Sherlock Holmes

„Irene…?“ Dlho mi sľub nevydržal. Keby som mal morfium…nie, radšej čeliť starej bolesti, než spôsobovať novú Watsonovi.
Wiggins pokrútil hlavou. „Osobne nie. Podľa posledných správ pôsobí v Novom Orléans. Ale principiálne… ak viete, čo myslím. Jej… excentrickosť.“
Abernethymu roztrhli krčnú tepnu. Zubami.
Spomenul som si na začervenané – či červené? – oči Vasilisy Goldblumovej, na to, ako si k nosu a ústam tisla vreckovku. Áno, aj uprostred stochastickej džungle akou je Londýn sa našiel priestor pre neočakávané okolnosti.
Ak niekto skrýval temné, životunebezpečné tajomstvo, bola to židovská rodina, čo emigrovala z Ruska, zmenila si priezvisko a zapadla do koloritu Londýna len naoko.

Pod profesionálnym prídomkom Grófka vystupuje žena zdanlivo britského pôvodu, približného veku medzi dvadsiatimi piatimi a štyridsiatimi rokmi, zvlášť kvôli dôkladnej úprave zovňajšku ťažko odhadnuteľnému. Dáma sa orientuje vo vyššej spoločnosti, šarmom je nebezpečná tak mužom ako aj ženám, a nie je známy prípad, keď by si náklonnosť svojej obete nezískala.
Špecializuje sa na prípady vydierania, v roli sprostredkovateľa informácií, agenta provokatéra i experta na znovunadobudnutie odcudzeného dôkazného materiálu. Na svoju činnosť využíva dôvtip, k násiliu sa doposiaľ uchýlila iba v prípade osobného ohrozenia (viď Lykanthropia – špekul.).
Známa taktiež pod menami: Ava Van Nieuwenhove, Ute Unterlied, Anastasia Alexejevna Chlebova, Irene Adler.

Rozdriapané telo vypadalo ako chef d’oeuvre dementného umelca. Odhrnul som clonu zakrvavených vlasov. Jedno ucho malo odtrhnutý lalôčik, druhé poškodzovala iba dierka po vybratej náušnici.
Wiggins mŕtvole zobral revolver. „Hm. Sedem gulí?“
V bubienku mala zbraň len štandardných šesť. Bližší pohľad na mŕtvolu potvrdil aj, že Wiggins má pravdu, aj jeho zmysel pre banálny humor.
Vzal ma bokom.
„Holmes… vidno, že zdravie vám slúži, ak sa tak smiem vyjadriť, fantasticky.“ Zo zafúľaného kabáta vylovil kartotékovú kartičku. „Mohli by ste mať pochopenie pre zvláštnôstky nášho prípadu.“
Kartička bola súčasťou súkromného forenzného registra, ktorý si Wiggins založil podľa môjho vzoru.
Čítal som.

Napriek roztrpčujúcim zaváhaniam som zdarne doviedol svojich spoločníkov na miesto opísané v lístku od Irregulars. Slepá ulička končila hromadou odpadu, ktorou sa práve zdĺhavo prehrabával bradatý hrbáč s protézou namiesto ľavej nohy.
„Dobrý deň, Wiggins.“
Bradáč sa uchechtol a sňal si klobúk. „Váš zrak, Holmes, je stále jastrabí.“
Watson sa rýchlo zorientoval a radostne zvítal s mojím niekdajším chránencom, hoci ruku mu prezieravo nepodal.
Beckett mlčky prešiel okolo. Nahol sa ponad porozbíjané kachle. Schytil ho závrat, akoby hľadel do pekelnej priepasti – a tá hľadela späť naňho. Potlačil žlč a spýtavo sa obzrel na mňa a Wigginsa.
„To je ten bastard?“

„Teď jste skonči, Holmesi.“
„Proč myslíte, Wilddogu?“
„Pistoli má jen váš nohsled Watson a vystřelil z ní všechny náboje.“
„Skutečně všechny?“
„Ano, dva na střeše, jeden v průjezdu, pak ve skladišti, před hospodou a teď poslední.“
„Počítáte výborně, bravo!“
„Teď to spočítám vám dvěma, už se mi nebudete plést do cesty.“
„Ještě moment, příteli.“
„Máte snad poslední přání?“
„Ne, jen radu. Sice krásně počítáte, ale trochu jste se přepočítal.“
„Heh, nepovídejte. Tedy spíš povídejte. Ale rychle!“
„Tohle je kolt Cogswell and Harrison zvaný Smart. A víte, co je na něm tak chytrého? Má v bubínku sedm nábojů. Takže ruce vzhůru.“

„Poďme.“
„Pán Holmes,“ opáčil Beckett, „neprenecháte radšej tú takpovediac fyzickú časť pátrania mladším?“
Odfrkol som si. „Než sa niekam dopátrajú, budú takí starí, ako dnes ja.“
Watson zaváhal. „Holmes… povážte, ako je to dávno, čo ste odišli! Veď vtedy fungovali len tri linky metra! Viem, že ste poznali celé mesto ako svoje dlane – no dnes je plné zákutí, kde sa stratíte, či nebodaj narazíte na nemilé prekvapenie.“
Bolelo ma priznať to, no mal nepochybne pravdu. Bombardovanie v roku 1915 kde-tu prepísalo mapy. Stačilo sledovať automobily v uliciach, aby som si uvedomil, že známy londýnsky vzduch sa vznáša nad odcudzeným mestom.

U Abernethyho nám povedali, že pán nie je doma, a nevedia, kedy sa vráti.
Vonku mi cestu zastalo premoknuté dievčatko so štrbavými zubami. Bezdomovkyňa. Podozrievavo si ma premerala. “Ty si Sherlock Holmes?”
Vytrhol som stránku notesa a narýchlo načmáral odkaz. Podal som jej ho s librou. “Pre Wigginsa.”
Odbehla.
“Potešujúce, Watson. Tradícia Baker Street pretrváva aj po našom odchode.”
* * *
O dve hodiny nás od obeda vyrušil vychudnutý mladý muž so škaredým kašľom. Nepredstavil sa, odmietol pivo, odmietol aj Watsonovu lekársku starostlivosť, ale prijal bankovku. Odišiel bez pozdravu.
Pozorne som si prečítal lístok, čo priniesol, a znechutene som ho zhúžval.
Neskoro.

Plánoval som ukázať sa Watsonovi prestrojený za starca, akým som popravde mal byť, no cesta z Číny mi trvala pridlho. Drožka ma doviezla k jeho smrteľnej posteli.
S vikárom sme si podali kľučku.
Môj doktor na mňa pozrel unavenými očami a nespoznal ma. Videl som, ako z neho vyprchala nádej, že ma ešte niekedy uvidí. Na meno snedého cudzinca vo svojej izbe sa nespýtal, len sa nechal unášať neviditeľným prúdom na miesto oveľa vzdialenejšie než Orient. Bez nárekov. Statočne.
Prikázal som domácej uvariť čaj.
V šálke som rozpustil lyžičku medu a priložil nápoj môjmu priateľovi k ústam.
„Pite, drahý Watson.“

Vyjel jsem na svém vozíku výtahem do patra. Sherlock Holmes se na mě usmál a popojel se svým invalidním vozíkem blíž ke elektrickému krbu.
„Vítejte, starý pardále, podle plnosti vaší kapačky soudím, že u vás dnes byla Sestra Douglasová,“ udivil mě svou dedukcí hned na začátku.
Pak se přesunul ke svému notebooku, a otevřel mail.
„Podle fontu je jasné, že pisatel je v tísni,“ udivil mě další dedukcí.
„Případ je ale jasný, tahle spřežka zcela jasně dokládá, že nám lže a sám je vrah,“ pokračoval.
„Uź jsem informoval Lestardova vnuka, který ho vyrazil zatknout,“ uzavřel celý případ.
A bylo to!

"Tak jaké vám to přijde?" zeptal se redaktorky.
"Na pastiš to není špatné, pane Písmoráde. Ale je tam postava, kterou bude třeba doladit. Zdá se mi, že se jí zápletka na několika místech příliš přizpůsobuje na úkor uvěřitelnosti - třeba na tom konci. Uvědomte si, že ty postavy jsou jen lidi, i přes své mimořádné talenty."
"Chápu, říkal jsem si, zdali bude uvěřitelné, že paní Hudsonová tomu vrahovi v klidu přinesla čaj a sušenky...
"Ale kdepak. Mluvila jsem o Holmesovi. Chápu, že se musí objevit nečekaně. Když ho ale sežere krokodýl, tak bude prostě po něm. Vyskakování z břicha přenechte Karkulce!"