Moje články

„Čo to majstruješ?“ spýtala sa Silvia, keď našla Floriána, ako pred odchodom na dovolenku pripevňuje na okno webkameru.
„Astrophytum sa chystá kvitnúť,“ vysvetľoval Florián. „Lenže kvety vydržia iba deň, takže asi stihne odkvitnúť skôr, než sa vrátime.“
„A toto nám urobí fotky?“
„Jasné, každý deň pošle jednu fotku na server.“
„To je výborný nápad!“
„Ja kvitnem iba pre seba, nie pre vás,“ zahundral kaktus nevrlo, ale nikto si jeho protesty nevšimol.

Florián a Silvia sa vrátili domov deň potom, čo kaktus rozkvitol. Na okne stále svietil obrovský žltobiely kvet.
„Kvitnem iba pre seba,“ hundral kaktus, ale neznelo to veľmi presvedčivo.

Na jar pribudlo v záhrade zopár kaktusov.
„Vitajte vonku, zelenáči,“ privítala ich Cylindropuntia vysadená vedľa plota. „Držte sa pri mne, inak to s vami môže všelijako dopadnúť!“
„Je to tu nebezpečné?“ spýtala sa Leuchtenbergia.
„Jasné! Chodia sem všelijakí podozriví ľudia, chcú kradnúť kaktusy. Minule jeden prestrčil ruku cez plot, ale odohnala som ho. Aha, celý bok mám teraz bez tŕňov!“
Kaktusy uznanlivo pokývali výhonkami. Hneď sa cítili bezpečnejšie.

...

„Možno by sme mali kúpiť susedovmu chlapčekovi čokoládu,“ navrhla Silvia. „Chudák, chcel iba pohladkať mačku cez plot a skončil na pohotovosti!“
Florián previnilo prikývol. „Ale v princípe... tá ochrana proti zlodejom funguje!“

Miguel sa zastavil v tieni stodoly z nepálených tehál. Zložil si z hlavy zaprášený klobúk a prehrabol spotené vlasy. Slnko pražilo a rozpálený vzduch sa vlnil horúčavou.
Z odpočinku ho vytrhol rázny ženský hlas.
„Miguel! Kto nakŕmi prasce, cabeza de mierda? Už načisto tancujú od hladu!“
„Idem, señora!“ zahundral neochotne.
Prasatá počul už zďaleka. Snažili sa zožrať jedinú zeleň široko ďaleko, pichľavý porast opuncií. Nadskakovali a kvičali, keď sa im do rypákov dostali pichliače.
Miguel zvesil z ramena plameňomet a namieril na krajné kaktusy. Tŕne v momente zhoreli a kaktusová dužina sa zľahka usmažila.
Prasatá sa okamžite vrhli do jedla.

Moderné business centrá poskytujú kaktusom všestranné možnosti zamestnania.
V skalke pred vchodom nájdete Opuncie. Sú to drsní esbéeskári, strážia ostatné kvety, občas uštedria príučku neopatrným zlodejom.
V raw bio bufete na prízemí uvidíte Aloe ako živú pripomienku zdravého životného štýlu. (Veď šťava z Aloe je zdravá! Teda nie že by práve túto rastlinu chcel niekto vytrhať a odšťaviť.)
Echinopsis, Oreocereus a ďalší stĺpovití príbuzní sa vyskytujú v kanceláriách na vyšších poschodiach. Dôstojne dohliadajú na dodržiavanie dress codu a firemných procesov, načúvajú poradám, na rozdiel od dynamických zamestnancov sa takmer nemenia.
A hádajte, kto sedí na najlepšom mieste v šéfovej kancelárii.

Florian: Ahojte, prosím o radu. Jeden Ferocactus mi prestal rásť, odkedy som ho presadil. Lenže substrát má rovnaký ako ostatné kaktusy a nie je ani napadnutý škodcami. Neviete, v čom môže byť chyba?
Jirkaktus: Vitaj na fóre, Florian. Nepremiestnil si ten kaktus na iné miesto? Možno má iba málo svetla.
Florian: Nie, je na rovnakom mieste.
fanatik20: daj nejaku fotku, to bude jednoduchsie
Florian: DSC01813.JPG
Jirkaktus: Už vidím, kde je pes zakopaný! Samozrejme že v kvetináči, kde inde! Presaď ten kaktus do dačoho menšieho.
Florian: A to je všetko? To pomôže???
fanatik20: no jasne, vo velkom kvetinaci rast proste nebude!

Kaktusy zakvitnuté vencom žiarivých kvetov: žltých, červených, bielych, ružových. Kvety vydržia rozkvitnuté celé veky a neopadávajú!

Nie sú to kaktusové kvety, ale slamienky prilepené alebo zapichnuté do kaktusov, väčšinou Echinocereus, Pachycereus, Stenocereus. Môžete ich vytiahnuť, ale jazva kaktusu ostane natrvalo.

Kaktusy s veselou mikulášskou čiapočkou, nalakované trblietkami!

Väčšinou Mammillarie, ozdoby bránia prístupu svetla aj vzduchu. S trochou trpezlivosti sa z nich dá všetko odstrániť a umyť.

Veľkonočný kaktus v tvare roztomilého zajačika!

Trochu podvyživené mladé exempláre Opuntia Microdasis. Ozdoby sú prilepené tavnou pištoľou a je takmer nemožné ich odstrániť bez poškodenia jemných tŕňov.

Niekto si poplietol živé rastliny s dekoráciami.

Tak vy by ste TO chceli zvýšiť? Samozrejme, existujú isté metódy. Otázka je, či ste naozaj odhodlaní to podstúpiť...
Vravíte, že ste pripravení na všetko? Tak dobre.
Za mesačnej noci si pripravte veľkú zaváraciu fľašu, peroxid vodíka a sito s trojmilimetrovými okami.
Preosejte substrát, uzavrite ho do fľaše a sterilizujte 30 minút pri teplote 85 stupňov. Kvetináče vydrhnite peroxidom vodíka, semiačka po jednom očistite od zvyškov dužiny. Vysievajte na povrch substrátu, kvetináče prekryte sklom a umiestnite na okno. Zalievajte výlučne prevarenou vodou!
Semenáčiky kontrolujte každý deň, v prípade potreby postriekajte fungicídmi.
Ak budete mať šťastie, možno vyrastú na dospelé kaktusy.

Mnohé mladé kaktusy vyrastú v skleníkoch u veľkopestovateľov. Tam majú ideálnu teplotu, vlhkosť, svetlo aj živiny a každý okolo nich tancuje tak, ako ony pískajú.
Lenže tón sa zmení, keď ich predajú.
Najskôr zažblnká zvuk nadmerného polievania. Časť kaktusov do niekoľkých týždňov zhnije.
Kovovým zvukom zazvonia žalúzie a odrežú ich od slnka. Kaktusy zblednú a vytiahnu sa do výšky v márnej honbe za svetlom.
Aj pôda má svoje tiché tóny: cinkanie solí vyzrážaných na starom substráte, vlhký šum smrtiacej rašeliny, do ktorej kaktusy často presadia.
Tento koncert prežije málokto.
Len niektorí sa zatvrdia. Čakajú, kým sa vráti medovozlatá symfónia púšte.

Za nespočetnými horami a dolinami, za morom a púšťou, viac než päťtisíc míľ od vašej chalúpky sa rozkladá magická ríša kvetov. Je to niekoľko pruhov zeme medzi pobrežím a stolovými horami, kde namiesto hliny nájdete len kyslý piesok a kde dážď padá iba v zime. Svahy sú pokryté vresom, striebrolistými stromami a stovkami druhov pestrofarebných kvetov. Mnohé z nich nerastú nikde inde na svete. Ich nektárom sa živia pestrí vtáci, pod stromami odpočívajú antilopy. A na najsuchších miestach rastú sukulenty pruhované ako zebry.
Je to Kapská kvetenná ríša, miesto, kde môžete celé dni piť rooibos a blúdiť medzi neznámymi kvetmi.

„Čoskoro nás čakajú voľby,“ povedala drobná Parodia na vrchnej polici v skleníku. „Zdá sa mi, že ostatné kaktusy niečo chystajú.“
„Sú to obyčajné sušienky,“ zachechtal sa zvráskavený Cereus. „Vytrhám ich z koreňov, kedy sa mi zachce!“
„Ale Opuncia je dosť populárna...“
„Len kým nezverejním dôkazy, že fičí na dusíkatých hnojivách!“ odfrkol Cereus. „Potom bude s popularitou koniec.“
„A čo Echinocactus?“
„Mám v zálohe fotky, ako si necháva olizovať piestiky od čmeliakov. Nech si len dačo skúsi!“
„A to vrúbľované Gymnocalycium?“
„Taký zvrátený hybrid proti mne nemá najmenšiu šancu.“ Cereus sa zasmial. „Ver mi, budem Prvým Kaktusom, až kým sám neuschnem!“

„Pekne ste si to zrekonštruovali,“ povedala Silviina sestra Lesana, keď sa prvýkrát prišla pozrieť na ich čerstvo prerobený dom. „Len nechápem, prečo ste nevymenili tie okná!“
„Ale áno, vymenili,“ namietol Florián. „Staré rámy už boli nahnité. Tieto som dal vyrobiť na mieru u truhlára.“
„No vyzerajú ako staré,“ trvala na svojom Lesana. „Mohli ste mať plastové. Tieto dve oddelené sklá musia byť hrozne nepraktické.“
„Hovorí sa tomu špaletové okná,“ poznamenal Florián dôstojne. „A sú v súlade s celkovým architektonickým štýlom budovy.“
„Medzi tými oddelenými sklami dobre zimujú kaktusy,“ žmurkla na sestru Silvia.
„Aha, tak už tomu rozumiem,“ usmiala sa Lesana.

Nad červeným pieskom sa vlnil horúci vzduch. Jazero odrážalo jasnú oblohu a nízke kopce porastené občasnými trsmi suchých rastlín.
Zrazu sa vzniesol kúdol prachu, keď neďaleko jazera zastavil džíp. Vystúpili z neho dvaja mladíci s brokovnicami.
„Do čoho budeme strieľať?“ spýtal sa David.
„Čo tak hento?“ James vystrelil na trojmetrový kaktus saguaro a ten sa po niekoľkých zásahoch zvalil.
„To bolo príliš ľahké,“ zasmial sa David. „Stav sa, že zostrelím tamten!“ ukázal na takmer deväťmetrového obra.
Salva z brokovnice odsekla jedno z mohutných ramien. Vyzeralo to, akoby kaktus udrel rukou na zem proti svojmu útočníkovi.
David Grundman bol namieste mŕtvy.

Izbou sa linú zvuky, aké kaktusy dosiaľ nikdy nepočuli. Spočiatku sa iba trochu zatrasú okná, neskôr sa pridá aj parapetná doska, na chvíľu sa zdá, že zvuk utíchne... a potom to zrazu príde.
Rázny trhavý rytmus nadvihne kaktusové tŕne, temné a dunivé basové tóny preniknú cez pletivá naplnené vodou až po drevité vlákna v hĺbke stoniek. Cievne zväzky sa rozochvejú s hutnými zvukmi elektrických gitár a zapulzujú spolu so zložitými riffmi. Areoly sa roztancujú spolu so strhujúcimi chrapľavými výkrikmi.
Kaktusy splynú s hudbou, ktorá vznikla v ďalekej a studenej severskej pustatine.
Florián si práve púšťa na plné pecky heavy metal.

Kaktusy pozná každý. Úspešne rozšírili medzi ľudí svoje heslá: „My sa nedáme zdolať nedostatkom starostlivosti ani vody! Prosperujeme, kde iní vysychajú!“
Ale sukulenty? To sú iba také kaktusy s listami, nie?
Dovoľte, aby som to uviedla na pravú mieru.
Napríklad ja potrebujem vodu dvakrát do týždňa, inak moje stonky vädnú. Rastiem v obyčajnej hline, nie v hrubom piesku. A nemám ani tŕne, aby som sa chránila.
Samozrejme, ani ja nie som úplne bezbranná. Mám tajnú zbraň. Ale používam ju len na to najdôležitejšie: aby sa k mojim kvetom dostali iba tí, čo sú toho hodní.
Ostatných odoženie pach hnijúceho mäsa.

Silvia vytiahla z tašky malý displej pripojený na kovovej tyčke.
„Pozri, čo som kúpila v záhradníctve!“
„Čo to je?“ spýtal sa Florián.
„Detektor spokojnosti rastlín!“
Zapichla detektor do najbližšieho kvetináča aj napriek Floriánovmu skeptickému pohľadu. Displej ožil a po chvíli sa na ňom objavil obrázok zamračeného smajlíka.
Lenže kaktus v kvetináči bol očividne zdravý a bohato kvitol.
„Možno... to na kaktusy nefunguje dobre,“ usúdila Silvia.

Medzitým v kvetináči:
„Hej, čo to má byť? Nedávaj to sem, aj tak mám malý kvetináč! Nemám miesto na... Au, moje korene!!!“

Florián neskôr detektor rozobral.
„No jasné, je to iba obyčajný vlhkomer!“ zasmial sa.

Florián sa zastavil pri kuchynskom okne, ktoré slúžilo ako izolačka pre choré kaktusy. Zadíval sa na Adromischus (aktuálne na pozorovaní, či parazitické vlnatky pod koreňmi skutočne vymreli) a stĺpovitý Echinopsis (z ktorého pomaly opadávali priotrávené puklice).
„Tak teraz sme v karanténe všetci spolu,“ vzdychol si.
Kaktus a sukulent chvíľu potichu zvažovali jeho slová.
„Znamená to, že tu bude sedieť s nami na okne a polievať sa insekticídmi?“ spýtal sa Echinopsis.
„Samozrejme že nie, ty naivka,“ uškrnul sa Adromischus. „Na okno sa nezmestí, je priveľký. A tie insekticídy bude piť z pohára!“
„Ty sa v ľuďoch fakt vyznáš,“ poznamenal Echinopsis obdivne.

Vyskúšajte kaktusovú diétu, je veľmi zdravá a plná vitamínov!
(Upozornenie: vyzbrojte sa koženými rukavicami, pevným oblečením, kliešťami a ostrým nožom.)
Raňajky vám poskytnú plody: Cereus, Opuncia, Stenocereus, Pereskia, Pachycereus a predovšetkým Hylocereus (Pitahaya), ktorý chutí ako kiwi. Vitamíny vám určite chýbať nebudú.
Na obed si uvarte hľuzy kaktusu Peniocereus, ktoré chutia ako zemiaky a majú vysoký obsah škrobu.
Ak budete medzi jedlami hladní, dajte si pár drobných plodov Mammillarie.
Na večeru si odkrojte niekoľko segmentov z opuncie. Dužina je kyslá, obsahuje množstvo vlákniny, aminokyselín a vitamínov. Dá sa jesť surová, varená alebo spracovať na múku.
Zapite tequillou pre zdravý spánok.

Keď sa v kvetináči s haworthiou prvýkrát objavili biele hmyzie potvorky, Florián sa vydesil. Nikdy predtým nič také nevidel. Haworthia zatiaľ vyzerala zdravo, ale milimetrových potvoriek boli stovky, mrvili sa v hline a vyskakovali.
„Sú to chvostoskoky a sú úplne neškodné,“ dočítal sa na internete.
„Každý vie, že tie mrchy dokážu rastliny v krátkom čase úplne rozožrať!“ písali ľudia v komentároch.
Florián nechcel o svoj sukulent prísť, a tak ho polial roztokom insekticídov.
Chvostoskoky sa po niekoľkých mesiacoch vrátili.
Po mnohých pokusoch o genocídu (chvostoskokicídu?) sa nakoniec Florián s chvostoskokmi zmieril.
A Haworthia si s nimi ďalej nažívala bez problémov.

Keď Florián prvýkrát ukázal svoju zbierku kaktusov Silvii, napriek jeho obavám neutiekla. Dokonca to vyzeralo, akoby ju zaujali.
„Prečo je všetko po latinsky?“ opýtala sa. „Nemajú slovenské mená?“
„Jasné že majú,“ povedal Florián, hoci ho po niečom takom nikdy nenapadlo pátrať. „Napríklad toto je rebrovec,“ ukázal na echinocactus grusonii. „Toto je papuľovec...“ Zaváhal, lebo na nič ďalšie si nevedel spomenúť.
„A tento?“ Silvia ukázala na vysoký stenocereus.
„To je... stĺpovec. A toto je hviezdovec biely. Toto tŕňovec červený...“
Neskôr to trochu ľutoval, lebo Silvia si mená zapamätala a používala ich aj po rokoch.
Nikdy jej neprezradil, že väčšinu si vymyslel.

(presadiť začiatkom marca, polievať od polovice apríla)
Denmoza Rhodacantha, Acanthocereus Horridus, Agave
Mammillaria Insularis, Leptocereus Arboreus
Selenicereus Innesii, Lithops Verruculosa, Isolatocereus, Aiocarpus
(čerstvo presadené, teraz nepolievať!)
Stomatium Integrum
Stenocactus Vaupelianus, Eriosyce Tenebrica, Lithops Olivacea
Melocactus Oreas, Jasminocereus, Hylocereus Ocamponis
Zeuktophyllum, Ihlenfeldtia Vanzylii, Opuntia Triacantha, Aloinopsis
(semenáčiky, výsev v máji 2019)
Mammillaria Insularis, Lampranthus Uniflorus, Jacobsenia, Echinocereus Maritimus
Tephrocactus Alexanderi
Villadia Imbricata, Astrophytum Capricorne
Ariocarpus Kotschoubeyanus, Opuntia
Cylindropuntia Abyssi, Cereus Trigonodendron, Uebelmannia, Stenocereus Yunckeri
(ľahko kvitnúce druhy, kvitnú v máji až v júni)
Tacinga Werneri, Opuntia Jamaicensis
Ferocactus Latispinus, Oreocereus Ritteri, Isolatocereus, Adromischus Nanus
(pozor, potrebujú mäkkú vodu a organické hnojivo!)

Na okne v karanténe pribudol skleslý Echinopsis.
„Zdravím, kamarát,“ oslovil ho Adromischus z vedľajšieho kvetináča. „Za čo ťa zašili?“
„Mám puklice,“ hlesol Echinopsis. „Vraj dostanem insekticídy...“
„Pch! Čo som sa ja nacucal insekticídov, až mi tŕpli korene! A myslíš, že ma potom pustili?“
„Myslíš, že tu ostanem nastálo?“ zašepkal Echinopsis zhrozene.
„Možno, ale keď sme tu dvaja, nebude to také hrozné! Môžeme spievať pieseň, čo som zložil pre takéto prípady!“
Tam kde hy, tam kde hy, kde hynou puklice,
tam kde hy, tam kde hy, kde hynou mšice,
tam kde hy, tam kde hy, kde hynou houby,
kaktus se přizpůsobí!

Hej, človek, kam ma to zas nesieš?
Aha, do skleníka? Dobre, tam je celkom príjemne.
Ale pochop ma, bežný kaktus toho v živote veľa nenacestuje. Rastie tam, kde vyklíči. Či už je miesto priaznivé alebo nie, nejako to vydrží. Je predsa kaktus.
Dobre, priznávam, občas sa z neho môže odlomiť výhonok a zakoreniť sa inde. Je to zvláštne, byť na dva kusy, ale život ide ďalej.
Lenže keď ma prenášaš, nerobí mi to dobre, všetko sa len tak mihá a...
Čo to? Zem sa zrazu hrozne rýchlo približuje!
Áááááá!
...
No. A teraz som na desať kusov. To zas bude zakoreňovania!

„Tŕne sú nevyhnutné pre našu bezpečnosť,“ prednášal pichľavý Echinocactus z vyvýšeného miesta na polici. „Všetci by chceli vodu, čo máme ukrytú v pletivách, ale nedostanú sa k nej!“
„Zbytočne šíriš paniku,“ povedal Cephalocereus. „Dnes je bezpečnejšia doba, tŕne sú predovšetkým súčasťou našej kultúrnej kaktusovej identity.“
„S tým nesúhlasím!“ zaprotestoval Astrophytum. „Tŕne sú prežitok.“
„Vy nič neviete,“ zaškeril sa Ferocactus hýriaci odtieňmi červenej. „Tŕne sú priestorom, kde môžeme ukázať, čo je v nás najlepšie. V skutočnosti sa o nás ľudia starajú práve preto, aby sa mohli dívať na naše tŕne.“
V skleníku na chvíľu zavládlo ticho.
„Ľudia sú divní,“ zahundral Echinocactus.

„Nasadil som do záhrady nejaké kaktusy,“ povedal Florián, zatiaľ čo odkladal do skrine lopatku a prázdne kvetináče.
„Nebude im tam zima?“ spýtala sa Silvia.
„Nie, tieto sú mrazuvzdorné. A navyše fungujú ako ochrana proti zlodejom. Dal som ich do rohu hneď vedľa plota. Rástla tam nejaká burina, ale tú som vykopal.“
„Do rohu,“ zopakovala Silvia znepokojene a vyzrela z okna. „Hm, a dajú sa tie tvoje kaktusy jesť?“
„Myslím, že plody sa dajú pridať do polievky... prečo sa pýtaš?“
„Aby som zistila, čo budeme variť. Kôpor si práve zlikvidoval, takže sa naučím robiť kaktusovú polievku. Dúfam, že ju máš rád!“

„Mami, ja neviem, čo s tým kaktusom je,“ sťažoval sa malý Florián a ďobol prstom do kvetináča, kde rástlo čosi holé a zošúverené. „Ten kaktusový ujo predavač hovoril, že od jesene do jari nesmiem vôbec polievať! Lenže teraz je marec. Myslíš, že už môže dostať trochu vody?“
Matka bezradne pokrčila plecami. V encyklopédii izbových rastlín sa o kaktusoch nepísalo a internet vtedy ešte neexistoval.
„Je to kaktus,“ usúdila. „Tak ľahko nevyschne. Daj mu ešte čas.“
Čoskoro sa kaktus zvliekol zo zošúverenej kože ako had.
A Florián sa v knižnici dočítal, že od polievania počas zvliekania by jeho kaktus načisto zhnil.

Z angličtiny preložil užívateľ pokazeny_klavesnic.
!!!Kaktusári pozor!!!
Každý vie, že divo rastúca Lofofora Williamsova (tiež známa ako peyotl) má halucinogénne účinky. V skleníkoch pestované specimeny sú toxické.
Ale viete, prečo je to tak???
Všetky rastliny na export sú totiž geneticky modifikované! Nariadili to slobodomuráry, ktorý chcú zlikvidovať európskych kaktusárov!! Jedy uvoľňujú do vzduchu a ak pestujete viac než tri rastliny vo vzdialenosti menšej než 7 3/8 palca, účinky sa znásobujú! Toxíny spôsobujú bolesti hlavy a neplodnosť!!!!
Mnohý z nás možno máte túto nebezpečnú rastlinu vo svojich zbierkach! Nechajte si tri rastliny a dosť! Alebo vyhoďte tento americký blaf nadobro!!!

„Všetko najlepšie k narodeninám!“ zvolala Silvia a podala Floriánovi prepravku plnú kvetináčov veľkosti talianskej minišálky na espresso. V každom kvetináči trónil drobný tŕnistý semenáčik.
„Ale to si nemala,“ namietol Florián s miernou výčitkou v hlase. „Vieš predsa, že som žiadne drahé darčeky nechcel!“
„Stálo to iba päť eur. Za všetky spolu.“
„Ale to predsa... ako?“
„Našla som na internete výpredaj.“
Floriánove zelené oči sa rozšírili od úžasu. „Ty si tá najlepšia žena pod slnkom!“
„Ja viem,“ usmiala sa.
Bločky ležali roztrhané na kúštičky v kontajneri na opačnom konci mesta, takže skutočnú cenu sa Florián nikdy nedozvie.
Zbytočne by sa stresoval.

„Všetky záhradníctva budú najbližšie dva týždne zatvorené!“ zalomil rukami Florián pri pohľade na správy.
Silvia mu nazrela cez plece na displej notebooku. Jasné, medzi všetkými tými správami o umierajúcich ľuďoch a blížiacej sa ekonomickej kríze, jeho muselo znepokojiť práve toto.
„Potrebujem si dokúpiť piesok a perlit… a kvetináče s priemerom sedem a pol centimetra!“ pokračoval Florián s rastúcou panikou v hlase. „Skúsim zájsť za kamarátmi, možno mi niečo požičajú...“
„Nikam nechoď!“ prerušila ho rázne. „Čo ak sa nakazíš?!“
Jediný, kto v kríze zachoval dokonalý pokoj, boli kaktusy. Keby ich nikto najbližší rok nepolial ani nepresadil, ledva by si to všimli.

Silvia po špičkách prešla cez kuchyňu a snažila sa vyhnúť balíkom substrátu, naskladaným kvetináčom aj kaktusom čakajúcim na presadenie. Jej muž Florián vyzbrojený hrubými koženými rukavicami sa práve pustil do každoročnej jarnej roboty.
Spočiatku jej tá záľuba pripadala divná. Florián bol schopný upadnúť do vytrženia nad každým výhonkom tŕňov a latinské mená kaktusov sypal spamäti. Ale potom sa jej zapáčilo chodiť na výstavy kaktusov a časom usúdila, že údelom kaktusárovej ženy je kaktusy aspoň potichu tolerovať. Napokon neprotestovala ani keď jej Florián na narodeniny daroval miesto kytice ruží kaktus.
Tie malé pichľavé potvory totiž každoročne parádne kvitli lepšie než ruže.

Elluška ukazuje, na čo všetko môže byť dobré elfské magické zrkadlo: Copak ti čtu myšlenky?!
Dain prináša dadaistický Návod hodný samého vychýreného architekta Z. H. Johnsona.
Iantouch približuje jednu z vyučovacích hodín mladého Brumbála: Naději vkládám do Mrzimoru.
Aveva s definitívnou platnosťou rieši otázku, čo je vlastne zač ten bicáček: Na lovu.
Andrew Martinaq vysvetľuje, kam chodia zemeplošskí kňazi na svoje mystériá: Piškvorky.
tralalea varuje, aké nečakané veci môže spôsobiť Epidemie snílků.
Wolviecat a vogónska prebujnelá byrokracia: Prohlášení o hlášení.
L.P.Hans vás zavedie na prísne tajný Brífink.
Hippopotamie ukazuje, čím všetkým musia prejsť mučeníci v Živote Briana: Na úřadě.
Lejdynka a nádherne absurdné Paradoxy a pseudověda.
myday približuje niektoré nečakané aspekty života ježibaby v odľahlom lese: A co.
Tora a jej Trudný život domovníka...eh, vlka, za polárním kruhem. Názov hovorí za všetko.
Na záver Queen24 a hravých Čtyřicet poníků.

kytka a jej dráždivo tajuplné drabble Plechovka.
vatoz ukazuje, ako vybudovať Povinný blahobyt.
Regi dojemne, vtipne aj vážne píše o Hagridovom živote, odporúčam drabble Hodina péče o kouzelné tvory.
ef77 a Lodičky z rákosu dokonale vykresľujú atmosféru knihy Egypťan Sinuhet.
Danae a revolúcia v pekle: Amnestie.
Ďalší z veľkonočných problémov rieši Kumiko v drabble Náhoda.
Pri Biblii ešte chvíľku ostaneme. Koho oslavujete? kladie otázku nielen starým Izraelitom Owlicious.
JednoDuše prináša strhujúce a nádherné drabble Co nejde vyslovit.
hidden_lemur S větrem ve vlasech ukazuje, ako správne prežiť starobu.
galahad a jeho Prototyp vzdušného zámku mi prirástol k srdcu.
Carmen vie spoľahlivo rozosmiať, ale do tohto výberu som vybrala strašné a mrazivé Před zrcadlem.
Uzatvára Faob a jeho Óda na ženy světa sta slov. Ďakujeme!

„To máš kaktusy úplne na každom okne?“ opýtal sa návštevník, keď v kuchyni objavil sukulent rodu Adromischus.
„Samozrejme že nie,“ zaškľabil sa kaktusár. „Obyčajne tu nebývajú. Toto je karanténa.“
Návštevník sa súcitne prizrel starému rozkonárenému sukulentu. „Čo sa mu stalo?“
Kaktusár nadvihol kvetináč a ukázal drobné biele chumáčiky v miske. „To sú vlnatky. Malé beštie, čo sajú živiny z koreňov. Minulý rok som použil systémové insekticídy, čo prejdú do celej rastliny. Vlnatky zmizli... lenže na jar sa vyrojili znova.“
„Tak čo s ním teraz urobíš?“
„Už som zasadil zdravé odrezky.“ Kaktusár pohladil sukulent pohľadom. „Keď sa zakorenia, vyhodím ho... niekedy.“

Jolinda sledovala, ako Pejo chrúme koláč. Keď nerobil grimasy, vyzeral celkom normálne. Musela uznať, že blázna vedel zahrať dokonale.
„Ako môžeš vedieť, že ťa neprezradím?“ nadhodila.
„Kvôli tomu koláču. Viem, že máš dosť cesta, aby si spravila jeden pre seba. Viac nie, to by si šafár všimol. Ak si schopná obetovať pre mňa vlastné raňajky...“ pokrčil plecami a vtisol jej do ruky druhú polovicu koláča. „Sme v tom spolu.“
Jolinda si vždy myslela, že opanovať srdce muža môže len pomocou úsmevov a krásnych šiat. Nikdy ju nenapadlo, že môže stačiť aj koláč.
No nebola si istá, kto koho vlastne opanoval.

Strážený Dračí ostrov vychýrený v piesku sveta.
Poklad sa nikdy úplne nerozplynie, z diaľky nevkročíš.
Však slabne brána do príkrych magických kameňov.
Radšej pracovať na inej rozvaline. Jóni vedia svoje.
Draci sa povaľujú na štítoch, dívajú sa na teba ako na delikatesu.
More skrývajú na inom ostrove. Však obzvlášť nechcete úplne pečených duchov, iba ryby.
Démoni hradieb si užívajú každého, kto by dobrovoľne babral do chechtákov.
Stretnúť piesok, nie je to jednoduché, starodávne fólie sa vlnia.
Chechtáky sú magické postupne lepšie než tyrkysová scenéria.
A kamene padajú.
Také kotúče magické zožerú v pevnosti blázna na rozmaríne.
Drahokamy radšej ani nemusel.

V opálovom svite hmloviny prebleskovali zárodky hviezd. Stvoriteľ sa na ne zadíval a spokojne sa usmial. Boli to dobré hviezdy, vo všetkých možných veľkostiach, svietivostiach a farbách. A tešil sa na planéty, jemnú a precíznu manuálnu prácu. V predstavách videl miliardy kombinácií materiálov a vlastností...
Zrazu v prázdnom priestore o čosi zakopol. Pod nohami našiel zhluk dokonale temného materiálu. Jasné, odložil si ho tam, že sa mu neskôr na niečo zíde, ale už si vôbec nevedel spomenúť, čo to malo byť. Po žiare hviezd pôsobila hmota fádne a nezaujímavo.
Rýchlo ju zastrčil za hranice galaxií. Tam isto nikomu zavadzať nebude.

Jolinda vytiahla z pece plech s koláčmi a pretrela si spotené čelo. Dnes vyšla ranná služba v kuchyni na ňu. Musela ešte navariť kašu a nakrájať syry skôr, než sa panstvo zobudí.
Do kuchyne vošiel bláznivý Pejo, mladík, čo vynášal popol a drhol podlahy. Nikdy nepovedal viac než dve súvislé slová a kuchárky si z neho beztrestne uťahovali. Jolinde to však nepripadalo správne.
„Nedáš si koláč?“ ponúkla.
„Bude mi potešením, milosťpani.“
Zaškeril sa, keď na neho ostala hľadieť s otvorenými ústami.
„Blázni nemusia do armády. Viem, že ty ma neprezradíš, Jolinda. Môžem sa u teba občas zastaviť na kus reči?“

„To máš kaktusy úplne na každom okne?“ opýtal sa návštevník, keď v kuchyni objavil sukulent rodu Adromischus.
„Samozrejme že nie,“ zaškľabil sa kaktusár. „Obyčajne tu nebývajú. Toto je karanténa.“
Návštevník sa súcitne prizrel starému rozkonárenému sukulentu. „Čo sa mu stalo?“
Kaktusár nadvihol kvetináč a ukázal drobné biele chumáčiky v miske. „To sú vlnatky. Malé beštie, čo sajú živiny z koreňov. Minulý rok som použil systémové insekticídy, čo prejdú do celej rastliny. Vlnatky zmizli... lenže na jar sa vyrojili znova.“
„Tak čo s ním teraz urobíš?“
„Už som zasadil zdravé odrezky.“ Kaktusár pohladil sukulent pohľadom. „Keď sa zakorenia, vyhodím ho... niekedy.“

„Přistup blíž, Hledajíci!“ zahřměl nejvyšší velmistr. „Ať se tvé oči otevřou světlu pravého poznání!“
Vlahoš von Rosret nejistě pokročil kupředu a sundal si pásku z očí. Zjistil, že je v kamenné místnosti osvětlené mihotavými plamínky svíček. Kolem něj stáli členové Osvícené lóže okultních věd v černých hábitech. Velmistr mu vložil do rukou blýskavý medailon.
Vlahoš se podíval na medailon a proti své vůli polkl. Tohle musel vymyslet někdo s velmi... svérázným vkusem. Reliéf zobrazoval ženu s deseti rukama a čtyřmi bujnými ňadry pokrytými jenom penízky. Mezi šesti očima měla špičatý pentagram.
Doufal, že tu hrůzu nebude muset nosit na veřejnosti.

Z kaktusára začiatočníka sa stane stredne pokročilý, keď sa prvýkrát pustí do presádzania.
„Vezmite 3 diely hrubého piesku, 2 diely hliny, 1 diel štrku a za hrsť dážďovkového kompostu,“ poradí príručka.
V snahe vyhnúť sa chovu dážďoviek začne kaktusár hľadať alternatívu na internete.
„Pre citlivejšie druhy 5 dielov zeminy, 2 diely drvenej pemzy, 1 diel kokosového vlákna, trochu hnojivových granúl a lopatku kostnej múčky,“ tvrdí fórum.
„Namiesto pemzy môžete použiť aj podstielku pre mačky, ale iba z pálenej hliny!“ radia ďalší.
Po niekoľkých hodinách študovania receptov nakoniec kaktusár zamieri do najbližšieho kvetinárstva a kúpi si za vrece hotového kaktusového substrátu.

Dve červienky sa usadili na konári a nahliadli do hniezda. Pod ochranou samčekových krídel sa tam mrvilo päť holých bezbranných vtáčatiek.
„Práve sa vyliahli,“ povedala prvá červienka hrdo a našuchorila hrdzavočervenú náprsenku.
„Krásna znáška,“ pochválila druhá červienka. „Ja mám iba tri vajíčka. Ale nie je tamto mláďa väčšie než ostatné?“
„Je predsa silné a zdravé!“ odsekla hrdá matka. „Neverili by ste, koľko toho zje!“
Akoby chcelo potvrdiť jej slová, mláďa doširoka otvorilo zobáčik.
„Ja som počula, že s tými veľkými mláďatami nie je všetko v poriadku,“ pípla druhá červienka neisto.
Ale matka už odlietala loviť hmyz pre svoje prerastené mláďa.