Moje články

Vo vlaku Watson celý prekrútený príbeh dopísal. Do Sussexu sme dorazili podvečer. Mračná sa trhali, slnko pozlacovalo stromy. Včely odbzučali k úľom. Kraj sa ukladal spať.
Watson vstúpil do izby s horúcim čajom a otázkou: „Ako dlho sa poznáme?“
„Vlani sme zavŕšili polstoročie, drahý priateľ. Ak neodrátate roky, čo som strávil mŕtvy alebo v Oriente.“
„Myslíte, že by sme si mohli potykať?“
Zopárkrát som žmurkol. Slzy? Absurdné. Prijal som priateľovu ponúknutú ruku a stisol. Usmial sa na mňa, zhovievavo, akoby presne vedel, čo sa deje v mojich útrobách.
„John,“ vyslovil som, vďačný za jednoslabičnosť, lebo hlas sa mi lámal.
„Sherlock.“

V ďalekej ruskej zemi sa do ovzdušia zaváňajúceho revolúciou narodil-a Jevgenij-a. Roky leteli, z Jevgenije vyrástla rozumná, čestná žena, no jej sestra--trpela vzácnou chorobou.
Otca im vzala vojna. Vystrašené a chudobné ako kostolné myši vyrazili naskrz Európou do Anglicka.
Sotva sa zabývali v srdci Londýna, do Jevgenijinho srdca sa votrel nádejný policajný detektív, istý Inšpektor--Brown.
Ich lásku však tragicky zahubili skôr, než stihla rozkvitnúť. Jevgeniju na schôdzku sledoval vrah. Našli ju ráno – už nedýchala. Zúfalý Brown na pomoc privolal môjho priateľa Sherlocka Holmesa--ktorý po jedinom pohľade na scénu prípad rozlúskol. Watson, to už vaši čitatelia stokrát videli.

Na ospalom sussexskom vidieku bolo všetko večne rovnaké. Nič sa nemenilo. Nikoho nezarážalo, keď sme sa nemenili ani ja s Watsonom, hoci mne tiahlo na osemdesiat a on sa cez túto hranicu už prehupol.
Skôr či neskôr sa budeme musieť od zvyšku ľudstva oddeliť.
Watson položil sentimentálny zväzok lúčnych kvetov na Mycroftov náhrobok. Nenamietal som, irónia plebejskosti kytice ma pobavila.
„Kde ste boli v noci?“ opýtal sa Watson po pietnej chvíľke ticha.
„Vkradol som sa do vládneho archívu a spálil ostatné memorandá,“ odvetil som popravde. „Ani Mycroft so svojím výnimočným géniom nemohol tušiť, že niekto pre jeho predpovede bude zabíjať.“

„Holmes! Panebože, vás akoby sa roky vôbec nedotýkali!“
Z Lestrada ostal vetchý starec. Len niekdajšie pevné zdravie a dôkladná starostlivosť dcéry ho držali pri živote. Zapotácal sa. Rýchlo som ho zachytil, v obave, že priamo pred nami vypustí dušu.
Bývalý inšpektor civel na Watsona, bledý, že by sa v ňom krvi nedorezal. Obrazne, samozrejme. Dostatočne hlboký zárez by istotne krvácal primerane.
„U vás, Holmes,“ starec zašepkal, „ma už neprekvapí nič. Ale... doktor Watson? Vy ste sa za posledných pätnásť rokov nezmenili ani za mak...“
„Nuž…“
Veril som, že Lestrade si naše tajomstvo vezme do hrobu. Nechal som Watsona všetko vysvetliť.

Interpretoval som Watsonovu hlúposť ako žiadosť vyviesť ho za hranicu sveta jemu známemu – poskytnúť mu nový uhol pohľadu.
„Čo by ste povedali, že je opakom lásky?“
„Nenávisť?“ navrhol, samozrejme úplne nesprávne. Zjednodušil mi argumentáciu, takže som sa rozhodol ho z omylu nevyviesť.
„Dokážete viac nenávidieť mužov či ženy?“
Vážne sa zamyslel. Napokon zhodnotil: „Nenávidieť muža je jednoduchšie. Prináša to oveľa menej výčitiek svedomia. So ženami – to si človek radšej nechce pripustiť.“
Potlačil som smiech. Och, drahý Watson. Dobrý bože, aký poklad bol môj priateľ!
S nadľudským sebazaprením som udržal vážnu tvár, keď som ho vyzval: „Teraz vašu odpoveď prevráťte naruby.“

„Dovidenia, Beckett.“ Podal som mu ruku. „Ak budete mať zaujímavý prípad, ozvite sa nám. A nabudúce použite telefón – nie sme až také vykopávky.“
Zasmiali sme sa, hoci trochu nútene.
„Keby ste ešte niečo potrebovali, v Londýne ostávame do zajtra,“ ponúkol Watson.
* * *
„Má potenciál stať sa výborným vyšetrovateľom,“ zhodnotil som pri večeri.
Nepochyboval som o inšpektorových úspechoch, obzvlášť s Wigginsovou podporou. Beckettovi sa v očiach formovala badateľná iskra. Tušil som, že jeho stratená láska z neho spraví neoblomného strážcu spravodlivosti-
„Od vás je to bezprecedentný kompliment, Holmes. Len škoda, že ten muž… ako to povedať…“
-preto sa ma Watsonova poznámka dotkla.

Medicína popísala veľkosti ľudských orgánov; detektívna práca pravidelne preukazovala, že ich kapacita obvykle býva v nepriamom pomere. Neprekvapilo ma, že Beckett súc výnimkou na Wigginsa zapôsobil. Šípil som medzi nimi budúcu spoluprácu.
Inšpektor si pretrel tvár.
„Vzmužte sa, človeče!“ nástojil Watson.
Blížila sa hliadka. Beckett sa náhle musel premeniť z pozostalého na vyšetrovateľa.
„Panebože…“ Prvý policajt sa prekrižoval, len čo zbadal mŕtvolu.
Beckett sebaisto vyhlásil: „Očividne tohto úbožiaka roztrhali psy. Upozornite miestnych obyvateľov, aby si dávali pozor, a zariaďte odchyt!“
„Hneď, pán inšpektor,“ súhlasil starší člen hliadky, ktorého množstvo krvi z miery nevyviedlo. „Zavolám rovno na stanicu, aby poslali koronera.“

„Prípad je teda vyriešený,“ sklamane som zhodnotil.
„Akoto?!“ dožadoval sa Watson. „Holmes, nebodaj viete, čo zabilo tohto muža?“
„Nič mi nehovorte,“ rázne sa ohradil Beckett.
„Povedzte, Inšpektor…“ Wiggins si zapálil cigaretu. Tancujúci plamienok premietal naše tiene na steny vôkol. Zhasil ho dážď. „…keď niekto zabije v žiali a hneve vraha živiteľa svojej rodiny, utekajúc pred vojnou… s akou vervou by ste páchateľa stíhali?“
Beckett prudko pokrútil hlavou. „To sa nemôžete pýtať mňa. Ja som tiež – v žiali a hneve, ako ste povedali. Nezabil som, ale nemôžem prisahať, keby sa naskytla príležitosť…“
„Baker Street 221,“ oznámil Wiggins inšpektorovi.
Vzápätí sa vyparil.

„Irene…?“ Dlho mi sľub nevydržal. Keby som mal morfium…nie, radšej čeliť starej bolesti, než spôsobovať novú Watsonovi.
Wiggins pokrútil hlavou. „Osobne nie. Podľa posledných správ pôsobí v Novom Orléans. Ale principiálne… ak viete, čo myslím. Jej… excentrickosť.“
Abernethymu roztrhli krčnú tepnu. Zubami.
Spomenul som si na začervenané – či červené? – oči Vasilisy Goldblumovej, na to, ako si k nosu a ústam tisla vreckovku. Áno, aj uprostred stochastickej džungle akou je Londýn sa našiel priestor pre neočakávané okolnosti.
Ak niekto skrýval temné, životunebezpečné tajomstvo, bola to židovská rodina, čo emigrovala z Ruska, zmenila si priezvisko a zapadla do koloritu Londýna len naoko.

Pod profesionálnym prídomkom Grófka vystupuje žena zdanlivo britského pôvodu, približného veku medzi dvadsiatimi piatimi a štyridsiatimi rokmi, zvlášť kvôli dôkladnej úprave zovňajšku ťažko odhadnuteľnému. Dáma sa orientuje vo vyššej spoločnosti, šarmom je nebezpečná tak mužom ako aj ženám, a nie je známy prípad, keď by si náklonnosť svojej obete nezískala.
Špecializuje sa na prípady vydierania, v roli sprostredkovateľa informácií, agenta provokatéra i experta na znovunadobudnutie odcudzeného dôkazného materiálu. Na svoju činnosť využíva dôvtip, k násiliu sa doposiaľ uchýlila iba v prípade osobného ohrozenia (viď Lykanthropia – špekul.).
Známa taktiež pod menami: Ava Van Nieuwenhove, Ute Unterlied, Anastasia Alexejevna Chlebova, Irene Adler.

Rozdriapané telo vypadalo ako chef d’oeuvre dementného umelca. Odhrnul som clonu zakrvavených vlasov. Jedno ucho malo odtrhnutý lalôčik, druhé poškodzovala iba dierka po vybratej náušnici.
Wiggins mŕtvole zobral revolver. „Hm. Sedem gulí?“
V bubienku mala zbraň len štandardných šesť. Bližší pohľad na mŕtvolu potvrdil aj, že Wiggins má pravdu, aj jeho zmysel pre banálny humor.
Vzal ma bokom.
„Holmes… vidno, že zdravie vám slúži, ak sa tak smiem vyjadriť, fantasticky.“ Zo zafúľaného kabáta vylovil kartotékovú kartičku. „Mohli by ste mať pochopenie pre zvláštnôstky nášho prípadu.“
Kartička bola súčasťou súkromného forenzného registra, ktorý si Wiggins založil podľa môjho vzoru.
Čítal som.

Napriek roztrpčujúcim zaváhaniam som zdarne doviedol svojich spoločníkov na miesto opísané v lístku od Irregulars. Slepá ulička končila hromadou odpadu, ktorou sa práve zdĺhavo prehrabával bradatý hrbáč s protézou namiesto ľavej nohy.
„Dobrý deň, Wiggins.“
Bradáč sa uchechtol a sňal si klobúk. „Váš zrak, Holmes, je stále jastrabí.“
Watson sa rýchlo zorientoval a radostne zvítal s mojím niekdajším chránencom, hoci ruku mu prezieravo nepodal.
Beckett mlčky prešiel okolo. Nahol sa ponad porozbíjané kachle. Schytil ho závrat, akoby hľadel do pekelnej priepasti – a tá hľadela späť naňho. Potlačil žlč a spýtavo sa obzrel na mňa a Wigginsa.
„To je ten bastard?“

„Poďme.“
„Pán Holmes,“ opáčil Beckett, „neprenecháte radšej tú takpovediac fyzickú časť pátrania mladším?“
Odfrkol som si. „Než sa niekam dopátrajú, budú takí starí, ako dnes ja.“
Watson zaváhal. „Holmes… povážte, ako je to dávno, čo ste odišli! Veď vtedy fungovali len tri linky metra! Viem, že ste poznali celé mesto ako svoje dlane – no dnes je plné zákutí, kde sa stratíte, či nebodaj narazíte na nemilé prekvapenie.“
Bolelo ma priznať to, no mal nepochybne pravdu. Bombardovanie v roku 1915 kde-tu prepísalo mapy. Stačilo sledovať automobily v uliciach, aby som si uvedomil, že známy londýnsky vzduch sa vznáša nad odcudzeným mestom.

U Abernethyho nám povedali, že pán nie je doma, a nevedia, kedy sa vráti.
Vonku mi cestu zastalo premoknuté dievčatko so štrbavými zubami. Bezdomovkyňa. Podozrievavo si ma premerala. “Ty si Sherlock Holmes?”
Vytrhol som stránku notesa a narýchlo načmáral odkaz. Podal som jej ho s librou. “Pre Wigginsa.”
Odbehla.
“Potešujúce, Watson. Tradícia Baker Street pretrváva aj po našom odchode.”
* * *
O dve hodiny nás od obeda vyrušil vychudnutý mladý muž so škaredým kašľom. Nepredstavil sa, odmietol pivo, odmietol aj Watsonovu lekársku starostlivosť, ale prijal bankovku. Odišiel bez pozdravu.
Pozorne som si prečítal lístok, čo priniesol, a znechutene som ho zhúžval.
Neskoro.

Plánoval som ukázať sa Watsonovi prestrojený za starca, akým som popravde mal byť, no cesta z Číny mi trvala pridlho. Drožka ma doviezla k jeho smrteľnej posteli.
S vikárom sme si podali kľučku.
Môj doktor na mňa pozrel unavenými očami a nespoznal ma. Videl som, ako z neho vyprchala nádej, že ma ešte niekedy uvidí. Na meno snedého cudzinca vo svojej izbe sa nespýtal, len sa nechal unášať neviditeľným prúdom na miesto oveľa vzdialenejšie než Orient. Bez nárekov. Statočne.
Prikázal som domácej uvariť čaj.
V šálke som rozpustil lyžičku medu a priložil nápoj môjmu priateľovi k ústam.
„Pite, drahý Watson.“

“Gene by sa nikdy nedočkal spravodlivosti, keby jeho prípad ostal v rukách Scotland Yardu. Tú prvú noc som sa snažil vymyslieť, ako vypovedať bez toho, aby na mňa padlo podozrenie, že… totiž. Spomenul som si na články Doktora Watsona. Ani som nedúfal, že ešte budete…“
Nažive, doplnil som v duchu.
„…prijímať prípady.“ Beckett na nás vrhol prosebný pohľad. „Iste ste aj vy stratili niekoho blízkeho. Viete, aké to je.”
Keď Mycroft ležal na smrteľnej posteli, zámerne som s ním prehral stávku, aby odchádzal s pocitom zadosťučinenia. Slzami som neplytval.
Pamätám si však, aký to bol pocit, takmer prísť o Watsona.

V mojej profesii ma počasie nesmelo odradiť. Nástojil som aby sme vyrazili, dúfajúc, že kombinácia studenej vody a fyzického vypätia nášho mladého priateľa ukľudní. Vrelo v ňom – čochvíľa sa zdalo, že vybuchne a niekomu v žiaľom poháňanej zúrivosti ublíži.
„Z mamonu,“ počul som ho kliať cez clonu dažďa. „Pre prekliate prachy.“
S Watsonom sme kráčali spolu pod jeho dáždnikom, a nechali Becketta viesť našu malú skupinku k Abernethyho domu.
„Ľudia robia pre peniaze strašné veci,“ podotkol Watson.
„Pre lásku ešte horšie.“ Sľúbil som si, že je to poslednýkrát, čo myslím na Irene. Spomienky na ňu odvial čas.
Beckett sa obrátil.

„Keď môj brat vedel, že sa blíži jeho posledná hodina, spísal hromadu podobných memoránd – o ruskej revolúcii, o rozpade Rakúsko-Uhorska, o ekonomickej kríze z Ameriky. Nemohol si pomôcť, hoci vedel, že jeho zápisky nikto nebude čítať,“ vysvetlil som. „Nemajú veľkú hodnotu, no v rukách ruskej tajnej služby by predsa mohli napáchať škodu.“
„Gene nebol špión!“ Beckett vyskočil, pripravený udrieť.
„Keby bol, nevedeli by ste to,“ odtušil som. Beckett by ale nevedel ani o memorandách. „Chátrajúce Britské impérium je ideálnym prostredím pre podobných cudzopasníkov. Čírou náhodou však máte pravdu, Inšpektor. Žiaľ, vrahovi to bolo jedno.“
Vonku sa spustil nefalšovaný britský lejak.

Stred žlto vymaľovaného štvorca.
„Dom so záhradou,“ uvažoval som. „V týchto teplých mesiacoch sa na záhrade lepšie sústredí, na tom sa bezpochyby zhodneme.“
„Bezpochyby,“ Watson pobavene pritakal.
„Abernethy udržiava čulé styky so zahraničnými dodávateľmi. Napríklad v Sovietskom zväze. Po rusky však nevie veľmi dobre…“
„Tak si najme učiteľa,“ doplnil Beckett.
„Presne. Najlepšie rodeného Rusa. Ten chodí k nemu domov a na záhrade Abernethymu dáva lekcie z konverzácie. Počas jednej zmieni čosi z práce…“
„Ja myslím, že viem, čo to bolo,“ inšpektor priznal po chvíli zamyslenia. Vyložil na stôl zlomenú pečať, ktorú som okamžite spoznal.
Mycroft. To som si mohol myslieť.

Beckett dočítal článok zo včerajších novín.
„Ktorý z nich?“ spýtal sa meravo.
Watson mu účastne položil ruku na rameno.
„Povedzte, Inšpektor,“ začal som z iného kraja, „kde sa zavraždenému dostala do vrecka žižiavka? V Klube to nebolo, doma taktiež nie – v práci tobôž.“
Beckett rozložil na stôl plán Londýna. Niekto rôznymi farbami vyznačil viaceré miesta.
„Tu sa vraj vyskytujú najviac.“
Uznanlivo som prikývol. Málokedy preukázal Scotland Yard takú kompetentnosť.
„Nedokážem v noci spať,“ trpko vysvetlil inšpektor. „Tak som vyfarboval.“
Watson mu rameno otcovsky stisol.
Ja som namiesto planého utešovania mienil chytiť vraha. Mapu som si pritiahol. „Poznáte adresy tých obchodníkov?“

Špekulácie či predzvesť hospodárskeho úpadku? Obchodníci, zbystrite pozornosť, bo prečudesné čachre sa dejú na trhoch s akciami! Povšimnite obzvlášte konania pánov Dorny-Wright Thomasa, Worthington Ruperta a Abernethy Gavina, čo v uplynulý deň predali za veľké imanie všetky svoje akcie indických spoločností!
Osočenie zo špekulácií všetci traja vážení páni dôrazne odmietli. Pán Worthington sa však vyjadril: “Abernethy sa priatelí s jedným nemenovaným ministrom. Môžbyť takou cestou sa dozvedel informácie, ktoré ho viedli k predaju akcií. Sme dlhoroční priatelia, dal som na jeho radu a vysvetlenia som sa nedožadoval!”
Strež sa, kto máš na podnikoch v našich kolóniách záujem!
...............................................................................................................spísal Brian Lukis

Na raňajky som zišiel sám.
Watson sa ku mne pripojil sotva prišlo na stôl jedlo. Nalial čaj a podal mi šálku.
„Vypadáte nadmieru spokojne, Holmes.“
„Mám na to dobrý dôvod, môj drahý Watson. Poznám meno nášho vraha.“
„To si zo mňa strieľate-“
„Kdeže! Pani Goldblumová ho zmienila uprostred svojho monológu – hoci jeho meno vyslovila Aberň’ety-“
„Ani za mak som jej nerozumel. Mohla menovať pekelných démonov alebo diktovať recept na bábovku.“
Ach, Watson. „Abernethy objavil niečo také zaujímavé, že kvôli tomu Goldbluma zavraždil.“
„Čo?“
„To sa dozvieme keď sa k nám pripojí Inšpektor.“
Akoby som ho privolal, do miestnosti vstúpil Beckett.

Watson tuho spal, zmorený neobvykle namáhavým dňom.
Stál som pri pootvorenom okne prenajatej izby, oči zavreté, Watsonova palica pritisnutá k lícu len chabá náhrada sláka, keďže husle ostali v Sussexe.
Počúval som.
Ponad strechy sa roznieslo zavytie.
Hrmeli vlaky metra, vrčali motory áut. Zdola som počul ženu vykrikovať po rumunsky. Hmm. Prisťahovalci. Chudobní ľudia, rozorvané rodiny, starší neovládali angličtinu. Presne ako vdova Goldblumová a jej deti. Jevgenijovou smrťou prišli o živiteľa rodiny.
Rozhodol som sa ráno vyhľadať Irregulars z Baker Street – deti bez domova, s dospelými očami a žraločím obchodným duchom. Nepochyboval som totiž, že Wiggins ich služby stále využíva.

„Najprv sa navečeriame a nájdeme ubytovanie,“ rozhodol Watson. „Mne už škvŕka v bruchu, že by som sa hanbil, a vy, Holmes – nuž, potrebujete byť pri sile, ak chcete vystopovať vraha úbohého Goldbluma. Ten svoju kožu iste nepredá zadarmo.“
„Draho však tiež nie,“ podotkol som, a nechal som sa Beckettom viesť k hostincu, zatiaľ čo moja myseľ pracovala na plné obrátky. Podozrenie nadobudlo kontúry.
* * *
Hostinec voňal gulášom a pivom. Beckett sľúbil, že nás na druhý deň o deviatej vyzdvihne a zaželal nám dobrú noc.
„Dnešné?“ spýtal som sa statkára na noviny poskladané vedľa jeho večere. „Vadilo by vám-“
„Poslúžte si,“ zamrmlal.

U Goldblumovcov nám otvorila dvere mladá žena s očami červenými od plaču. Popoťahovala, tisla si k tvári vreckovku, a keď prehovorila, moja myseľ automaticky prekladala z ruštiny: „Už nie. Prosím, už nás nechajte.“
„Choď dnu, Vasja,“ prikázala staršia žena. Postrčila dievča hlbšie do chodby, zagánila na Becketta, a ku mne sa obrátila celkom nesrdečne. „Poviem vám, čo som povedala polícii.“
A spustila.
Bolo celkom zrejmé, že Scotland Yard z jej výpovede sotvačo zaznamenal, pretože hovorila rýchlo, dialektom ruštiny, ktorému som sám rozumel s obtiažou.
Neušlo mi však, že keď hovorila o synovi, nevyslovovala jeho meno Judžín, po anglicky, ale Jevgenij.