Moje články

Čokoládové bonbóny sú vec veľmi zákerná, nielen z dôvodu, že po požití na seba viažu gravitáciu. Legenda vraví, že jedna žena to riskla, kúpila bonbóny a, domnievajúc sa, že na stole počkajú, šla variť čaj.
Ani voda sa zohriať nestačila, a bonbóny boli fuč!
Záhada sa vzápätí vyriešila. Jednému nezletilému členovi domácnosti sami naskákali do bruška, potvory! A niektoré sa navyše netrafili!
Na druhého nezletilca zaútočili čuchovo, vizuálne, a vlastne aj hmatne, čo si vyžiadalo náležitú reakciu. Nedá sa neveriť nevinným detským očiam!
Hlavu rodiny dostali tak, že sa tvárili smutne, a úpenlivo žiadali zmeniť životné prostredie. Situáciu samozrejme zachránil...

Akt I:
Do banánového hája prichádza družina lúpežnikov.
..to znie divne, škrt.
Akt I:
V banánovom háji tančí skupina lúpežníkov.
Éééhm...škrt.
Akt I:
V banánovom háji sedí skupina lúpežníkov.
.. a jedia banány, čo?.. škrt...
Akt I:
V banánovom háji sídli skupina lúpežníkov..
..v pomarančovom háji bolo asi plno...škrt..
Akt I:
Skupina lúpežníkov sa plíži k banánovému háju..
..cvičný útok na banány, že? ŠKRT!
Akt I:
V banánovom háji sa schádzajú lúpežníci..
..diskutovať nad cenou banánu asi..škrt..
Akt I:
Lúpežníci zdrhajú z banánového hája..
..prenasledovaní banánmi určite..škrt..
Akt I:
Lúpežníci posielajú banány do hája.
Tak im treba!!!

Alebo jak sa z "bjb" stalo toto ;)

Zúfalý zlodej sa chytá zúfalých vecí. Akrobatickým skokom ( na ktorý by som bol pyšný, keby som si ho pamätal ) som sa dostal až ku soche. Položil som na ňu dlaň a použil Znamenie. Dúfal som, že tým rozšírim trhlinu v kúzle, ktorá začínala v jej očiach.

Nabudúce prenechávam zdvíhanie kliatieb odborníkom.

Jaskyňou zaburácala mágia a búrka sa prehnala údolím. Udrela do všetkých zákutí, do každej škvierky, do najposlednejšieho z posledných miest.
Dotkla sa to aj závodníkov. Ti, ktorí mali rubín, vyšli bez úhony. Ostatní.. čas ich rany snáď zahojí.

Keď som dokázal znova otvoriť oči, socha aj čarodejník boli preč.

Zlodej v úzkych.. sa vždy snaží vykecať.
"Grimoár? Nestačí vám ona?" ukázal som na sochu.
Černokňažník mlčal. Frustrujúce.
"To ho za tie roky neviete spamäti?"
To už reakciu vyvolalo.
Pristál som bolestivo veďla Soni.
Rana na hlave jej krvácala a nehýbala sa.
"Vieš, jak zložité je toto kúzlo udržovať, ty biedny červ?" zahrmel vlkolinský vládca.
Preblesklo mi mysľou, že keď ho zamestnám na dvesto rokov, spraví kúzlo puf.
Chcelo to lepší plán..
Pozrel som na sochu. Po tvári jej stekala voda. Alebo ... slzy?
Vtedy ma to napadlo. Nebezpečné, neisté, všetko dokopy. Čo už. Moja koža bola na trhu už dávno.

Keď som otvoril oči, naskytol sa mi prazvláštny pohľad. Muž, v rovnošate Rubínového závodu, sa skláňal nad sochou a čosi jej šeptal do ucha. Zachytil som len pár slov.
"Odpusť, drahá, dlho som tu nebol...nedovolím...len moja.." Zježili sa mi všetky chlpy na tele. Mohlo mi napadnúť, že pán z Vlkolínca nepošle nejakého podradného sluhu, aby strážil jeho poklad.
Kež zbadal, že ho pozorujem, jeho výraz sa zmenil. Nemôžem povedať, že k lepšiemu.
"Ty", zasyčal, "myslíš, že môžeš zničiť moje dielo?"
Nejaká sila ma pritiahla k nemu a držala v tesnom zovretí.
"Kde je môj grimoár?" spýtal sa hrozivo.

Soňa niečo zamrmlala a vzduch zapraskal mágiou.
"To je ona." povedala prekvapene.
"Na to si potrebovala čarovať?"
"Náš nesmrteľný zdroj." dodala Soňa.
Predstieral som, že som nepočul.
Zopakovala to.
Pozrel som sa do tváre sochy a hľadal som niečo, čo by mi povedalo, že je to aspoň démon, keď už ho máme zničiť. Nič v také v tvári nemala a mne sa neodbytne drala do hlavy stará historka z podsvetia o jednej z posledných víl v tomto kraji.
Čo ak sa stratila sem? Zakliata černokňažníkom, aby mu poskytovala svoju moc?
Moje myšlienky ukončil prudký náraz o stenu. Stratil som vedomie.

Amatérski tvorcov pascí mám najradšej. Vždy niečo prehliadnu. Nie je náhodou, že zlodejská gilda má svoj vlastný cech pastiarov.
Steny jaskyne neboli chránené vôbec. A použiteľných úchytov by sa tam našlo...
Stačilo zistiť, kde je podlaha bezpečná, ale to zaistili naše zvyšné topánky a Sonino levitačné kúzlo.
Následný horolezecký výstup bol trošku ťažší. Lúče prenikajúce štrbinami skál si z našich tvárí spravili parket pre svoj tanec prasiatok, a niektoré úchyty sa ukázali ako nie úplne kvalitné.. trvalo večnosť a asi liter potu, kým sme skočili dole na označené miesto pred sochu, dokonale vytvarovanú do podoby rubínového dievčaťa so smutnými očami.

Socha bola len pár metrov pred nami. Skoro sme rozoznávali detaily... Ledva sme spravili krok k nej, prepadol ma pocit akútneho nebezpečia. Sykol som a strhol Soňu dozadu. Zlostne na mňa pozrela, ale mlčala. Vyzerám strašne, keď sa sústredím.
Zobul som sa a hodil topánku pár metrov pred seba. Zo zeme vyletely kôly, zadunely o strop a zaliezli zase dolu, ako keby sa nič nestalo. Len topánka bola úplne rozbitá.
Milujem rozmanitosť mojej práce. Z plesu pod lis, no kto to má.
Najtažšia časť je zistiť, s čím sa dá pracovať.
Pozrel som sa na strop a usmial som sa.

K umeniu zlodejskému patrí mnoho vecí. Aj vedieť tančiť. Plesy sú vôbec pre mňa báječná príležitosť.
Sonine priority boli, ako sa ukázalo, trochu iné. Sálom sme nakoniec pretančili v trochu tesnejšom zovretí než sa na protokol sluší. Ono zakopaný pes pri tanci je viesť dámu tak, aby nemala možnosť dať nohy tam, kde ich nečakáte. Napríklad na vašu nohu.
S poslednými taktami krásnej hudby sme, trúfam si povedať celkom obstojne, pretančili až k dverám na druhom konci sálu, kde sme sa, za burácajúceho potlesku muzikantom, stratili.
Privítalo nás hrobové ticho, len kvapky vody stekali po perfektne vytesanej soche z rubínu.

Sonin nápad fungoval. Pod ohromným vodopádom sme našli malú jaskyňu so vstupom maskovaným ilúziou skaly. Zastavil som Soňu tesne pred tým, než tam nadšene skočila.
"Myslíš, že je to jediné bezpečnostné opatrenie?" sykol som. "Drž sa tesne za mnou." Len ticho prikývla.
Vstúpili sme a.. ocitli sme sa na balkóne, z výšky pozerajúc na maškarný bál. Inštinktívne som sa prikrčil a strhol Soňu so sebou. Poznal som tento druh ilúzie. Jediný spôsob, ako ňou prejsť bolo tváriť sa, že do nej patríte.
"Soni, vieš nám vyčarovať plesové šaty?" zašepkal som. Prikývla. A teraz tá horšia časť.
"A..ehm..vieš tancovať?"

Mojí drahí občania!

Dovoľte mi prezradiť vám skutočný dôvod karanténnych opatrení. Vírus sa podarilo v skutočnosti zastaviť už na hraniciach, ale situáciu sme si dovolili využiť na experimentálne riešenie iného, palčivého problému.
Je ňou nízka pôrodnosť!
Sály zejú prázdnotou, pôrodné asistenky strácajú prax, deti odrastajú a nové nepribúdajú! Mnoho sme nad týmto premýšľali, a dospeli sme k záveru, že je to prílišnými lákadlami našej rozvinutej civilizácie. Vírus nám spadol ako z neba, aby sme túto teóriu overili! Zavreli sme všetky pokušenia, aby ste mohli byť doma.
Teraz je čas, ráno, na obed i večer, tuliť, tuliť, tuliť! V štátnom záujme!

Moje súkromné zvukové peklo.

Trhy, každý stánok hrá inú hudbu. Vraj propagácia výrobkov. No tak maximálne ak by šlo o Paralen.

Kultúrna akcia, kde organizátorka jačí to mikrofónu, aby si získala pozornosť. Nikto jej nepovedal, že ticho zaberá viac..

Veľkoplošný koncert, dotovaný niekým, kto namiesto zrkadla používa titulné strany bulváru. Bolesť očí, uší a marná snaha zistiť, čo tým básnik myslel.

Zvuky, ktoré pripomínajú predsmrtný chrapot škrteného, prípadne zvracanie. Ale v rytme! A päť minút v kuse! Koncert skazy v plnom prúde.

A finálny kruh môjho zvukového podsvetia - techno. Nikdy nerozpoznám, či tancujú, alebo ich postihla akútna demencia pohybového aparátu...

Soňa mi vzrušene vykladala svoj objav. Chápavo som prikyvoval.
Nerozumel som ani slovo.

"blablabla organické sedimenty.." kto vymyslel slovo organické sedimenty?
"blabla krvavá mágia.." Tomu som pre zmenu rozumieť nechcel.
"blabla viskozita erupcie .." Isteže! Za všetko môže viskozita erupcie!
"blabla prizmatický vír.." dospel som k názoru, že si tie slová vymýšľa.
"U prameňa!" dokončila víťazoslávne.
"Preložené do ľudštiny to znamená..?"
"Veď to celú dobu..." pozrela na mňa.. a rezignovala.
"Rubín som našla v tekto rieke.". Strčila do vody ruku a niečo zakúzlila. Proti prúdu vody sa rozbehli malé červené prúžky.
"Na ich konci je to, čo hľadáme." prikývla Soňa spokojne.

Sledujeme dianie minúta po minúte.
Poslanec A otvoril debatu o stavu sušienok v poslenackom bufete. Keďže sú dovážané z Talianska, hrozí ich akútny nedostatok.
Poslanec B navrhol Mozartove gule.
Poslanec D sa obáva straty preferencii z dôvodu gendrovej nevyváženosti.
Provokatívny návrh poslanca C, aby sa podávali Zuzanky s Mozartovými guľami zmietla Slovenská národná strana s odôvodnením, že z nich nikto blázna robiť nebude.
Poslanec E prispel návrhom, či by poslanci nemohli pracovať na novele nemocníc.
Smer vyhlásil, že ide o snahu opozície nútiť vládu vyhlasovať zákony pod glukózovým tlakom, a teda ide o sabotáž.
Rokovať sa bude opäť po prestávke.

"Prosím, chceli by sme zrekonštrovať dvere."
"Och, skutočne? Tak sa na to pozrieme..No tie dvere..to snáď nemyslíte vážne!"
"Jak to?"
"Pôvodné dvere boli iné, pozrite si fotky."
"Tú fotku máte z roku 1960. Barák je prvorepublikový."
"A?"
"Tieto dvere tam dali komunisti, za prvej republiky sa vyrábali iné.."
"Máte fotku?"
"Z prvej rebupliky?"
"Nemáte..No tak tam dajte tieto dvere."

***
"Prosím, skontrolute mi tieto stavebné úpravy."
"Tak sa na to pozrieme.. no tá strecha, to nemyslíte vážne!"
"Jak to?"
"Nie je v súlade s charakterom štvrti!"
"Éé, v tejto štvrti má každý inú strechu.."
"Ale tá vaša vyčnieva!"

Soňa mala na krajíčku.
Vyhlásil som, že to nebude také zlé.
Spustil som tým jačavý monológ s tématom, akými spôsobmi sa dá umrieť v prekliatom uzavretom údolí.
Podotkol som, že hysterickým výstupom nikto nikdy žiadného nesmrteľného neodstavil. Či by svoje úsilie nevenovala niečomu konštruktívnejšiemu, napríklad ako tú potvoru nájdeme?
Soňa nebezpečne zúžila oči. Vyzerala, že hodlá svoju energiu použiť, aby ma vyparila z povrchu zemského. Potom oddupotala spôsobom, ktorý dával tušiť, nesmrteľnosť nie je prekážkou toho, aby dotyčný dostal na zadok.
Za dve minúty bola späť. Dramaticky mi pred nos strčila rubín, ukázala rukou niekam do priestoru a povedala: "Tam!"

Keď som sa prebudil, už bolo popoludnie a slnko príjemne hrialo. Soňa sedela oproti mne a vyzerala, že jej nie je úplne dobre.
"Vyzeráš, ako keby si tam našla recept na rajčatovú polievku" prelomil som ticho. Soňa nenávidí rajčata.
Ani sa neusmiala.
"On celé to údolie preklial." povedala neveriacky. "Len tí, ktorí odovzdajú rubín, sú chránení. Ostatní..mu odovzdávajú svoju životnú silu."
Možno sme sa nemali na to hľadanie rubínu úplne vykašľať.
"Jak to zlomiť?".
"Musíme zničiť zdroj jeho sily." povedala unavene.
"A ďalej?"
"Myslíš, že nás skôr zabije to údolie, černokňažníkov poskok alebo tá nesmrteľná bytosť, čo to stráži ??"

Sníval som. Pred očami sa mi znova premietlo moje prvé stretnutie so Soňou. Len jej vďačím za to, že som neprišiel o ruku. Znamenie, čo mám na dlani...nerobilo mi vtedy dobre. Rada päť, nikdy sa nehrajte so začarovanými predmetmi!
Keď za mnou Soňa prišla s prosbou o pomoc, nemohol som odmietnuť.
Jej manžel umieral. Nejaká kliatba z neho vysávala život. Soňa nedala pokoj dokiaľ nezistila, kde k nej prišiel a ako sa jej zbaviť. Dokonca sa znížila ku použitiu Splynutia uší, vyzvedačskému kúzlu, ktoré je zakázané pod hrozbou vysokej pokuty. Ale svoj účel splnilo.
Boli sme skoro u cieľa..

Za úsvitu začala súťaž. A búrka. Nikoho to samozrejme neodradilo. Nejaká búrka si s rokom čakania na tento deň ani neškrtla. Malo to však následky. Polka účastníkov sa zranila tesne po vstupe na kameňoch vodopádu, tretina sa snažila použiť batoh ako dáždnik a nám so Soňou trvalo dosť dlho, kým sme našli dostatočne prijateľné miesto na kúzlo vyvolania spomienok. Už to skoro vyzeralo, že budeme musieť strácať čas hrubou improvizáciou, keď sme objavili malý skalný previs, kde sa voda nemala jak dostať.
Soňa vyslovila pár slov, o ktorých môžem akurát tak povedať, že zneli magicky, a potom ma obklopila tma.

Detektor citov, návod na obsluhu.

Detektor sa používa rovnako ako obyčajné okuliare. Na ich čistenie používajte výhradne priloženú utierku! Použitie obyčajného kapesníka alebo mydla môže okuliare poškodiť a spôsobiť nesprávne fungovanie!

Pred prvým použitím je nutné detektor nakalibrovať. Dôrazne nedoporučujeme k tomu účelu použiť manželku. Ideálna je nezaujatá blízka osoba. Detaily na strane štyri.

Po nasadení okuliarov máte možnosť detektor zapnúť alebo vypnúť pomocou bočných tlačítiek.

Po zapnutí získajú okuliare zafarbenie podľa citov osoby, na ktorú sa dívate. Presný popis farieb na strane päť.

Detektor je zakázané používať za účelom podvádzania v pokri! Naši testeri sa zo zranení
ešte liečia..

Pivo JE zdravé! Obsahuje vitamín B! Kúp štyri. ( Som veľký! Potrebujem vitamínov veľa! )

**

Dáš si uhorku?
Si sa úplne zbláznila, teraz pijem predsa mlieko, aha. ( chlemt )

**

To čo robíš na obed? Veď je to celé zelené.
Zlato, to je špenát.
Mne je fuk jak sa to volá, je to celé zelené! ( Nabudúce varím tyrkysový! )

**

Spravila som výbornú kôprovú omáčku.
JAK..môže byť kôprová omáčka výborná?

**

Fuj, paradajka..nechce niekto paradajku?
Neješ paradajky? Veď sú výborné, zdravé..
Tak si daj! Aj tak potrebuješ vitamíny! ( Ó, tá starostlivosť.. )

**

V tom je PAPRIKA? Chceš ma zabiť?? Vieš, že ju nemám rád! ( no comment )

Soňa bola čarodejka, aby ste vedeli. O pánovi z Vlkolinca sa tvrdilo niečo podobné, ale len šeptom. Bola to však pravda. To, čo som mu ukradol, bol jeho grimoár.
Ten bol teraz mimo tábor. Jediná kópia bola v mojej hlave. Cestou sem som totiž strávil hodiny pozeraním do tej prekliatej knihy. Neporozumel som nič, nemám magické nadanie, ale Soňa dokáže vyvolať spomienky. V podstate vo mne chcela listovať.
Chcela to vyskúšať okamžite, kým sú spomienky živé, ale odmietol som. Jediné trochu súkromné miesto bolo zamorené mravcami, a to teda ani náhodou.
Sú malí a neškodní, tvrdila.
Tak určite. Veď kúšu!

V tábore panoval čulý spoločenský ruch. Každý sa snažil od ostatných zistiť, čo najlepšiu taktiku, prípadne podporiť svoju pozíciu vytvorením falošných mýtov. Hľadať pri brehoch? V centre Jazera? Jak tam dojsť čo najrýchlejšie?
Nutno podotknúť, že mapy Údolia boli nedostatkovým zbožím. Závodu to pridávalo zvláštne čaro.
Pohodlne som sa usadil a skontroloval batoh - čutora, nejaké veci pre prvú pomoc, lososovo kôprové koláče na cestu ( nechápem, koho taký recept napadol. Kôpor!!! ), lano, náhradné šatstvo...
"Erik?" ozval sa mi za chrbtom jemný nesmelý hlas. Skoro som vyskočil z kože. Za mnou stála malá blondýnka s očami odhodlanej srnky. Soňa, moja súčasná zamestnávateľka.

Z Vlkolinca som unikol ... tesne. Ledva som prešiel cez bránu, dobiehala stráž s niečím, čo nepríjemne vyzeralo ako moje podobizeň.
Ale stihol som to. Horšie bolo, že pán z Vlkolinca presne vedel, kam mám namierené.
Našťastie v Rubínovom závode sa dalo skryť. Jak som vravel, pravidlá boli prísne. Večer pred štartom vás dôkladne prehliadli, či niečo neskrývate. Tým "dôkladne" myslím, že vás vyzliekli do naha, dali rovnošaty, proviant, a miesto v štartovacom tábore, odkiaľ bolo zakázané sa do rána pohnúť.
Šaty som na hromadu odkladal pomaly a prepečlivo ich skladal. Bol tam! Meč s vlkolínskym erbom. No nevravel som to?

Vo väzení sa toho nedá moc čo robiť. Dozorci to vyriešili hraním pokru a popíjaním vína, ja počúvaním, ako mi ich spev rezonuje celou celou a čakaním na svoju príležitosť. Naskytla sa mi ráno, keď ma strážca odvádzal na výsluch pred vznešeného pána z Vlkolinca, čomu som sa chcel za každú cenu vyhnúť.

Mám na ruke totiž znamenie. Keď sa ním niekoho, alebo niečoho dotknem, znásobím efekt, o ktorom viem. Dokážem zosilnieť magnet, páliť iskierkou ohňa... a zo zvyškovej hladinky vína spraviť regulérne opitie. Keď sme vychádzali z dvier väzenia, podarilo sa mi silne podguráženého strážcu presvedčiť, že musíme domov...

Nikto tomu nehovoril inak ako Vodopádové údolie. Zaslúžené meno, do údolia sa prakticky nedalo vstúpiť inak než zliezť nejaký vodopád.
Každý rok sa tu stretli mladíci z celého kráľovstva, aby súťažili o mešec bieleho zlata. Každý dostane svoj podiel podľa toho, aký veľký rubín donesie.
Porušenie pravidiel sa tvrdo trestalo. Každý mohol priniesť maximálne jeden kameň, neboli však zakázané niekoľkonásobné výpravy.
Štart začínal za úsvitu u vodopádu ľudovo zvaného Držkopád, kvôli jeho vzácnej schopnosti potkýňať ľudí pri zostupe. Zúčastniť sa mohol každý, kto sa zaregistroval. Kto sa však do súmraku nevrátil, prišiel o všetko.
Za dva dni zazvoní štartovný zvonec...

Vedeli by ste opísať v Prahe panelák? Červený, vysoký, s obchodíkom, štvrtý vľavo. Ale jeden má na sebe obraz. Je na ňom slečna v červenom, ako niekam beží, muž v presne padnúcom saku si dáva kafe na záhrade, a niečo v pozadí desivo vybuchuje, pretože drama musí byť. Maľba cez celé štyri poschodia, a keď sa ňu zasvieti priame slnko, farby sa rozžiaria jak bláznivé a pridajú dojem hĺbky.
Nikde žiadne číslo, žiadna motivujúca veta, žiaden obchod, ku ktorému by to patrilo.
Oproti svieti bilboard s ponukou na zobrazenie vašej reklamy. Je prázdny. Dlho. Veď kto by sa tam díval?

Zazvonil zvonec a tak to celé začalo. Za dverami stála jeho neter.
Väčšina ľudí, ktoré Filip poznal, hovorila o jeho švagrinej ako o dobrej žene. Bezpochyby ňou bola. Ale, ako trefne poznamenal jeho brat, človek by sa stal alkoholikom už len kvôli tomu, že mu ona zakázala piť.
Keď sa u jeho dverí objavila neter prvý krát, s odhodlaným výrazom a šteňaťom v náručí, chvíľu mu trvalo, než pochopil. Rafana si samozrejme nechal, to tej malej nemohol spraviť. Druhýkrát doviedla koňa. To síce vyvolalo určitú diskusiu, ale kôň zostal. Teraz mala v ruke kufor a vo tvári výraz nepripúšťajúci otázky.

Keď sa muž dotkol posvätného kameňa z Čiernej zeme, všetky jeho rany sa zacelily, jeho sila sa zdvojnásobila a jeho zmysly výrzne zbystrili. Na rukách mu však zostávali znamenia na miestach, kde sa dotkol kameňa. Podľa toho sa dalo poznať, že muž prešiel Labyrintom skúšok.
Údel žien bol iný. I ony museli prejsť Labyrintom, aby sa mohli dotknúť posvätného predmetu. Ale keď sa vrátili, ich rany zostali nedotknuté, iba v očiach mali zlatavý nádych a niekedy, obzvlášť za jasných mesačných nocí, dokázali čítať znamenia ukryté v korunách stromov, v pôde i na ľudských rukách. Znamenia boli všade, a prezrádzali budúcnosť.

Pri každom kúzle je veľmi dôležitá správna intonácia. Prváci sa ju učia celý rok. Kontrolujú tón hlasu, poctivo opakujú každú slovnú hračku aby ich "r" bolo skutočne "r" a zo "s" sa nestalo "z".
Správny pohyb rúk je ďalšia zložitá vec. O pár stupňov vedľa a namiesto krásneho ohníčka sa vytvorí niečo..no, nazvime to prskomet.
Nič sa nevyrovná tomu pocitu, keď sa tieto dve disciplíny spoja v jedno krásne umenie.
Najťažšie je však naučiť sa, kedy ho používať. Nejeden mág pohorel pri tom, keď chcel svojej vyvolenej vyčariť ružu hodnú jej krásy.
Ono keď hromovým hlasom zadeklamujete "Mrk smrk!"...

Nápady sú bubliny naplnené héliom. Vždy, keď nejaký hľadám, mám oči na strope.
Niektoré bubliny sú poslušné. Stačí mávnuť a sú fuč.

Nie, nebudem písať o Rubínovej jaskyni, dík. Hľadám sosáky.

A niektoré bubliny..

Jakože tam černokňažník ukryl Rubín života? A sosáky by tam neschoval?

Niektoré sú, jak to povedať slušne, drzé.

Aha.. ten rubín vysáva život do okolia troch kilometrov a tým živí černokňažníka, hm.. A robí to sosákmi?

Nielenže sú priehľadné, takže viem, že tam nie je to, čo hľadám..

On si zabezpečuje príliv obetí tak, že na nájdenie drahokamu vypísal súťaž??

Ale ešte sa ich nemôžem zbaviť!!

Zásadná rada, keď utekáte. Zachovajte paniku! Nič vám nedá krídla tak ako strach. Myslím, že len preto som dokázal preskočit záhradný plot. A vyšplhať na tú skalu, kde si obyčajne pomáha človek lanom. Musel som mať krídla...
Ale keď okamžité nebezpečie pominulo, no..prestal som dávať pozor. Čo o to, z lesa som sa ešte dostal. Svoje zlodejské oblečenie aj s lupom som schoval do úkrytu a veselo som sa pobral domov..
Rada dva, nikdy si nebuď príliš istý! Mal som sa skontrolovať aj v slabom svite mesiaca. Nevšimol som si to. Ale ten vojak pred mojím domov.. ten áno.

Prieskumníci Čiernej hliadky postávali u ohňa a snažili sa zohriať. Až na Čierneho Bena to bola pre každého prvá cesta mimo hrad, ale aj Čierny Ben sa klepal zimou. Bolo im to vlastne útechou, keď videli, že aj ich ostrieľaný veliteľ trpí rovnako. Chvíľu sa obávali, že ten výcvik flákali trochu moc, že precenili prípravu, že niečo prehliadli.
Čierny Peter priložil poleno do ohňa a začal im ukazovať, ako držať stráž, ako si v noci udržať telesné teplo, na čo dávať pozor.
Ani tak sa tej noci nikto nevyspal.
Vraj ťažko na cvičišti, ľahko na bojišti! Niektoré veci... museli zažiť.

Nathan miloval proroctvá. Tiež bol jediný poriadny prorok v celej D'Hare a náramne si to užíval. Akurát musel dávať pozor na jazyk. Aj taká jednoduchá veta ako "Bude pršať." dokázala zamávať situáciou.
Pršať alebo liať?
Je to súčasť niečoho väčšieho?
Budú aj krúpy?
Pri poslednom pokuse vysvetliť, že to nebola vízia, spanikáril celý dvor.
On nám niečo tají!
Súvisí to s dažďom!
Asi potopa!
Zachráň sa, kto môžeš, potopa!
Vyliezol z tej situácie poučený. Za prvé, šepkandu nezastavíš. Za druhé, zavŕtať sa do kresla, v jednej ruke kniha, v druhej fajka, dvere zamknuté, čakať. Ono raz zaprší a bude kľud.

Edwardovo dokonale belostné čelo zbrázdila neposlušná vráska. Drzáci! Nevedia, koľko dá práce byť sexy upírom?!
Čo ho to stálo hodín sledovania filmov s Nicolasom Cageom, aby odkukal správny trpiaci výraz!
Tá bolesť pri implantovaní zrkadielok pod kožu!
Dni plánovania, kam seba a ostatných naaranžovať, aby prasiatka obzvlášť vynikli!
A z čočiek už skoro slzil!
Všetko by prasklo, nebyť istej ingrediencie. Alkohol. Začali piť krv výhradne ľuďom spoločensky unaveným. Samotné zvyškové alkoholové výpary potom stačili, aby sa človeku pri nich zatočila hlava, klesla sánka, mali ráno kvalitnú opicu a žiadne otázky.
Tá starostlivosť! Kvôli nim!
A oni .. regulácia alkoholu?!
Drzí človekovia!