Moje články

Prodám.
Mužský exemplár, 28 let, 180 cm, 80 kg.
Sportovec. Od oltáře utekl již dvakrát a trénuje dál.
Umí péct, zejména stejky. Vaření holduje v rovine teoretické, vyniká v roli poradné.
Je schopen pozřít salát a tvářit se neutrálně.
Čistotný. Když neprší, sprchuje se v koupelně.
Nechrápe, ale čas od času se mu v noci zdá, že je traktor.
Finančne zabezpečen, nutno ovšem hlídat výdaje za komixy, knihy, figurky, meče, olomucké syrečky a Kinder vajíčka.
Znalec žen. Dokáže je svléct pouze slovy! Slova "Máš v podprsence pavouka" jsou prý extrémně úspešná.
Cena dohodou, po podepsaní smlouvy nevracet!
Zn. Zoufalá matka

Dlouho se nic nedělo. Príliš dlouho. Byl čas!
"Zlato, obleč si něco hezkého, jedem na výlet!"
"Něco hezkého je co přesně??"
"Co ti sluší."
"No dobře, ale jedem do opery? Nebo divadlo? Návšteva?"
"Překvapení. Dělej. Venky je hezky."
Z toho svýho berana víc informací nedostala. I když nedostatek snahy jí vytknout nemohl..
"My jedeme autem?"
Chvilka mistrovských verbálních úhybních manévrů.
"Jedeme ke Kadeřabkovým, že jo?"
...
"Počkej, to si špatne zabočil."
...
"Jseš si jistej, že víš, kam jdeme?"
...
"Jé tam je Kuba.. A Veronika! A Tomáš.. Vojta... RADNICE? To jsi ne... V ZELENÝCH ŠATECH?!!"
"Jsou hezký. Tak pojď."
Odpor byl marný.

Liter vody. Výťažok z cesnaku. Teda, kto dáva to elixíru cesnak.. no budiž.
Zem.. zemiaky?! To je snáď recept na guláš... Aha, len vňať, dobre.
Koreň mandragory! Konečne niečo normálne.. škoda, že ju nemá.. Ale svokrin jazyk je jedovatý skoro rovnako...
Krv jednorozča, ale pozor! Päť kvapiek, pomaly kvapkať dve sekundy.
Jak má človek kvapkať POMALY? Jako z väčšej výšky? Možno tie dve sekundy trvá dopad. Aháá, tak k tomu je dobrá fyzika! Čas sa rovná dráha, zrýchlenie..
Teda, tak dlhé ruky nemá.
Takže interval.
Kvap.
Jedna.
Dva.
Kvap.
jedn.. PREČO TO BUBLE?
Kvap.
BUM..
...
...
No, vždy som chcela komín..

Čas má zvláštny tok. Raz tečie ako splašený, raz sa ledva vlečie. Niekedy spomalí a občas sa úplne stráca. Gabriel nemal tušenia, ako dlho mu trvalo, kým zohnal stráž, aby sa pozrela do bylinkárkinho domu. Večnosť. Okamih.
Nenašli nikoho. Žiadneho muža, po Sofii ani stopy, len okolo domu sa motala čierna mačka a strašne mňaukala.
Nebyť toho, že držal v ruke tú blbú cibuľu, sám by si myslel, že sa to nestalo. Tak, ako tomu verila stráž.
Lenže Sofia sa domov nevrátila ani nasledujúci deň, ani nasledujúci týždeň, a ani mesiac. A keď sa rozšírila Gabrielova historka..
Čarodejka! Démon! Pakt!!

Zastavil sa a ticho započúval. Ku hlasom, ktoré doliehali dolu, sa rozhodne nechcel pridať. Hádali sa. ženský a mužský hlas. Ženu poznal, to bola Sofia, rozhodne. Muža v živote nepočul a ani ho poznať netúžil.
Bol sa Sofiu.. hrubý!
Nepočul presne, o čom sa hádali. Zvuk sa cez polotovorené dvere zas tak dobre neniesol. Len nejaké útržky viet, keď on alebo ona zvýšili hlas.
"Pretože ti nepatrí!" To bola Sofia. Chvíľu nahnevané bublanie.
..dohoda..
..zahrávaš..
..ukryla..
..právo...
..na výber..
..nikdy..
..zabudni..
Potom sa ozvalo zvláštne rytmické zaklínanie, Sofia vykríkla a zrazu bolo počuť len jeho.
Čas zmiznúť. Predné dvere? Hocičo.

Mohla za to absencia cibule. Guláš bez cibule.. to nejde. Lenže do obchodu ďaleko, lepšie bude spýtať sa susedy. Podľa komína aj tak v jednom kuse vyvára a ako bylinkárka musí mať zásoby cibúľ kopec.
Zaklopal. Bol slušne vychovaný chlapec.
Ale nikto neotváral.
Bol tiež odhodlaný chlapec.
Nakukol cez okno.
Nikto nikde, Ale bylinky tam boli a v jednej z misiek.. nie je to cibuľa? Veľa, veľa cibule?
Okno bolo pootvorené, hlad prítomný, vidina guláša živá, pokušenie veliké.
Opatrne sa presúkal cez okno a ticho dopadol na dlážku. Práve víťazoslávne chmatal po cibuli, keď hore v podkroví zavŕzgali dvere.
Sakryš..!

Noru ráno prebudilo slnko a ona ho s úsmevom privítala v svojom novom domove.
Domov. Zamyslela sa.
S Tomášom vlastne domov nikdy nemala, keď tak nad tým uvažovala. Bol to len dom, v ktorom bol on, s ňou.
Keď sa k nemu nasťahovala, bola hrozne zamilovaná a on možno tiež. Chcela tomu veriť. Ten lamač srdcí si predsa vybral ju, to muselo niečo znamenať. Lenže po dvoch rokoch... zistila, že nerobí nič, čo sa Tomášovi nepáči.
Vydesilo ju to.
A tak ju jedného dňa napadlo, že sa pôjde tetovať.
Tomáš nesúhlasil.
Tomáš bol urazený. Veľmi hlasito.
Mesiac na to odišla.

Mary Knightová vedela, do čoho ide, keď sa vydávala. Jerry jej to povedal na prvom rande. Nikto z jeho rodiny sa nedožil viac než tridsať rokov. Staré prekliatie. Povedala mu, že v tom prípade tie štyri roky, čo strávi po jeho boku, budú musieť stáť za to. V deň tridsiatich narodením zomrel na infarkt.
Ich syn o prekliatí vedel, a zasvätil život zisteniu, ako ho zvrátiť. Spolu s manželkou. Zomreli pri leteckom nešťastí. Dvadsať deväť. Malému Gabrielovi zostala len Mary.
Gabriel to nevedel. Až prišli tie nočné mory. Ako u jeho otca. A starého otca.
Zmieril sa s osudom. Možno..

Moiraine sedela v krčme u pantáty Al'Verra a snažila sa stočiť rozhovor na Randa Al'Thora. Čo sa dozvedela, ju tak moc nepotešilo.
Dobrý chlapec. Bude farmárom ako jeho otec. Schopný. Chytrý. Milý. Ochotný.
Jupí.
Absolútne nepoužiteľné.
Mal sa z neho stať šampión Svetla, vodca národov, zachránca ľudí, ničiteľ starého poriadku a stvoriteľ nového.
To všetko za tých pár rokov, ktoré svetu zostávajú, kým Temný neprecitne.
To všetko za predpokladu, že nezošalie z moci, ktorá mu kolovala v krvi, tak ako toľko iných.
Ten chalan mal šestnásť a včera súťažili s kamarátmi v sklze na bahne...
Och Svetlo, rekvalifikácia bude fuška.

Nora inštinktívne máchla palicou. Tieň uskočil, ublížene zamňaučal a zmizol cez otvorené okno von.
"Mačka", hlesla Nora ohromene. "Obyčajná mačka."
Stres z nej spadol a vybuchla v smiech.
Veď ten dom patril čarodejnici! Aby čarodejnica nemala mačky, krútila veselo hlavou, keď zatvárala okno, a eufória ju neopustila ani keď sa vracala späť do svojej izby. Palicu si však vzala so sebou. Palica sa hodí vždy...
Dvere sa zatvorili a dom sa znova ponoril do ticha. Aj keď..
Dobrá práca, Sofi, zašepkal do noci muž, schovaný v temnote pod schodiskom. Obratne sa vyhol zradným parketám a nehlučne vyšiel hlavnými dverami von.

Ten deň začal krásne. Obloha bez mráčkov, jasne svietilo a on sa mal oženiť s tou, ktorá pri ňom stála počas šesťdesiatich najdramatickejších hodín jeho života. Lenže osud zavelil inak a tak musel.. improvizovať.
Proste vyskočil z okna. Strechy paláca dôverne poznal, bola hračka dostať sa dolu na ulice.
Lenže, čo ďalej?
Princezná bude v bezpečí, to si bol istý. Vezīra prekukne pri najbližšej príležitosti.
On len musí zostať nažive, aby sa mohol po ňu vrátiť.
Loď.
Dobre.
Odchádza.
Sakra.
Veľký skok...
Bol zachránený.
Lenže zakrátko obloha sčernela, more sa rozbúrilo a v jednom z mrakov.. bola to vezírova tvár?

Diskohudba. Má niekoľko typov "fanúšikov".

Fanatických odmietačov. Prejavujú sa štuplami v ušiach a všelijakými inými činmi zabraňujúcimi dostať sa tým odporným zhlukom frekvencií do medziušného priestoru.

Hudobne indiferentných. Diskohudba nevadí. Podobne ako klasická hudba. V podstate je to len v dopredu odhadnuteľných intervaloch počuteľné "bum", "tá" alebo "dá" a niektorí z toho robia strašné haló.

Fitness trenéri. Na "tuc" sa proste skáče, koniec vysvetľovania.

Odreagovavači. Občas ten mozog treba zamestnať aj menej abstraktnými myšlienkami...

Milovníci disca. No, každý sme nejaký...

No a potom sme tu my, čo sme videli Lokiho tancovať a na čas sme sa našli v inom tábore...

Nora sa započúvala zvukov, ktoré vydával dom. Jako, prvá noc na novom mieste je vždy obskurná, ale teraz to podlaha prehnala...
Opatrne zišla dolu schodami s náhodne schmatnutou palicou, aby umlčala strachopuda v hlave.
Dom mlčal. Bol zrazu dokonale tichý. Príliš dokonale.
Akoby niekto zadržal dych..?
Aj víchor vonku ustal v očakávaní, či sa niečo stane.
Nikto tu nie je, uisťoval vystrašený hlások v hlave. Nevraveli, že dom patril čarodejke? pokračoval v snahe zľahčiť situáciu. Možno len tak celkom neodišla...
Nora preglgla a spravila prvú vec, ktorá ju napadla.
"Je tu niekto?" spýtala vydesene.
A tieň vedľa dverí sa pohol..

Bolo krásne ráno, vtáci spievali, vločková kaša bola zasypaná primeraným množtvom granka, telefón z nedostatku inputu mlčal...
Možno to bol tieň, čo mu padol na tanier. Alebo prirodzený inštinkt lovca, ktorý ho upozornil. Ale fakt prechádzala okolo...
Manželka.
Na rameni rebrík.
V tvári odhodlaná nenápadnosť!
V ruke KLADIVO!
V snahe nájsť kombináciu skutočností, ktoré nevyústia v katastrofu, čas spomalil. Manželka nie.
Nedalo sa robiť nič iné. Prehltol, položil lyžičku naplnenú grankom, vyslal k nebesiam krátku modlitbu s otázkou na konci, preklial sociálne siete a ich rady v podobe "desať krokov ako", a vydal sa brániť svoj hrad proti útoku zvnútra.

Hugo bol vo svojich dvadsiatich ôsmych rokoch slobodný mládenec, čo malo niekoľko neoddiskutovateľných následkov.
Napríklad sa ho každá matka v okolí snažila oženiť, a tie, ktoré to nerobili očividne, tajne dúfali, že sa im to stane náhodou.
Proti týmto snahám vyvinul Hugo unikátnu obranu - poriadal každé dva týždne pánsku jazdu so prevahou ženatých mužov, aby sa "nadchol pre výhody manželstva na základe skúsenosti starších". Proti tomu sa nedalo protestovať, takže dokonca aj Hugova babička po čase rezignovala. Našťastie nevedela, že vedľajšou produktom večierkov je vytváranie manuálu výhovoriek pod názvom "Jak uniknúti slepičinci". Kniha mala cez sto pikantných záznamov, keď zmizla.

Vlaková koľaj za pár hodín zmizla. Ale k Filipovi sa dostalo niekoľko ďalších hlásení z okolia. Vždy šlo o koľaje, niekedy zle postavené, občas uvoľnené, že ich šlo odkopnúť. Niektoré sa chveli, akoby sa z diaľky blížil vlak..
Filip potreboval informácie. Viac informácií. A pivo. Veľa piva. Túto techniku nazýval "retenčná schopnosť sladu". Čím viac tieklo pivo, tým viac prúdili potvrdené aj nepotvrdené informácie, smery a protismery, ktoré by mohol sledovať. S pokerovou tvárou načúval so sklenicou penivej tmavej limonády konšpiračným teóriám.
Viedla teória o pomste Imaí za znesvätenie hory. Jeden cestujúcich mal predsa zvláštny prízvuk. A tetovanie ako Imaí...

"Číslo desať, prosím." zvolala slečna veselo. Nikto sa neozval.
Zopakovala. Potom zas. Stále nič. Tu jej zasvietilo šibalsky v očiach
"Vyhráva objednávka číslo dééėsať!" zavolala šťastne.
Trochu ju zaskočilo, keď sa skoro okamžite zdvihol pán v zadnej rade.
"Ja som vyhral? Čo som vyhral?"
"No..vašu objednávku, pane" povedala čo najnevinnejšie.
Pánovi sa nebezpečne zúžili oči. Slečna sa nedala.
"U nás vyhráva každý!" podala mu hrdo tácku s prekliato dobrým kuraťom.
Pánovi našťastie zapol zmysel pre humor, ale slečna si zotrela kvapku potu, keď smejúc odchádzal. Fakt to chvíĺu vyzeralo,že sa jej mentálne snaží uštedriť zranenia nezlučiteľné so životom...

Keď Marán dopovedala legendu o duchovej moci, Filip stále nechápal. Skúšal myslieť ako Imaí, ale moc mu to nešlo. Jakože duch nasadol do vlaku a vystúpil na konečnej zastávke? Jaký má duch súvis s tým, že sú tí dvaja chlapi v nemocnici? Posadol ich?
Taká mentálna gymnastika pred večerou... Skúsi to tadšej po starom. Prakticky.
"Marán, jak vieš, že sa duch oslobodil? Nemohol ten vlak proste len..ja neviem.. zničiť alebo tak?"
Marán si vzdychla a začala mu vysvetľovat ako malému.
"Duch má moc zmeniť svet."
"A to znamená...?"
Marán odrhnula trs trávy vedľa nich. Pod ním boli železničné pražce.

Kniha ležala v knižnici na najvyššej poličke. V oddelení Červenej knižnice. Pre prípad, že niekto tam natočí krk, mala ešte úplne neromantický nåzov. Vrásky z lásky. Keby niekoho napadlo, že stojí za to preskúmať, či tak blbý názov schováva ešte blbší obsah, klikiháky vnútri neboli čitateľné. Tá kniha sa celou svojou knižnou bytosťou odmietala nechať čítať...
Zvedavosť raz vzbudená musela prísť záhade na koreň. A tak sa po mesiaci zistilo, že klikyháky sa dajú čítať v zrkadle (zprava doľava), obsahuje dobrodružstvá domåceho pána zamlada a za žiadnych (žiadnych!) okolností sa nemá dostať do rúk manželky a už vôbec nie dcéry...

Keď bol svet ešte mladý, šamani Imaí používali moc Ducha. Poskytoval im náhľad do budúcnosti i minulosti, dokázali meniť tvár sveta len myšlienkou. Avšak prišli nezhody, katastrofy, a Moc sa úplne vymkla kontrole. Zem sa chvela, skaly pukaly a rieky sa vylievali z korýt.
Vtedy sa šamani rozhodli. Šesdesiat ohňov zaplálo, šestdesiat hlasov sa ozvalo. Plamene sa spojili a na mieste, kde plápolali, začala vznikať hora. Obrad trval štyri dni, kýmn Hora osudu poňala celú Duchovu moc.
Od tej doby na Horu osudu chodia pýtať na budúcnosť len šamani, pomaľovaní znakmi sveta, aby bol svet pred jeho silou v bezpečí..

Tvoja budúca manželka ( ideálne princezná, si predsa princ! ), by mala mať:
a, veľké veno
b, čarodejné schopnosti
c, rozhodne žiadneho strýčka Jaffara
d, myš ako domáceho mazlíčka

Keď uvidíš svoj tieň, jak proti tebe bojuje:
a, posvieť si naň
b, bojuj s ním
c, splyň s ním
d, počkaj, až padne noc. Potom ho neuvidíš a môžeš prekročiť.

Keď narazíš na čarodejný predmet:
a, rozhodne naň nešahaj!
b, použi ho podľa potreby
c, nechaj ho použiť niekoho, kto tomu rozumie
d, ignoruj

Tajomná žena, ktorá ti pomáha, je pravdepodobne:
a, budúca manželka
b, budúci problém
c, podvedomá halucinácia
d, cvok

Filip cestou domov premýšľal nad najvhodnejšou stratégiou, ako presvedčiť Marán, šamanku kmeňa Imaí, aby pomohla dvom belochom, ktorí napriek varovaniam vliezli do posvätnej hory a to na pekelnom, funiacom stroji. Kyticu zavrhol rovno, takú veľkú rozhodne nikde nemali. To jej rovno môže darovať celú lúku...
Marán jeho dilemu vyriešila zaňho. Našiel ju pred domom, ako so založenými rukmi sústredene hľadí do dieľky a jej prsty vyklepávajú na lokti nepríjemne pravidelný rytmus. Keď sa jej zelené oči obrátili k nemu, pochopil, že tu mu nepomôže ani kvetúci prales.
"Vy... ste vypustili... ducha hory?!"
"Ehmm.. možno..?"
Mal tušiť, že to nebola otázka.

Tých dvoch našli pri vchode do tunela, potácajúcich sa od jednej koľaji k druhej. Na verejnosť to ešte nepresiaklo, a keď Filip počúval doktorov výklad, chápal, prečo by ani nemalo.
"Takže, keď to skrátim." Prerušil prúd odborných výrazov. "Netušíte, čo sa im stalo, ale majú halucinácie, horúčky, zreničky v tvare umučeného kvetu mučenky a keď sa vám do nich podarilo vraziť sedatíva, jeden opakoval "hmla" a druhý šeptal "utečte", chápem to správne?"
Doktor nenadšenene prikývol.
"A čo chcete odo mňa?"
"Napadlo nás.." povedal neochotne.. "či by ste...teda vaša žena.."
No jasne, pomyslel si Filip. Šamanka Imaí sa zrazu hodí...

Na druhý deň sa v novinách nepísalo o ničom inom. Záhada strateného vlaku! Pomsta kmeňa Imaí! Vlakožravá hora sa prebudila k životu!
Článok "Splnená predtucha riaditeľovej manželky?" obsahoval dokonca detailný rozhovor s pani Galamcovou, ktorá mala pozoruhodnú schopnosť predvídať udalosti po tom, čo sa stali. Bol to moc krásny rozhovor. O pocitoch silnej, ale súčasne krehkej ženy, citlivej na znamenia... Úplne videl, jak tlačové oddelenie vraví inžinierovi Galamcovi, že jeho ženu milujú, ale .. mohla by mlčať?!
"Pán Rinecký?" oslovila ho sestrička. "Pán doktor vás prijme."
Filip odložil noviny a vstal. Povedali znamenia krehkej žene, že sa nájdu dvaja cestujúci nažive?

O talianskych dopravných zvykoch sa traduje spústa zvlåštností. Napríklad, že červená na semafore, ktorá neprospieva cestovnému tepu, zase neni tak moc červená, aby sa nedala ignorovať.
Chodci zásadne prejavujú svoj úmysel prejsť cestu tým, že do vozovky vstúpia. Nikto predsa po šoféroch nemôže chcieť, aby myslel ešte aj za pešīch. Stačí, že treba myslieť za semafory, že.
Keď to človek vidí naživo, vkradne sa na myseľ vtieravá myšlienka. Jak to, že na seba tí horkokrvní típci netrúbia?
Vraj sme moc na severu. Čím ďalej na juh, tým divočejší Talian.
Takže na Sicílii.. už trúbia. Hurá!
...Svet je zase v poriadku.

Tunel otvorili s veľkou pompou. Prvý tunel vedúci horou! Najdlhší svojho druhu! hlásali nadšene titulky.
To zas nie je taká výhra, keď je jediný.. zašomral v duchu Filip. Aj tak ho kvárila zlá predtucha.. Bola to posvätná hora kmeňa Imaí, do ktorej vykopali tú trasu. A tie udalosti pri stavbe.. rozsypaný vagón bolo to nejmenej. V miestnej nemocnici sa doteraz liečilo cez dvanásť ľudí. Zranenia, otravy, halucinácie...
Davom sa zrazu začalo niesť šumenie. Vlak neprichádzal, a to dorazila delegácia z východzieho miesta.
"Vraj vyrazili pred šiestimi hodinami..." hlesol niekto vedľa Filipa.
Filip sa neveriacky pozrel k hore.
Hora stále mlčala.

Nikdy som nechápala, prečo je v šachu dôležitý kráľ. Kráľovná je zaujímavejšia než týpek, čo sa nevie pohnúť o viac než o jedno miesto, sústavne sa schováva za vežami a trable za jeho rieši jeho žena. Snažila som sa ho ospravedlniť tým, že má veľa práce, agenda a tak.. ale moja romantická predstava o kráľovne hľadajúcej bezpečie za múrmi paláca, zatiaľčo jej vyvolený kosí nepriateľov pohľadom bola.. lepšia.
Rozhodla som sa túto dilemu vyriešiť vyriešiť partiou.
Neskončilo sa to presne tak, jak som si predstavovala. Biela kráľovná sa zamilovala do čierneho kráľa a keď tí dvaja osameli na hracej doske...

Jedného dňa sa dračí jazdci vrátia.
Na oblohe sa objaví húf podivného tvaru, čo narastie do obrovských rozmerov.
Dračie krídla rozčesnú vzduch a jazdci skontrolujú každý piaď zeme, ktorá im náleží. K nebu sa vznesie dračí spev a Hora jazdcov sa znova zazelená pod ich vedením.
Urobil pre to všetko, čo vie. Zvyšok.. je na iných.

Slnko zfarbilo obzor dočervena. Akoby sa mu vysmievalo jeho túžbe. To bola ich farba...

Nevrátia sa, šeptali predlžujúce tiene. Rozhodne nie dnes.

Slnko úplne zapadlo, ale on si len posunul klobúk do čela a usmial sa.

Dávam vám šancu zajtra, zašepkal to ticha noci.

- Ahoj. Máš čas? Potrebujem poradiť, posťažovať sa, čokoľvek!
- Ahoj. No hovor..
- No jak máme s Tomášom svadbu v decembri.
- Máš presvadobné nervy?
- Ani netušíš. Vieš, jak som ti hovorila, že je z početnej rodiny?
- No niečo si spomínala. Ale má to nejak zvláštne, nie? Nevlastný otec?
- Má nevlastnú matku, vlastnú matku, a jednu nevlastnú v medzičase, kým do toho jeho otec praštil znovu. Chápeš, kam tým mierim?
- Nie..?
- Všetky tri ho zbožňujú. Už len ten schvaľovací proces jeho budúcej manželky bol dramatický, ale teraz.. všetky, vrátane mojej matky mi chcú pomáhať s prípravami! Čo mám robiť??
- Mám rum, stavíš sa?

- Nad čím premýšľaš?
- Nad našou budúcou generáciou.
- Poznám lepšie spôsoby, jak získať depresiu..Už si podával daňové priznanie?
- Kuš! Plánujem našej mládeži zapnúť mozog.
- Našu 'to si vygooglim' generáciu? To som zvedavá. Jak?
- Vymyslím šifru, ktorá bude výzvou, prinúti ich myslieť a keď ju vyriešia, objavia poklad!
- Ak to budú vedomosti, tak sa ti na to zvysoka vykašlú.
- Tak dík za podporu!
- Ale no tak sa nerozčuľuj. Akú šifru potrebuješ? Vymyslím na všetko!
- Fakt?
- Samozrejme.
- No dobre, vyskúšam ťa. Ako zašifruješ "antikoncepcia pre veveričku"?
- To mládež určite osloví.
- Nekecaj a mysli.
- To je jasné predsa. Napíšem 'protinávrh na účet drevokocúra.'

Damián sa tentokrát opatrne plížil zjavne správnym smerom. Ten zvuk mohol vytvárať len obzvlášť netvorský netvor. Potichu prišiel na miesto, odkial mohol nerušene pozorovať zdroj onej akustickej nepríjemnosti. To musí byť ono... Zároveň mu došlo niekoľko vecí. Napríklad, prečo sa les volá Spálený. Na čistinke pre ním totiž tu a tam zúril oheň. Tak preto sem môžu len Vládci ohňa... Oheň ich totiž, okrem iného, nepáli. Cítiac sa ako chrabrý hrdina dňa, zachraňujúci všetky tvory (vrátane veveričiek), vytiahol meč a postúpil neohrozene dopredu. Dym sa pred ním rozostupoval, keď naň použil svoju moc, a už čoskoro uvidel zdroj všetkých problémov...

Damián sa túlal Spáleným lesom ( ktorý rozhodne spálene nevyzeral ) a premýšľal, akého netvora to má vlastne zlikvidovať. A prečo práve on. Patrí medzi Vládcov ohňa, do hája, byť nie je úplne vysoko v hierarchii. Nejaké zabíjanie netvorov, nerobia to nejaké tie nemehlá s mečmi? Bohužiaľ, do Spáleného lesa sa dá vstúpiť len cez Ohnivú bránu,hocijaký smrteľník sa cez ňu nedostane..
Cez cestu prebehla veverička a Damiánove vypäté zmysly vyslali telu signál najvyššej paniky. Rýchle uskočil...
Veverička je určite netvor, pomyslel si, keď vypľúval zeminu. Má drápy, zuby, skoro kvôli nej umrel.. popis odpovedá!
Lesom sa zrazu rozľahol desuplný rev.

Rozkaz znel jasne. Priniesť zo Spáleného lesa srdce netvora. Damián aj tak pátral po náznaku humoru v očiach svojho mentora.
..Nebol tam.
"Isteže, pane." odvetil bez mihnutia oka. "A, ehm, jakého?" nedalo mu to.
"O tom si pohovoríme, ak sa vrátiš." odvetil mentor. Damián nebadateľne naprázdno prehltol.
..ak...
Možno získať povýšenie na Vládcu ohňa druhého stupňa nebol taký dobrý nápad. Ale Edita z druhého kruhu Zasvätených mu dala jasne najavo, že s niekým nižšie postaveným nepôjde ani na čaj, tobôž na rande.
Späť k problému. Bude potrebovať meč, zbroj, luk... nepožičal by mu niekto delo? Pre istotu? Alebo obrnený voz?

Občas človek zistí až popoludní, jak náročnú mal noc. Klára sa prebudila, až keď bolo slnko vysoko na oblohe, a už vtedy mala pocit, že niečo nie je správne. Tak za prvé, videla. To sa jej s dioptriami číslo osem nestávalo. Jak sa jej podarilo zabudnúť si ich vybrať..A prečo má sebe pánske pyžamo? A.. vzadu na hlave nemá vlasy??
Cez okno chatky sa k nej doniesli hlasy.
"Počuj, máš natočené, jak pani právnička preskakuje vatru a žuchne do nej?"
"To nie, ale mám natočené, jak ju polievame, aby sme jej zahasili vlasy."
Smiech.
Niet nad párty s kamarádmi..