Stredoslováci

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či sa neschováme, keď sem predseda zase mieri. Dobrého zdravia, predseda. A čože nového nám nesiete?
- Ja vám dám, že čo vám nesiem, ja vám donesiem. Zajtra príde z Bratislavy kontrola a bude chcieť vedieť, prečo drahý salaš držíme. Čo im poviete?
- Že sa o ovečky sa staráme, žinčicu a oštiepky pripravujeme.
- O Anču sa staráme.
- Tak o tú by ste sa starať nemuseli. Ale dobre. Mne tie rozprávky hovoriť nemusíte, tie bude chcieť kontrola počuť. Tak dúfam, že ich presvedčíte.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si sa už vrátil z toho, ako ťa predseda poslal po novoročnej oslave ovce hľadať.
- Veruže vrátil.
- A kde si ich hľadal, až do apríla?
- Všade. Na Bahamách, na Kanárskych ostrovoch. Predseda na hľadanie prispel.
- Ty, Pištík, zdá sa mi to, alebo sem niekto mieri? Žena nejaká.
- Jaj, Jarík môj, ja musím zasa veľmi rýchlo ísť ďalej ovce hľadať. Na Antarktídu napríklad. S touto ženou som sa bol na Kréte zoznámil. Ale dúfal som, že tu ma nikdy nikde nenájde.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si zasa do dediny nebežal, keď tam teraz každý deň dvadsať razy beháš.
- Jarík môj, keď mňa to tak chytilo.
- Pištík, a nemá to nič spoločné s tým bielym práškom, čo som u teba našiel.
- Možno. Veď aj ty si daj a uvidíš, že aj tebe sa hneď bude do dediny chcieť hneď bežať.
- Pištík môj, mal by si spomaliť a menej ho brať. Už aj predseda niečo tuší. Zabaví ti ho a potom bude k nám behať každý deň.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, lebo sem predseda zase mieri. A dobrého zdravia, predseda. A čože nového nám nesiete?
- Ja vám dám, že čo vám nesiem, ja vám donesiem. Čo ste to vy mojej žene doniesli?
- Jáj, predseda, hovorila nám, že látku na šitie potrebujete, a že vy jej ju nekúpite. Tak sme jej nejakú doniesli.
- Že látku. Vojenský padák ste jej doniesli. Čo keď to u mňa niekto nájde?
- Nebojte, predseda. To sme v lese našli, v batohu u jedného, ktorý to už určite potrebovať nebude.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si zasa do dediny nezašiel, Anču navštíviť, kým je predseda stále v tom Bruseli.
- Jáj starý môj, Anču mi ty ani nespomínaj. Aspoň mesiac ju teraz nechcem ani vidieť. Vyspať sa konečne poriadne potrebujem a to u nej nejde.
- Jak to, že nejde, Pištík môj, veď som myslel, že práve pre toto k Anči chodíš.
- Starý môj, k Anči síce chodím, aby sme spolu spali, ale to je ti ten paradox, že čím viac spolu spíme, tým menej sa vyspím.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či do dediny nepôjdeme. Anča už možno aj zimné oblečenie odložila.
- Starý môj, ja mám najradšej, keď ho všetko odloží.
- Veď ja tiež, ale tak nemôže medzi ľudí.
- A prečo by som s Ančou medzi ľudí chodil.
- A to si s ňou furt len dnuka zavretý, slnko sa ťa ani nedotkne, nepobozká. Však už je vonku dosť teplo.
- To už mám vyriešené. Anča kľúče od kultúrneho domu získala a tam na streche nás nikto nevidí a slnka je tam tiež dosť.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si do dediny nešiel.
- A čo, vari nepočuješ, že som tu?
- Práveže počujem, Pištík môj, práveže počujem. Odkedy ti bol predseda tie husle venoval, nedá sa ťa nepočuť. Veď preto sa ťa na dedinu pýtam. Či by si nešiel aspoň na chvíľu tam trénovať, tu nám psa aj ovce plašíš.
- Starý môj, to veru nejde. Jedenkrát som pri Anči husle vytiahol a slákom po nich prešiel a pol dňa ma po dedine a okolí naháňala a čosi o valaške kričala.
 

- A či si mi tu, Pišík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či už si vyplnil ten dotazník, čo nám tu bol predseda nechal.
- Jarík môj, už zase nejaký dotazník? Však nedávno som mu tu jeden vypĺňal.
- Pištík môj, ale toto ti nie je len tak hocijaký dotazník. To je sčítanie obyvateľov, domov a bytov.
- Jarík môj, a to sa sčíta aj koliba?
- Veruže aj koliba.
- A vari aj ovce?
- A čo ti ja viem, Pištík môj. Ale môžeme aj tie s nami sčítať, však to nebude dlho trvať, keď sú len dve.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či nie si dole v dedine. Malý Dodo sa chce znova zabiť.
- Zasa? Veď to chcel už asi dvadsať razy a ani raz mu to nevyšlo.
- Veruže nevyšlo. Furt si dal pol deci na odvahu, potom ešte jedno, potom fľašku, a po tretej fľaške na všetko zabudol.
- Myslíš, starý môj, že mu to dnes vyjde?
- Neboj, Pištík. Dodo si to síce na papier napísal, aby nezabudol, ale krčmár tak hovoril, že mu ten papier hneď po prvom poldeci vezme a spáli.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- Na kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si dole do dediny za Ančou nešiel.
- Jáj, starý môj, Anču mi ani nespomínaj. Pamätáš si ešte, ako po dedine boli plagáty, že do kultúrneho domu prišiel Kašpárek?
- Čo by som si nepamätal, veď aj predseda sa chválil, že do dediny prišla zahraničná kultúra.
- Tak s Ančou som tam musel ísť.
- Pištík môj, vari ti tak vadilo jedno bábkové divadlo?
- Vadilo, nevadilo. Keď Anča videla, ako možno niekoho povrazom ovládať, odvtedy ma chce na našich stretnutiach furt iba viazať a viazať.