkou.
"Josephine, zvolaj ostatných. Bude vojna. S TEVINTEROM."

Na ramene zacítil ruku, ktorá ho do reality vrátil z predstáv tak temných, a predsa, tak lákavých.
"Ďakujem," kývol smerom k elfovi, vyskočiac na rovné nohy a uhýbajúc pohľadom pred bystrým zrakom Solasovým. Vykročil z jeho chalupy, zamyslene si prezerajúc plášť, ktorý mu prehodil cez plecia.
Solas bol elf, ale najmä mág. Dorian sa uškrnul pri pomyslení na to, že keď kedsi stvárňoval rolu poslušného synáčika, mal takých na povel, otrokov i ostatných mágov.
A on, on sa ocitol v službách takpovediac nepriateľského ľudu, nepriateľskej krajiny. Bolo však zaujímavé, že tak si našiel priateľov, ktorých vo svojej výsostnej pozícii nepoznal.

Pri peci v Solasovej chatrči sa chúlil mág. Uhlíkmi vrhnuté tiene na jeho tvári podrývali jej zachmúrený ráz.
"Na, elfské, na telo i dušu," vtlačil Dorianovi elf do rúk misu. Zamrmlal poďakovanie, no nechopil sa naberačky.
Veď prišiel, aby našiel útočisko pred posmešnými, zvedavými a vo všeobecnosti, pohľadmi. Solas vedel. Mlčal, ba svojím správaním imitujúcim sochu ponúkal Dorianovi onen potrebný priestor na rozjímanie.
A tak sa on v tlmenej žiare vrátil myšlienkami do temnoty...
aby zase videl v nej jemne načrtnut kontúry svalov...
počul každ význam nie mĺkveho mlčania...
aby zase prsty amatove kĺzali po tých jeho, smelé v objavovaní.

"Netvár sa tak," uškrnul sa Trevelyan, keď spoločne vykročili za svojimi povinnosťami.
Mág naňho fľochol pohľadom, v ktorom sa jasne zračilo, že svojmu amatovi neverí, že mu nevad, že sa o ich... vzťahu, alebo akým menom to vlastne nazvať, vie.
Priplížila sa k nim Josephine a Dorian nadskočil, keď sa im jej hlas ozval spoza chrbtov.
"Zdravím, Trevelyan, vraj ste mali príjemné... stretnutie?"
"Nie, nemali!" odsekol Dorian tak rozhodne, že naňho obaja prekvapene pozreli.
"V prípade, že sa budeš hájiť takto, pravdu povie vôňa vypratj mačky," mrkla naňho Josie s jemným úsmevom, potľapkala ho po ramene a zamierila do pracovne.

Bolo zamračen a tak ich neprebudili slnečné lúče.
Nie, onej povinnosti sa ujala Sera.
"Zdravím, Inkviz-... ajéjé."
Na tvári sa jej zjavil úškrn, keď pohľadom zablúdila k siluete prepletených postáv, v zhone sa od seba odtŕhajúcich.
"To sa neviete zamknť, heh? Ste išli rovn na vec, čo?"
Trevelyan sa so zaúpením hodil zase na kožušiny na zemi. No Dorian sa rozhodol nevzdť bitku o svoju česť, hodil po elfke čižmu.
Niežeby tým docielil mlčania.
"Tak snáď ste mali... to oné, no... to udělátko. Totiž keď sa začneš škriabať medzi nohami, Dorian, ja si pakujem veci a dovi."
Vyletela z komnaty.

Trevelyan vkročil do svojej komnaty. Prižmúril oči, keď v temnote videl svetlm fakieľ vykreslen siluetu.
"Dorian." Znel prekvapený, potešený.
"To som sa načakal," odvetilo mu pobúrené zabručanie.
Tlmene sa zasmial.
"Nezlákala ťa krčma?"
"Zjavne. Prišiel som si... pohovoriť."
"Snáď si si... to... nerozmyslel?"
Trevelyanov hlas znel hrvo, hoci s podtónom neistot.
Dorian vykročil k nemu, a pousmial sa, odvetiac mu nemo.
Odtrhol sa silo vôle.
"Zase kamna?" oddýchl si Trevelyan a mág sa uškrnul.
V slastnom opojení Dorian mlčky ďakoval Stvoriteľovi za to, že v temnote nevidel, že Trevelyan nehovoril. Najmä však za to, že nezaznelo, čo mu srce hovorilo.

Zrak mi žiaril svitom hviezd a možno aj jasnejším žiarila moja číra podstata, moja bytosť.
Miloval som. Bol som milovaný.
Vzhliadal som k Nemu, s úctou, ktorú mi vaše legendy a mýty odopreli.
A ja sa vždy pýtam, akým činom som si vyslúžil to pokorenie, nenávisť a vyhostenie.
Aká vôľa ma primäla k tomu činu, a k ostatným, ktoré mi prisudzujete, ak nie Jeho.
A či som ten, koho stvoril, alebo ten, v ktorého ma Jeho svet, a jeho stvorenie, pretvorilo. Som taký, akého ma chcel?
Ja vo svojich činoch nevidím, nepočujem a nehovorím zlo.
Som proste, kto som. Ja.

"Tak sa zdôver, na čo zazeráš?"
Trevelyanom trhlo, keď sa spoza neho ozval pobavený hlas, a pousmial sa na Varrica.
"Vitaj, ty nehoduješ?" kývol ku krčme. V žiare jej okien sa mihotali postavy v bujarej veselici.
"Nemyslím si, že tie masožravky boli také dravé, aby som sa pustil do pitky z Bullom. No čo ty? Cítiš sa sťa slamenný vdovec, čo?"
"Ale ja nie som... "
"Ale si. Ty si oddaný s našou vecou, a Cassandra a Cullen sú tvoje manžlky, a ostatní šarvanci. To, aby bolo jasné, hlavne Sera."
Trevelyan sa musel zasmiať.
A pomyslel si, akú pravdu má Varric.

Viedla ich Cassandra v závese s Varricom a vtipkovaním prilákaným Bullom. Trevelyan sa priplichtil na chvost skupiny.
"To nebude povznášajúci rozhovor," začul Doriana zamrmlať. "Tak poďme na to."
"Na... ?"
"Och, my Tevinteri zdvorilo naznačíme, že naše stretnutie bolo príjemné, ale si neželáme nášho "priateľa" zase vidieť."
Trevelyan sa zachmúril.
"Ja ťa nechcem odohnať, Dorian, ak si myslíš to. Čo som povedal... som myslel naozaj. Čo na tom, čo si myslia ostatní... "
Mág sa zatváril neveriacky.
"Ak to myslíš úprimne," ozval sa obozretne, "musím priznať, že čo naznačuješ je pre mňa nepreskúman teritórium."
"Taktiež."
Zmĺkli, zamyslení nad tým, aké hranic preklenuli.

They are constantly feeding
not listening to any pleading
voices of their friends or family
just look at them, hungrily
and they stuck up themselves
whatevr as feed serves
then they go to the darkest corner
not even pretendin to be bolder
than they are, pathetic creatures
with seemingly innocnt features
but oh, they are not so pretty
it actually is kinda shitty
as they vmit in their dens
and loose all their sense
poor things, so eager to please
as if not knowing what the othr sees
the bony monsters feedin on
our friend, our sister and our son.

Je všestranne využiteľný!
Potrebujete spoločníka na rodný hrad?
Alebo hľadáte zručného bojovníka do party?
Nikdy vce:
- obrovských krys
- zásob v spižírně
- prepadnutí zo zálohy
- nezapáchajúceho táboriska
- relatívne kľudnej Morrigan
- súkromia v stane s Alistairom
- vedenia, že kde opečeného zajace položíte, tam aj bude
Mabari je roztomilý!
Kontaktuje správcu psej svorky.

Potuteľné úsmevy, uchechtávajúci sa Varric, tvár Cassandry, keď vykročila ku Cullenovi. Priatelia kuli pykle a on vedel, kto je terčom.
Zamieril na Nádvorie okolo vyzývavo rozvaleného Iron Bulla, ktorému matka Giselle vášnivo vykladala o... počul dobr? O móde Val-Royeaux?
Otriasol sa a vletel do krčmy. Tam ho snáď tie fantazmagorické výjavy prenasldovať nebudú.
Zhmotnil sa ta Cole.
Cole bol fajn. Nebude viesť jemu nepríjemné, zmätočné reči, bol to predsa... Cole.
Tak fajn, uznáva. Teda, nemusel vliezť do náručia vševediacemu duchovi.
"Trápna situácia. Nevie vycúvať tak, aby neranil priateľa. Neželá si počuť o sebe a mágovi..."
"Pssst! Vlastne... videl si ho?"

Ľudia.
Mnoho ľudí.
Dupú po chodbe. Trieskajú dverami. Chodia k nemu.
Dožadujú sa odpovedí na stupídne otázk. Nepozerá na nich.
Ráta kachličky na stene.
Zvyčajne zase oddupocú.
Tento nie. Tlmene sa zhovára so ženou v plášti.
Kto je to? Čo chce? Nech ide preč!
Žena oddupoce tiež. Osamie s tou mĺkvou postavou.
Čo sa deje? Čo sa robí?! ČO CHCE...
"Pst, nechcem ti ublížiť."
Možno nechce.
Možno nik nechce.
Ale predsa to robia.
HLUK!
SVETL!
"Smiem sa na teba pozrieť?"
Pozrieť.
Veď vidí.
Zachmúri sa, nerozumie.
"Sľubujem, že keď povieš, pôjdem preč."
Obozretne, sťa lapené zvieratko, pozrie na muža. Kývne.

Chalan zvrieskol, sťaby ho z kože drali, a vyletel hore strminou. Čo doznel dupot jeho do krpcov zaobutých nôh, ozvali sa jeho prenasledovatelia.
Mrkol, aby zaostril na úvoz pred ním. Nebude predsa urevanec. Keď ho ubijú, nuž čo, nebola by to preňho nvinka.
Upaľoval, preskakujúc korene bystro sťa srnček, no jeho prenasledovatelia boli zase prešibaní.
Zabrzdl, že sa lístie oblúkom rozletelo. Vedel, že ho obkľúčili. Tuho prižmúril oči a zaťal päste.
Zase sa rozhliadol, keď začul halasný rachot. Jeho prenasledovatelia mizli za úvozom, ln sa im nohy mihali.
Prekvapene sa zvrtol. Stála za ním, bičiskom ozbrojená, bitých usmiata ochrankyňa . Mlátička.

Prebudil sa, nad ním sa vznášala tvár. Vyprskol a vyskočil na rovné nohy.
"Giselle," nadhodil podozrievavo, keď nadobudol fyzický i psychický balanc. "Čo ťa sem privádza?"
"Čo je poslaním Chantry?" začala oblúkom, usalašiac sa na sedačk. Jeho obľúbenej.
"Som Tevinter, nie idiot." Prižmúril oči.
"Teda vieš, že Stvoriteľ nám hriechy odpúšťa, no musíme sa kajať a úprimne ich nechceieť páchať zase..."
Dorianovi zatrnulo, napäl plecia.
"... a mojím poslaním je tieto hriechy vymýtiť."
"Pozri, Giselle. Zo mňa to chcel vymlátiť aj otec, a... ," gestom naznačil, že nepochodil.
Mlátička Stvoriteľova zamyslene prehodila, vykročiac: "No predsa, prosím, pouvažuj o nie tak vyzývavom šate."

Fontána žblnkotala, z komnaty doliehal štekot psíka a smiech komorných. V ozdobnej záhrad zase spevavce čvirikali a popri nich sa promenádoval páv so svojím háremom. Skusmo ho potiahol za operený chvost.
"Princ! Sústreď sa," zasyčal frustrovane jeho brat, keď pobúrene škriekajúci hrabavec odcupital.
"Ja nechcem vedieť tú ich hnusnú reč! Veď sú to nepriatelia. No nie?" zmätene odvetil on, a tak-tak sa uhol pred zrolovaným spisom, ktorým ho brat chcel švihnúť.
"Priatelia či nepriatelia, reč nám poodhaľuje ich povahu, charakter, výhody, nevýhody, pocity... ," recitoval našprtane.
"~Potrebujem ťa,~" priznal sa blondiak.
Znel neochotne, a predsa úprimne. Tak Kastor mal predsa pravdu.

Hodil sa do hojdacej siete, ktorú si zavesil vo veži, a vrhal naštvané pohľady na strop. Ale či bol naozaj nahnevaný na trámy? Nebol vlastne na seba?
Samozrejme, Trevelyan bol... páčil sa mu... nie, tak by to nepovedal. Bol atraktívny... nie, to tiež nevyjadruje jeho myšlienky. Povzdchol.
Nemusel ta liezť. Nesmel, vlastne. A predsa mu pri ohni nepovedal, aby tiahol do Korcarijskej divočiny za Flemeth.
Na schodoch zašramotilo, strhol sa. Čo by asi tak povedal svojmu "amatovi", keby sa na nich zjavil Trevelyan?
Zaujímavé, ozvalo sa mu v mysli. Papuľnatý mág, ktorý by odsekol aj Andraste, onemel!
"Fastevas," zamrmlal Dorian.

"No čo by som tu asi robil?" bránil sa smiešne prenikavým hlasom a vidiac Josiino obočie výmluvne poskočiť, videl, že to nebola najbystrejšia odpovď. "Bol som... predsa... hlásiť, že..."
Útla rúčka, ktorá vyletela vpred, schmatla za límec a pritlačila ku stene ho tak prekvapila, že zmĺkol. Rozčúlená tvár Josephine sa výhražne naklonila k nemu.
"Neklam, Dorian," vyprskla nasrdene, zjavne odložiac svoje diplomatické zručnosti stranou. "Aj mrkv na snehu sa pýši tým, že nie je tak nápadná."
Zmätene a vyplašene zamrkal.
"Ja... to je stupídne prirovnanie."
Vymanil sa z jej zovretia a vykročil do veže. Vyprevádzal ho vševediaci, šelmovský úškrn vyslankyne.

The hands grabbed N. as she entered, and, speechless in surprise, forced her to the chamber.
She looked up to meet her friend´s eyes. Scared they were - yet, she started to undress with determination. But as her shirt was off, she pausd, cluelss.
N. got up and gently pushed her on the bed. Her friend was trembling, and she looked her in the eyes with unspoken "you don´t have to do this, don´t be scared".
Her friend relaxed, but nodded. Strucked by awe and disbelief, N. continued speaking with her hands. "Thank you - thank you for trusting me" - chanted they.

Mágove oči sa v šere koridora matne leskli. Nebolo Dorianovou charakteristickou zručnosťou plížiť sa navôkol. To bola parketa Leliany a jej špehov, nie mocného tevinterského mága.
Vyhekol, keď s tupým zadunením zakopol o kbelík. Tak-tak vidiac obrysy okolia slziacimi očami, vykročil k hlavnej sále. Po pamäti hmatol po kľučke...
Dvere sa rozleteli a Dorian sa tackal od oslepujúcej žiary fakle, cediac kliatb cez zuby.
"Čo to robíš?"
No výborne.
Zazrel spod zachmúrených obŕv na osvetlenú postavu. Vedel, komu patrí ten hlas, no aj tak ním mierne šklblo, keď uvidel Josiinu tvár.
Do rovnice s Giselle sa rozhodol započítať "Montilyet" faktor.

Dorian sa začal hrabať na zem, keď mu predlaktie zovrela ruka.
"Chceš, aby ťa osočovali, vidiac ma vychádzať z tvojich komnát?"
"Čo ak chcem?" nadvihol obočie Trevelyan vo vyzývavm, sugestívnom geste.
"Nie," odvetil rezolútne. S nasupeným "pff" stisk povolil. "Nevidel si matku Giselle? Zazerá tak, že ju na hony obchádzam, čo z nej srší pobúrená cudnosť. Leliana. Cullen..."
"Urobím ti teda po vôli," kývol Trevelyan, a Dorian si mlčky oddýchl, no zostal na kamnách. Spýtavý pohľad.
"Musel som hovoriť o Giselle a jej ctnosti...! Proste sa nedívaj, prosím."
Trevelyan s rehotom poslúchl, a tak neuhol pred zahanbeným Dorianom hodenou kožušinou.

Kamna príjemne hriali, kožušiny tiež, o tele vedľa nehovoriac. Labužnícky sa natiahol, sťa mačka, hoci nevyzeral na domáceho kocúrika. Nie, jeho spoločník ho spod privretých viečok posúdil na horského leva.
"O čom premýšľaš?" ozval sa Dorian, vidiac, že bdie.
Trevelyan mu to povedal a komnatou sa rozľahol pobavený smiech.
"Tak lev?" v očiach sa mu zase zablyslo, kútik povytiahnutý v úškrne.
"Priam taký prítulný," kývol Trevelyan a zvedavo, spýtavo poškrabkal mága za uchom.
Na jeho prekvapenie skutočne zapriadol.
"Rozmaznávaš svojho leva," zamručal pôžitkársky. "Stlstnem sťa chlpaté mačky, čo šľachtičné nosia na rukách, a..."
"Nuž, to ty si prišiel za mnou."

Metatron bol pohodlne rozvalený na obláčiku, zamyslene sŕkal piv a pozeral na Zem. Cukol sebou, keď sa k nemu priplížil Rafael.
"Zase šmíruješ?" nadhodil okrídlený blahosklonne, a zalovil rukou v pytlíku pukancov.
Metatron mu zatúžil vybiť zuby.
"Závidíš, archanjel."
"Tú sladk telenovelu?" prevrátil oslovený očami.
Metatron mu odvetil ľavým hákom.
"Buď pozdravený- ááá!"
Prekliaty necivilizovaný pozdrav Kupidov, najmä tých, ktorí nemali bedernú zásterku. Archanjel sa vymanil z jeho náručia.
"Chcem, aby si rozdelil Metatronove hrdličky," povedal, keď sa diskrétne oprášl.
"Čože? Vstúpiť medzi Crowleyho a Azirafala?" neveriacky sa zasmial pupkatý cherubín, a hodil po svojom nadriadenom príručku Sm si urob.