Moje články

Tadeáš sa netrpezlivo prehraboval listinami. Niečo tu musí byť..
Keď sa vyhrabali z tunelov, podarilo sa mu predvedčiť knieža, aby ho prepašoval do Kráľovského archívu. Takú šancu by už nemusel mať.. Vedel, že listiny, ktoré čo i len zdanlivo súviseli s vraždou, a nebolo o nich požiadané pozostalými, poslali sem. Petrovovu živnosť prevzala jeho manželka, ale pre zašifrované listiny, recepty a spisy nemala využitie.
Problém bol, že ani Tadeášovi kryptické poznámky nič nevraveli. Až na ...
"Beštiár?" zašepkal vyprahnutými perami. Načo by potreboval lekárnik beštiár?
"Ľudia sú najväčšie beštie." povedal mu vtedy.
Zoznam jeho dlžníkov.
Tam, na stotrinástej stránke, to našiel.

Tritón plánoval byť obzvlášte neúprosný. Od Arielinho dobrodružstva boli jeho dcéry samé: "Musím za synovčekom", "Ariel má koncert, chápeš, tati", "Naučíme Erikovo služobníctvo plávať. No vážne tati, chceš, aby sa nám tu topili?!"
A posledná hostina.. Servírovaná na tanieroch! S príborom!
Ale dnes je tomu vyčíňaniu koniec! Ich najnovší nápad...vraj testovať nepotopiteľnosť Erikovej novej lode...Kto iný je na to odborník, že..
Na to im tak skočí. Ženíchov si idú loviť! Doslova! Ale on im to zatrhne!
Nekompromisne vplával do trónnej sály..a takmer zatrúbil na ústup. Zástup jeho prekrásnych dcér vyslal do frontovej línie, Poseidón pomôž, svoju babičku.

V ladničke nevinne sa tváriaca čokoláda spriada zákerný plán. Postaví sa na predné miesto, ( uhni, brokolicový džús! Tieniš! A si celý zelený! ),a významne sa oprie o krabičku mlieka v pôsobivom uhle. Ešte sa trošku natočiť...Niekto ju bude musieť držať, tú pózu nevydrží večne...Smotánka, ty si tak správne priestorovo nadaná, tridsať percentná, podporuj!
Čo nám ešte chýba.. vajíčka! Neschovávať sa! Reprezentovať! Huš z toho kartónu!
Tak, pripravení, teraz je to na kakau v špajzi. Musí zorganizovať cukor, múku, snáď sa pridá aj káva, vždy bola zvedavá, potvora.
Moment! Čo do plnky?!
Stočí pohľad dolu. Prinajhoršom...banány to istia.

Desiatnik Dubník sa vliekol ulicami a cítil sa mizerne. Jak vysvetlí poručíkovi, že s veľkou slávou nabehli do Siedmych krkavcov a nenašli ani jednu falošnú zlatku, nieto väzňa na úteku. Prehľadali každý kút! Zvesili každú jednu mazanicu, čo tam visela. A ani to pašované víno nenašli. Za toto nedostane frčky, ale riadny mazanec. Na dlhú cestu domov.
Ale šťastie pri ňom tentokrát stálo.
"Mami, veď ocko šiel za tým ujom z dolov." ozval sa dievčenský hlások po jeho pravej strane. Desiatnik sa okamžite otočil. Kňažná..Rychetská s dcérou? Oči mu zasvietili. Jeho kariéra práve nabrala nové obrátky. "Únos!" zašeptal vzrušene.

"Lepšia cesta nebola?" brblal knieža Rychetský, plaziac sa temným tunelom.
"Tieto cesty majú byť skôr bezpečné než pohodlné, vaša Jasnosť. To by ste mali vedieť."
"Ospravedlň moju nevedomosť! S prchaním je to môj prvý kontakt."
"Vaši predkovia boli vraj v tomto odvetví odborníci."
Rychetský vážne uvažoval, že Tadeáša kopne. To bolo pred dvoma storočiami! A nedopadlo to slávne. Bohužiaľ Tadeáš liezol ako prvý, tak aspoň prevŕtal vražedným pohľadom jeho topánky. Vôbec ho to neuspokojilo.
"Mohli ste vyjsť predným vchodom. Vás nehľadajú." dodal Tadeáš vážne.
"Tadeáš, niečo ti o nás, urodzených, uniká." zatiahol sarkasticky. "Máme reputáciu. A máme ju radi kladnú!"

Tadeáš si po prvýkrát od svojho úteku vychutnával pivo. Bolo skvelé počuť svoje závery z úst niekoho iného. Nebyť ..sám.
"Petrov si musel ten predaj niekde zapísať. Vieš, aký bol pedant.", špekuloval Rychetský. "A tá vec, čo si mu nechal ako zástavu.."
"Otcov prívesok." prikývol pochmúrne Tadeáš.
"Tak ten sa tiež nenašiel. To znamená, že buď ho niekto stopil, alebo niekde v jeho dome ešte je.. Musím tam niekoho poslať... A do kráľovského archívu, sú tam záznamy.."
"Najskôr..." prerušil ho Tadeáš,"vykonáme plán B."
"Plán B?"
"Keby som nemohol odísť prednými dverami." kývol Tadeáš stručne a kývol k oknu. "Vojaci."

Byť druhým princom nie je žiadny med.
Fungujete ako poistka svojho kráľovského tatinka, keby sa náhodou niečo stalo tomu prvému.
Ste chlap. Nepotrebujete veno. Ale princezná sa hodí. Aliancie, chápete. Takže je nutné nejakú uloviť na svoj šarm.
No a potom isté kráľovstvo napadne drak. A kto je ten urodzený, kto tam momentálne nemá čo na práci?
No ja.
V zbroji, čo rachotí na míle daleko, hodnotím svoje priority. Dráčik je, keď pominieme to, že má hlad, ostré zuby a výborný sluch, celkom roztomilý. Princezná zase aké terno nie je.
Skúsim šťastie s drakom. Mám v kapse skvelý hovädzí sendvič...

Knieža Rychetský sa zlostne nadýchol, ale rýchlo ho to prešlo. Tadeáš mal pravdu. Keď prvýkrát videl jeho spis, zdalo sa to jasné. Ale jeho pedantskosť mu nedovolila inak než overiť si suché faktá.
Tadeáša vtedy zatkli za vraždu lekárnika Petrova. Vraj kvôli Zlatej ruži, jednej z posledných, čo sa ten rok podarilo vypestovať. Mocná liečivá bylina, veľmi cenná.
Našla sa u Tadeáša. Jeho vysvetlenie, že ju od Petrova dostal.. Od Petrova? Absurdné.
Lenže proti jednej veci sa mu búril mozog.
Petrova našli v zničenej laborke. Celý dom od rozliatych, zmixovaných zmesí neuveriteľne prenikavo zapáchal.
U Tadeáša si toho nikto nevšimol..

Ako sa cítite v novej pozícií veliteľa polície v Burinách?
Nuž, bolo mi aj lepšie.
Nestretávate sa s podozrením, že ste si takúto pozíciu zaslúžili kvôli vašej známosti s lordom Ladrianom? Obzvlášť keď vezmeme do úvahu vaše.. ehm.. kleptomanské sklony?
Ja nekradnem! (rozhorčene) Nie je to krádež, keď namiesto toho niečo necháte.
Aha. A kedy ste naposledy niečo 'vymenil'?
To bolo asi včera. Moc krásny vyskakovací nôž ten lupič mal. Nechal som tam namiesto toho tehličku. Nádherná. Skoro dokonale kockatá. To nenájdete len tak!
Ale..nebola tá zbraň dôkazný materiál?
Tá tehla je dôkazný materiál predsa tiež! Tiež tam bola!

Desiatnik Dubník sedel za stolom a tváril sa chmúrne. Trčal v tomto zapadákove už tretí mesiac a nenávidel to tu. Veď sa tu nič nedeje! Najvzrušújúcejším zážitkom za posledný týždeň bola hádka dvoch chlapov o prístup k jazeru, z ktorého sa vykľula cestička k nelegálnej paliarni. Takto sa z neho nikdy nestane poručík! Potrebuje sa vyznamenať. Nejaký kapitálny úlovok!
Lenivo sa pozrel do dnešnej pošty. Žiadosť o vydanie bezúhonnosti. Nuda. Sťažnosť na neprimeraný hluk. Nuda. Žiadam prešetriť krádež jabĺk. Nuda. Utiekly väzeň, mieril týmto smerom. No ten sem tak práve polezie.
Nud....
Hmmm...
Nekontrolovala niekoho takého hliadka pred dvoma dňami?

"Ak odídete, všetkých vás dám popraviť!" vrčal ich trpasličí princ. "Zostaňte a odvaľte ten balvan! Nebudem tu ani o minútu dlhšie!"
"Vaša výsosť, prilákame tým Zplodencov. Musíme nájsť iný vstup do chodby, kde vás zavalilo." trpezlivo vysvetľoval veliteľ záchrannej čaty.
"Ale ja vám to prikazujem!"
"Výsosť!" zahrmel veliteľ. Už toho mal dosť. Tretí deň kvôli nemu prehľadávali Hlboké cesty, bojovali so Zplodencami a prevracali každý kameň, pod ktorým mohol byť.
"Vyhrážky na nás neplatia. Každý z nás je už k smrti odsúdený. A rozkazy musia počúvať len živí!"
Nakoniec ho von dostali, po svojom.
Légia mŕtvych, vždy verná svojmu kráľovi.

V jedno ráno ma oslovila skupinka bezradných turistov, ktorí nastúpili do tramvaje číslo 22 v domnení, že ich dovezie na Pražský hrad. Avšak, zjavne poučení životom o hravosti Dopravného podniku mesta Prahy, chceli sa uistiť. Myšlienka dobrá, ale natrafili na osobu, ktorá vie v nemčine povedať plynule akurát "Ééé".
Situácia si žiadala činy, tak som si začala pripravovať reč.
Drahí turisti, vaše informácie sú naprosto správne. Za normálnych okolností sa na ne dá dokonca aj spoľahnúť! Akurát sedíte v zlom dvojčati, ktoré namiesto doľava pokračuje rovno.
Skrátila som to na: "Sie mussen...ééé..aus, aus. Richtige numero. Andere ..ééé..tramvaj."

Princ (opäť) bežal potemnelými uličkami hlavného mesta ako o život. Tentokrát ho ale nenaháňala žiadna príšera.
Bolo to horšie.
Mal rande. A ako správny vládca dýky vracajúcej čas... nestíhal. Je pravda, že sa mu výrazne zlepšili jeho matematické schopnosti. Vlastne, pripustil si skromne, je jediný, kto vie spočítať dilatáciu času počas kolmého prebehu vo výške piatich metrov.
Tentokrát to ale prehnal.
V rámci výcviku ( no dobre, pretože ho to bavilo ), zisťoval hranice schopností dýky. Vrátil čas, práve keď ten bol spomalený... No a potom ho možno zrýchlil..
Teraz sa márne snažil dopočítať, za koľko minút dorazí Farah do záhradného altánku..

"Tak si to zhrňme." prešiel Nikkiho adoptívny otec do finálnej fáze útoku. Rekapitulácie.
"Tri vznášadlá."
"Ale.."
"Štyri záchranné plavidlá."
"No to úzko súvisí s.." začal Nikky protestovať.
"Jeden vojenský križník." prerušil ho Miles nevzrušene.
"..presne tým.." dokončil Nikky schlíple.
"Tento týždeň." dodal Miles mrazivo.
Nikki nervózne zašúpal nohami.
"Je admirál moc naštvaný?" pípol nesmelo.
"Tak by som to nenazval." odvetil Miles pochmúrne. "Je to horšie. Je nadšený."
"Čože?"
"Vraj už dávno potrebuje experta na bezpečnosť letovej dopravy a vzhľadom na počet tvojich osobných skúseností s touto tematikou..." premeral si prísne svojho pookrievajúceho syna.
"Paráda, tati! Čím letíme?" Vyhŕkol Nikky nadšene.

Vek legiend. Vek rozkvetu, básní, vynálezov a usmerňovačov Jedinej sily.
Nazývali to Jediná sila. Dve odlišné časti, každá samostatná, spájajúce sa v dokonalý celok.
Muži vravievali, že dotknúť sa saidínu, mužskej časti Sily, znamenal neustály zápas, krutý a nádherný tanec, chuť víťazstva na perách.
Ženská časť, saidar, bola iná. Nežná a hebká, ako laskyplná náruč, zpievajúca fontána života.
Potom našli silu, ktorá im bola spoločná.
Sila Temného.
Boj s ním si vyžiadal nemalé obete, a krutú daň. Ich víťazstvo zanechalo na saidíne obrovskú škvrnu plnú špiny a zla. Žiaden muž sa jej nevyhol.
A ona ich ničila.
Nastal Vek šialenstva.

Bol U siedmych krkavcov, presne ako vravel.
"Čo si spravil dcére, Tadeáš?" Vypálil na neho. Tadeáš mu pozrel priamo do očí.
"Vôbec .. nič." usmial sa.
"Nápoj!" naznačil knieža napäto.
"Obyčajná medovina." pokrčil Tadeáš ľahostajne ramenami.
"Požadujem vysvetlenie!" zaburácal knieža. Pár hláv sa otočilo ich smerom, ale rýchlo sa vrátili. U siedmych krkavcov cudzie hádky nikoho nezaujímali.
"Spoznala ma." povedal Tadeáš kľudne. "Bystré dieťa. Napadol mi jediný spôsob, ako vás zastaviť, aby ste ma udal tej tlupe vojakov, čo sa pohybuje okolo...Vrah som nebol ani vtedy a nemienim s tým začínať."
Naklonil sa k nemu.
"Ale vy to viete, že?"

Dcérku stretol na polceste.
"Ocííí, bol tu ujo z dolov!" bežala k nemu nadšene. "Vraj navštevuje starých známych. Aj tak sa mu na severe nepáčilo."
Že sa mu nedivím, pomyslel si pochmúrne knieža. Chytil dcéru do náručia.
"A nebudem mágom!" referovala.
"Čože?"
"Skúšali sme mágovicu!"
"Makovicu?"
"Ocíí, nápoj mágov predsa. Vypiješ ho a zistíš, či budeš mágom. No a ja nebudem."
"Čo.."
"A máš sa za ním zastaviť. Má pre teba niečo, čo budeš chcieť. Ale sám! Je to tajomstvo!" prerušila ho spiklenecky.
Kniežaťu prebehli mysľou najhroznejšie predstavy. Akoby ho začul...
Príď sám, inak prestaneš mať dôvod svoje slovo splniť.

Knieža Ranocký držal v ruke pergamen. S pevným odhodlaním, že tentokrát sa dostane za tretí riadok, do neho zabodol pohľad...
Dočerta!
Znechutene pergamen odhodil a schoval hlavu do dlaní. Prečo sa dnes nemôže sústrediť? Chcel by pracovať, fakt!
Je to skoro rok, čo si mu to sľúbil...
Je to iba väzeň!
Zachránil ti dcéru
To bola jeho povinnosť!
Jediný ju splnil
Bol skutočne odsúdený právoplatne!
No keď to sudca Peterský krásne zdôraznil..a trikrát, čo?
Mlč!
Oprel utrápené čelo o okno. Vonku sa hrala jeho dcérka. A vedľa nej..mráz mu prebehol po chrbte... stálo tam zosobnenie jeho čierneho svedomia.

Bola noc.
Bol na úteku.
Mal hlad.
Nevedel, kam ísť...
Ďaleko nad obzorom sa začala šíriť oranžová žiara.
Vychádzalo slnko.
Nič krásnejšieho nikdy nevidel.
Náhle klesol na kolená v starom obrade vítania dňa a nechal životodárne lúče vpiť sa mu do kostí. Predtým na tieto rituály nikdy nedal. Ale neuvedomil si, ako moc boli jeho súčasťou. Kým bol, odkiaľ pochádzal.
Oni mu to vzali.
Slnko vystúpilo nad koruny stromov a on vstal. V očiach mu ale stála plápolala žiara úsvitu. Alebo to možno bolo odhodlanie, že nájde toho, kvôli komu strávil dva roky na nútených prácach v doloch na severe.

Kačičky sú fuč a ja premýšľam, čomu všetkému vlastne obvykle mávavam. Po ránu to schytáva pravidelne budík, a po pár minútach ten prevít tvrdohlavo požaduje, aby som mu zamávala zas.
Polhoďku na to mávam tramvaji, ktorú podozrievam, že stojí na zastávke len preto, aby mi mohla ujsť.
Po obede robia zbesilú šipku do neznáma ilúzie, že sa mi dnes niečo podarí spraviť na prvý pokus.
Večer, za romantického svitu úsporiek a nežného klapotu klávesníc, presviští okolo so samoľúbim chichotom deadline.
Klasika.
Ale mávať kačičkám? Nezvyk! Protestujem!
Síce...
Môžem im mávať a volať "Tu sóóóm".
Možno sa vrátia!
.
.
.
Halóó, tu sóóóm!!

Varika,
snáď Ťa tento list zastihne v dobrom zdraví. Sľúbil som Ti napísať, ako sa nám darí. Je to lepšie, než som mohol dúfať.
Kaise sa teleportovala podľa plánu. Doteraz si ma zaň doberá. Privoňať si ku kvetine za letu je vraj náročné.
Usadili na ostrovoch Kai. Je tu veľká mágska komunita, a tak Pliagu celkom zvládame.
Občas mám pocit, že ma do hrobu dostane skôr moje dieťa. Máme dcéru, vieš? Pomenovali sme ju podľa teba.
Ber tento herbár ako poďakovanie za to, čo si pre nás spravila.
Opatruj sa.

"Tak, a môžeme ísť spať." zavrel Aion herbár. Usmieval sa.

Venovanie na knihe znelo: "Verike, úžasnej bylinkárke, ktorá mi ukázala nečakaný efekt chladivých obkladov." Aion knižkou prelistoval. Potom ešte raz. Ale okrem záznamov o rastlinách, ktoré ho vôbec nezaujímali ( navyše im nerozumel! ), nenašiel nič ďalšie. Niežeby to hodlal vzdať.
"Niečo tu musí byť." brblal pri večeri, kam si knihu nezabudol vziať. "Po dvoch rokoch predsa niekomu nenapíšem 'dík za studený obklad'!"
"Možno máš knihu tú knihu zachladiť." navrhla žartovne jeho manželka.
"Hm!" zarazil sa Aion a končeky jeho prstov sa pokryli ľadovými kryštálikmi. Keď sa stránka s venovaním zachladila dostatočne, po papieri začali tancovať tiene.
Potom sa zmenili na písmo.

Ona:"Drahý, som doma!" *Rýchle kroky. Vášnivé objatie.*
On:"Miláčik, som tak rád, že si doma!" *radostne*
Ona:"Prečo?" *podozrievavo*
On:"Mám hlad..." *skrúšene*
Ona:"Ale veď som ti nechala jedlo v chladničke!" *vyčítavo*
On:"Bolo v panvičke!" *šeptom, hrôza v očiach.*
Ona:"Jedol si niečo??" *šokovane*
On:"Párky.." *zahanbene*
Ona:"A to si ich varil?" *neveriacky*
On:"Načo? Však mikrovlnka." *nevinne*
Ona:"Ale boli len tri!" *spomína*
On:"Vravím, mám hlad!" *víťazoslávne*
*Ona odovzdane vyzlieka kabát, odchádza do kuchyne. On blažene stojí pri dverách. Pozoruje kuchynský ruch prerušovaný úvahami, kde sa zasekla mužská emancipácia a či možno rovno nechcípla*

"Priateľ môj, čo sa deje?" zvolal kráľ pri pohľade na skrúšenú tvár svojho rytiera.
"Pane, pošlite ma preč." odpovedal utrápene. "Niekam ďaleko, hoc na kraj sveta. Nemám tu nič na práci. Nečinnosť ma zabíja."
"To nie je všeko, že?" opýtal sa jemne kráľ. Rytier na neho uprel svoje modré oči.
"Pane, pošlite ma preč." zopakoval.
Kráľ sa už ďalej nepýtal.
Keď rytier na druhý deň cválal preč z hradu, neobzeral sa. Ale cítil, že v okne vysoko vo veži jeho odchod pozoruje istá postava.
Je to tak lepšie. Povedal jej v duchu.
Pre nás oboch.
Pre kráľovstvo.
Pani moja, odpusťte.

Tušil, čo spravili. Prial si, aby to vyšlo. Ale že nemal dôkaz, ho mučilo. Ani nevedel prečo. Možno to bolo tým, že bol sám mág a nezniesol tieň pochybností, že jeho kolegovi mohlo niečo nevyjsť. Možno len mal rád šťastné konce.
Prešli mesiace, počas ktorých dostala jeho vyšetrovateľská kreativita zabrať. Nakoniec sa mu dostala do rúk kniha z ostrovov Kai. Normálne by ignoroval, ale v poslednej dobe každým herbárom listoval.
Ošúchaná stará knižka, datovaná dva roky po Orinovej smrti.
Venovanie na prvej stránke.
Poznámky na rohoch stránok .
Písmo, ktoré videl v tajomnej jaskyni.
Tep sa mu zrýchlil.
Vodítko, ktoré hľadal.

Zlatý retriever. Šteniatko, ale pary malo dosť.
"Nedívaj sa tak mlsne na toho holuba, nemôžeš sa s ním hrať." upozornila ho panička dôrazne. Retriever, na dôkaz toho, že ju úplne ignoruje, zavrtel šibalsky chvostom a pripravil sa ku skoku.
"Nie..." zopakovala varovne, "žiadne hrááááá..." Retriever nadšene skočil a ťahal ju pár metrov za rozrušene popoletujúcim holubom.
"Ty ohava!" zastavila ho konečne. "Nepočúvaš! Čo keby ten holub vletel na cestu, ha? A nesnaž sa z toho vykrútiť!" povedala prísne, keď jej nadšene olizoval tvár. Ale chlpáčovi sa nedalo odolať.
"Okej, tak ti to tentokrát ešte odpustím." rozhodila bezmocne rukami.
Spokojne zaštekal.

Dávno, pradávno bol náš svet na pokraji skazy, keď sa bohovia, vidiac húževnatosť a odhodlanosť ľudského pokolenia, rozhodli zasiahnuť. Skrotili víchry a ukľudnili sopky, moria ustúpili a odhalili úrodnú pôdu. Ale bohovia vedeli, že nad nami nemôžu držať ochrannú ruku večne. Všetko to, čím pre nich bolo ľudstvo výnimočné, by zmizlo pod ich láskyplnou opaterou. Keď odchádzali, obloha zčervenala ich krvou, zdrojom ich moci, a nebo zaplakalo. Niektoré kvapky ich krvi, zmiešané s vodou, dopadli na zem a stvorili prvých mágov, Strážcov sveta. Zvyšné sa zmiešali s nebeským prachom a vznikla obrovská ohnivá guľa, ktorú voláme Slnko. Ich posledný dar.

Sú dni, keď sa nedarí. Vyberiete sa von bez správnej kabelky, takže ten milý pán, čo po vás chce tramvajenku, dostane košom a občiankou. Do práce sa doplazíte s náhradným lístkom, takže sa rozhodnete ísť domov pešo.
V polke cesty vás napadne, že by bolo užitočné mať kľúče od bytu u seba a nie na stole v práci.
Možno máte spolubývajúcich. V tom prípade ste dnes hrdým vlastníkom vybitého mobilu.
Konečne doma. Rýchlo sa mrknete na svoje digitálky. Vplyvom počasia skolabovali, samozrejme. Namiesto času ukazujú slovo HAM, šunka. Znamenie! Pomyslíte si. Lenže, zrada večera, v ladničke nič také nie je!!

Podaktorí sa ho báli. Iní k nemu chodili po radu. Mysleli si, že má talent od Stvoriteľa. Alebo od Temného, podľa toho, s kým ste hovorili. Ako inak mohol vedieť, že Tara utečie s tým mládencom zo severu? Že po starostovho syna prídu červené Aes Sedai?
On sám netušil, ako to robí. Vedel len, že niekedy sníva sny, čo sa vyplnia. Občas vedel, čo znamenajú. Občas sa splnili tak, ako by nečakal. Fascinovali ho. Boli jeho zaručeným kontaktom s okolitým svetom. Kvôli nim neboli rána bezútešné.
Rána, keď sa prebúdzal do svojho zmrzačeného tela. S nohami, čo ho nedokázali niesť.

"Orin si dal strašnú prácu, aby to všetko vymyslel." dumal Aion. "A niekoho musel zlanáriť, aby mu pomohol. Celý plán je prepracovaný. Neverím, že by ho vykonal, keby si nebol istý, že ho ona pochopí."
"Doktor." odvetila zamyslene jeho žena. "musel to byť doktor, koho presvedčil."
"Pravda."prikývol Aion. "Pred doktorom by to neutajil..."
****
V noci nespal dobre. Jeho sny neustále narúšala dávno mŕtva žena. Videl ju plakať nad nedávnym hrobom, utekať k vysokej skale, zatiaľ čo ju prenasledovali výkriky jej strážcov. Jej odhodlanú tvár, keď padala, vo vlasoch kvetiny, ktoré jej dali meno.
Zobudil sa s očami naširoko otvorenými.

Svojej žene nedokázal nič zatajiť. V súkromí starého altánku jej povedal všetko o svojom objave. Vrátane istej šialenej teórie.
"Tvrdíš, že knieža Orin naplánoval svoju smrť, nechal sa pochovať a dostal sa von pomocou teleportačnej kvetiny? Ktorú vymyslel, keď bol zasiahnutý Pliagou?"
"Mohol to dokázať." pokrčil ramenami jej muž. "Pliaga je ako guľa na nohe, čo ta ťaží stále viac. Na stupnici obtiažnosti jedna až sedem mohol byť Orin tak na úrovni päť."
"Prečo sedem?"
"Ále, chodia mi po rozume sedmikrásky." odvetil roztržito. Zosmutnela.
"Myslíš, že ona o tom vôbec nevedela?"
"To je práve to divné..." zahľadel sa do diaľky.

Pliaga
Ochorenie spôsobené používaním mágie. Najvyššia rada mágov vyhlasuje, že neexistovalo pred Povstaním mágov ( viz Povstanie mágov ) a je dôsledkom neznámej zbrane použitej yagskými kráľovskými jednotkami.
Kvôli prísnemu utajovaniu magických záležitostí pred verejnosťou je nemožné overiť pravdivosť tvrdenia.
Dosiaľ nie je známa efektívna liečba.
Pliaga, jej prejavy
Prejavy Pliagy sú dvojakého charekteru.
Fyzické prejavy zahŕňajú časté nekontrolované záchvaty podobné epilepsii, podráždenosť, celkovú slabosť, občasné nechutenstvo.
Choroba spôsobuje ťažkosti pri čarovaní, pokazené alebo nefungujúce kúzla. Sú známe prípady, kedy sa kúzlo obrátilo proti zosieľateľovi.
Postihnutý Pliagou zriedkakedy prežíva viac ako päť rokov. Choroba postihuje magicky nadaných nezávisle na pohlaví alebo veku.

"To nie je všetko." pripojila sa k nim pani Hilda.
"Nebudeme rozširovať hlúpe povedačky." snažila sa ju zastaviť jej priateľka.
"Po čase vykopali jeho hrob. Bol úplne prázdny! Až na sedmikrásku. Kráľovninu sestru volali Rilažská sedmikráska." ignorovala ju pani Hilda.
"Báchorka na spestrenie legendy!"
"Hovorilo sa to!"
"Tiež sa hovorí, že rum sú slzy námorníkov."
"To je iné!"
"Si príliš dôverčivá, drahá. Môj muž vraví, že.."
Rozhovor sa stočil inam. Ale ich hostiteľ bol po zvyšok večera roztržitý a zadumaný.
"Nad čím premýšľaš?" spýtala sa ho zvedalo jeho žena, keď sa k nemu konečne dostala.
"Či námorníci plačú rum." odvetil.

Jedenásť hodín večer. Neprichádza. "Áno zlatíčko, môžes počkať na ocka v spálni." pohladí dcérku. Druhá už spí.
Dvanásť. Skontroluje dvere, okná. Zhasne. Prikryje dieťa. Zaspalo. Tiež privrie oko.
Odbijú dve. Je opäť hore. Stále žiadne kľúče nešramocú.
Malá sa odkopala. Prikryje ju.
Dve dvadsať. Prechádza sa od okna k oknu. Kde môže byť?
Dve tridsať. Preberá všetkých jeho známych.
Dve štyridsať. Ďaľšia zbytočná prechádzka okolo okien.
Tri. Volať políciu?? Ešteže deti spia kľudne. Nahliadne do spálne, do detskej izby..zarazí sa. Máta ju zrak? Tri postavy??
Potichučky zacupitá do spálne, opatrne odkryje deku...
Jej manžel už dve hodiny sladko spí.

"Našli sa listy?" zdvihol obočie Aion.
"Ľúbostné listy." potvrdila stará dáma spiklenecky. "Bolo to krátko po kráľovskej svadbe. Tie listy sú nádherné - jeden som videla u kniežaťa Janusa. Nedivím sa, že ich nešťastnou láskou začal žiť celý dvor. Obzvlášť keď vyšlo najavo, že Orin ako mág nemá pred sebou dlhý život. Zatienilo to celú svadbu. Kráľovninu sestru poslali za hranice, len aby reči ustali."
Zamyslene zakrúžila skleničkou.
"Po troch rokoch tu knieža Orin skutočne umrel. A kráľ sa rozhodol vyhovieť prosbe svojej švagrinej, aby mohla aspoň navštíviť Orinov hrob. Ona nezabudla, viete? Skočila z tamtoho brala." ukázala na majestátnu skalu.

Bol večer, oheň veselo plápolal a decká nebolo možné nahnať do postele.
"Tatíí, ešte jednu rozprávku!" žadonil ten starší.
"Napríklad o Jainovi Dlhokrokom." zdatne mu sekundoval ten druhý. Torian sa zatváril prísne, ale keď na neho aj najmladší potomok vyvalil prosebne svoje kukadlá, vzdal to.
"Tak dobre! Ale potom pôjdete hneď spať!" nasadil svoj najautoritatívnejší tón. Decká sa natešene usalašili pred kozubom...
***
Keď prišla Yola, našla ich všetkých spať. Dlhé roky praxe jej napovedali, čo presne sa stalo.
"Môj pán manžel," brblala, keď odnášala deti do postele. "Hrdina z bitky o Dvojriečie. A taká ľahká korisť pre tie naše decká..."

"Pred dvesto rokmi," začala stará dáma. "žil na dvore knieža Orin. Hovorí sa, že bol strašne charimatický. Musel byť, viete, mágovia vtedy neboli práve milovaní. Dostať šľachtický titul bol problém, nieto ešte kráľovu priazeň. Orinovi sa to nejak podarilo. Pochopiteľne sa začali šíriť reči. A keď Orina nakoniec obvinila budúca kráľovná z intríg proti nej, kráľ mal zviazané ruky. Musel ho odsúdiť, aby zachránil spojenectvo s kráľovstom Rilah. Našťastie Rilačanov uspokojilo doživotné väzenie tu, v najopevnenejšiom hradu severu." Dokončila a uchlipla si zamyslene vína.
"Lenže tým to neskončilo, viete." dodala šibalsky. "Objavili sa ďalšie reči. A listy kráľovninej sestre." žmurkla.

Keď ho kvetina preniesla späť k jazierku, chvíľu tam len tak ticho ležal, slastne zhlboka dýchal a pozoroval oblaky. Potom sa zamyslel. Študovňa na takomto mieste? A ešte takto rafinovane skrytá?
Od džinky sa toho veľa nedozvedel, vedela len pár slov. So ženou tu tiež nebývali dlho... Moment! Majú tu predsa na návšteve predchádzajúcu majiteľku so sprievodom!
A tak po celý zvyšok dňa hral dokonalého hostiteľa. A vyzvedal.
"Kedysi tu skutočne býval jeden mág. Smutný príbeh." spomenula konečne jedna z dám. Uši sa mu pretiahli dozadu od samej námahy vyzerať nenápadne.
"Skutočne? To si rád vypočujem." usmial sa čo najpríjemnejšie.

"Mám to!" preťal vzduch radostný výkrik, následovaný pádom stoličky a osoby, čo sa na nej hojdala.
"Som nadšený." odpovedal jej polovičiak sucho, zviechajúc sa zo zeme. "Myslíš, že by si ma mohla nabudúce varovať?"
"Nápad, sa nedostaví na len tak na požiadanie, drahý." poučovala ho vznešene a zúrivo začala búšiť do klávesnice.
"Je to záblesk v temnote, rytier v žiarivej zbroji, zaháňajíc chmury drabblistove!" básnila. "Hrdina, objavší sa v hodine..éé.." rýchly mrk mrk na hodiny. "deviatej." dokončila spokojne.
"Aha." chápavo prikývol. "A čo je toto?" ukázal na hromadu popísaných, zmačkaných, roztrhaných papierikov, ktorými bola obklopená.
"Trapní príbuzní!" odvetila dôstojne.

Modrá, farba adžah hľadajúcich pravdu a spravodlivosť.
Zelená, farba adžah bojujúcich proti Temným druhom, čakajúcich na Tarmon Gaidon, posledný boj.
Žltá, farba adžah liečiteľok. Jediné, ku ktorému sa človek priblížil dobrovoľne.
Červená, farba najobávanejšieho adžah. Lovkyne mužov ovládajúcich Pravý zdroj.
Biela, farba adžah zaoberajúceho sa logikou a filozofiou.
Šedá, farba adžah poradkýň kráľov a královien. Zručné diplomatky. Zahnali vás do kúta, ani ste nevedeli, že tam nejaký je.
Hnedá, farba adžah zberajúcich vedomosti. Knihovníčky.
Čierna..
Ruka, kresliaca farebný plameň Tar Valonu, sa zastavila a váhavo vrátila pastelku späť kam patrila.
Čierne adžah predsa neexistuje.
Ale do miestnosti sa vkradla úzkosť.