Neil Gaiman

Stred žlto vymaľovaného štvorca.
„Dom so záhradou,“ uvažoval som. „V týchto teplých mesiacoch sa na záhrade lepšie sústredí, na tom sa bezpochyby zhodneme.“
„Bezpochyby,“ Watson pobavene pritakal.
„Abernethy udržiava čulé styky so zahraničnými dodávateľmi. Napríklad v Sovietskom zväze. Po rusky však nevie veľmi dobre…“
„Tak si najme učiteľa,“ doplnil Beckett.
„Presne. Najlepšie rodeného Rusa. Ten chodí k nemu domov a na záhrade Abernethymu dáva lekcie z konverzácie. Počas jednej zmieni čosi z práce…“
„Ja myslím, že viem, čo to bolo,“ inšpektor priznal po chvíli zamyslenia. Vyložil na stôl zlomenú pečať, ktorú som okamžite spoznal.
Mycroft. To som si mohol myslieť.

Beckett dočítal článok zo včerajších novín.
„Ktorý z nich?“ spýtal sa meravo.
Watson mu účastne položil ruku na rameno.
„Povedzte, Inšpektor,“ začal som z iného kraja, „kde sa zavraždenému dostala do vrecka žižiavka? V Klube to nebolo, doma taktiež nie – v práci tobôž.“
Beckett rozložil na stôl plán Londýna. Niekto rôznymi farbami vyznačil viaceré miesta.
„Tu sa vraj vyskytujú najviac.“
Uznanlivo som prikývol. Málokedy preukázal Scotland Yard takú kompetentnosť.
„Nedokážem v noci spať,“ trpko vysvetlil inšpektor. „Tak som vyfarboval.“
Watson mu rameno otcovsky stisol.
Ja som namiesto planého utešovania mienil chytiť vraha. Mapu som si pritiahol. „Poznáte adresy tých obchodníkov?“

Špekulácie či predzvesť hospodárskeho úpadku? Obchodníci, zbystrite pozornosť, bo prečudesné čachre sa dejú na trhoch s akciami! Povšimnite obzvlášte konania pánov Dorny-Wright Thomasa, Worthington Ruperta a Abernethy Gavina, čo v uplynulý deň predali za veľké imanie všetky svoje akcie indických spoločností!
Osočenie zo špekulácií všetci traja vážení páni dôrazne odmietli. Pán Worthington sa však vyjadril: “Abernethy sa priatelí s jedným nemenovaným ministrom. Môžbyť takou cestou sa dozvedel informácie, ktoré ho viedli k predaju akcií. Sme dlhoroční priatelia, dal som na jeho radu a vysvetlenia som sa nedožadoval!”
Strež sa, kto máš na podnikoch v našich kolóniách záujem!
...............................................................................................................spísal Brian Lukis

Na raňajky som zišiel sám.
Watson sa ku mne pripojil sotva prišlo na stôl jedlo. Nalial čaj a podal mi šálku.
„Vypadáte nadmieru spokojne, Holmes.“
„Mám na to dobrý dôvod, môj drahý Watson. Poznám meno nášho vraha.“
„To si zo mňa strieľate-“
„Kdeže! Pani Goldblumová ho zmienila uprostred svojho monológu – hoci jeho meno vyslovila Aberň’ety-“
„Ani za mak som jej nerozumel. Mohla menovať pekelných démonov alebo diktovať recept na bábovku.“
Ach, Watson. „Abernethy objavil niečo také zaujímavé, že kvôli tomu Goldbluma zavraždil.“
„Čo?“
„To sa dozvieme keď sa k nám pripojí Inšpektor.“
Akoby som ho privolal, do miestnosti vstúpil Beckett.

Watson tuho spal, zmorený neobvykle namáhavým dňom.
Stál som pri pootvorenom okne prenajatej izby, oči zavreté, Watsonova palica pritisnutá k lícu len chabá náhrada sláka, keďže husle ostali v Sussexe.
Počúval som.
Ponad strechy sa roznieslo zavytie.
Hrmeli vlaky metra, vrčali motory áut. Zdola som počul ženu vykrikovať po rumunsky. Hmm. Prisťahovalci. Chudobní ľudia, rozorvané rodiny, starší neovládali angličtinu. Presne ako vdova Goldblumová a jej deti. Jevgenijovou smrťou prišli o živiteľa rodiny.
Rozhodol som sa ráno vyhľadať Irregulars z Baker Street – deti bez domova, s dospelými očami a žraločím obchodným duchom. Nepochyboval som totiž, že Wiggins ich služby stále využíva.

„Najprv sa navečeriame a nájdeme ubytovanie,“ rozhodol Watson. „Mne už škvŕka v bruchu, že by som sa hanbil, a vy, Holmes – nuž, potrebujete byť pri sile, ak chcete vystopovať vraha úbohého Goldbluma. Ten svoju kožu iste nepredá zadarmo.“
„Draho však tiež nie,“ podotkol som, a nechal som sa Beckettom viesť k hostincu, zatiaľ čo moja myseľ pracovala na plné obrátky. Podozrenie nadobudlo kontúry.
* * *
Hostinec voňal gulášom a pivom. Beckett sľúbil, že nás na druhý deň o deviatej vyzdvihne a zaželal nám dobrú noc.
„Dnešné?“ spýtal som sa statkára na noviny poskladané vedľa jeho večere. „Vadilo by vám-“
„Poslúžte si,“ zamrmlal.

U Goldblumovcov nám otvorila dvere mladá žena s očami červenými od plaču. Popoťahovala, tisla si k tvári vreckovku, a keď prehovorila, moja myseľ automaticky prekladala z ruštiny: „Už nie. Prosím, už nás nechajte.“
„Choď dnu, Vasja,“ prikázala staršia žena. Postrčila dievča hlbšie do chodby, zagánila na Becketta, a ku mne sa obrátila celkom nesrdečne. „Poviem vám, čo som povedala polícii.“
A spustila.
Bolo celkom zrejmé, že Scotland Yard z jej výpovede sotvačo zaznamenal, pretože hovorila rýchlo, dialektom ruštiny, ktorému som sám rozumel s obtiažou.
Neušlo mi však, že keď hovorila o synovi, nevyslovovala jeho meno Judžín, po anglicky, ale Jevgenij.

„Vy-“
“Dovolím si s istotou tvrdiť, že náš mladý priateľ Beckett vrahom nie je,“ skočil som Watsonovi do reči, než nám vystrašil svedka. „Nemá zranené ucho a nikdy nenosil náušnice. Som si však tiež istý, že bol prvý na mieste činu, a predsa vraždu neohlásil. To z vás robí spoluúčastníka, Inšpektor.”
“Ja… Pán Holmes, keby som to šiel nahlásiť, musel by som vysvetliť svoju prítomnosť v Klube a…”
“Stali by ste sa hlavným podozrivým.“ Vytiahol som zdochlinu žižiavky, čo som našiel vo vrecku Goldblumovho obleku. V Sussexe boli žižiavky všade – v Londýne zriedkakde. Stopa. „A skutočný páchateľ by zatiaľ zmizol.”

Než sme vyšli z márnice, zotmelo sa. Zhlboka som sa nadýchol Londýna.
“Výborne!” tešil sa doktor. “Stačí nám vypátrať, s kým sa mal nebožtík zísť, a spoznáme totožnosť vraha.”
“My vieme, s kým mal Goldblum schôdzku,” odvetil som.
„Ako to?!“
Ach, Watson. Oči videli, ale myseľ ostávala slepá.
„Ako dlho ste mienili tajiť, že ste obeť poznali?“ spýtal som sa inšpektora.
Beckettovi sa v očiach na okamih odrazili hviezdy. Žmurkol a zhlboka sa nadýchol. Žiaľ sa mu podarilo zmazať z tváre, no v hlase mu stále znel. „Kým som si nebol istý, že vám na tom nebude záležať, pán Holmes.“

Eugene Goldblum pred smrťou trpel krátko, no o to intenzívnejšie.
Podľa hlbokých zárezov na jeho zápästiach som usúdil, že ho vrah najprv pripútal a potom bil – zväčša do oblasti hrude a panvy. Ako sme s Watsonom očakávali, hrdlo otvoril v paródii úsmevu.
Goldblum nebol dandy, ale o spoločnosť určite núdzu nemával – jeho tvár pútala pohľad. Ostala bez zranení.
Preto ma prekvapilo, keď som si medzi perami všimol trochu krvi.
„Watson!“ zvolal som vzrušene. „Pomôžte mi!“
Spoločnými silami sme mŕtvemu vykĺbili sánku a spomedzi zubov vytiahli zlatý krúžok s kúskom mäsa.
„Bránil sa,“ meravo konštatoval Beckett.
Prikývol som. „A pomohol nám.“