Moje články

Prehliadka skleníkov počas dovolenky bola zábavnejšia, než Silvia čakala.
„Tieto sú roztomilé!“ zvolala, keď našla sukulenty zakvitnuté naružovo.
„To je Cotyledon orbiculata,“ informoval ju Florián bez zaváhania. „Hovorí sa im aj prasacie ušká.“
„Vyfotíš ma s nimi?“
Silvia sa sklonila nad kvietky, kým Florián fotil. Ale keď chcela ísť ďalej, čosi ju zachytilo za výstrih.
„Au!“ vykríkla. „Jeden z tých prasiatok ma zahákol!“
„Veď ony nemajú tŕne,“ zadivil sa Florián a pozrel sa zblízka. „Aha, rastie medzi nimi Ferocactus. Počkaj, vyslobodím ťa.“
„Tak pusti ju, ty roztopašník,“ prihovoril sa Florián Ferocactusu. „Sú miesta, kde sa smiem zaháknuť iba ja sám!“

Dve kamarátky sedeli v kuchyni pri káve a koláčiku.
„Koľko kaktusov,“ poznamenala Katka, keď sa zadívala na okno. „To sú tvoje?“
„Áno, pestujem ich už dlho,“ prikývla Alžbeta.
„To som nevedela! A čo sa stalo tomuto?“ Katka ukázala na kaktus, ktorý mal na boku lysinu.
„Ehm... to bol môj prvý kaktus,“ začervenala sa Alžbeta. „Ako malá som ho strihala, česala a farbila mu vlásky. Väčšinu farieb sa mi neskôr podarilo zmyť. Ale občas sa čudujem, že to prežil. Mala som len päť rokov a nikdy predtým som sa o nič živé nestarala.“
„Prvá láska,“ zasmiala sa Katka. „Tá vydrží naveky!“

Na okraj púšte padal súmrak.
Pohoniči tiav pracovali rýchlo. Museli zložiť náklad, odstrojiť zvieratá, postaviť stany, nájsť pár suchých vetiev alebo ťaví trus na oheň, pripraviť večeru...
Studňa, pri ktorej táborili, bola takmer vyschnutá. Ostalo sotva dosť vody pre ľudí. Našťastie ťavy sa vedeli zaobísť aj bez vody, ak mali dostatočne šťavnatú potravu. A v okolí studne rástli bohaté húštiny opuncií.
Celé stádo sa zhromaždilo okolo nich. Ťavy hrýzli tŕnisté výhonky opatrne, ale s očividným odhodlaním zožrať ich až po korienky.
Nové druhy rastlín nemali žiadnu šancu proti starousadlíkom púšte, zvyknutým na oveľa horšiu potravu.
Čo tam po nejakých tŕňoch!

Prehliadka skleníkov počas dovolenky bola zábavnejšia, než Silvia čakala.
„Tieto sú roztomilé!“ zvolala, keď našla sukulenty zakvitnuté naružovo.
„To je Cotyledon orbiculata,“ informoval ju Florián bez zaváhania. „Hovorí sa im aj prasacie ušká.“
„Vyfotíš ma s nimi?“
Silvia sa sklonila nad kvietky, kým Florián fotil. Ale keď chcela ísť ďalej, čosi ju zachytilo za výstrih.
„Au!“ vykríkla. „Jeden z tých prasiatok ma zahákol!“
„Veď ony nemajú tŕne,“ zadivil sa Florián a pozrel sa zblízka. „Aha, rastie medzi nimi Ferocactus. Počkaj, vyslobodím ťa.“
„Tak pusti ju, ty roztopašník,“ prihovoril sa Florián Ferocactusu. „Sú miesta, kde sa smiem zaháknuť iba ja sám!“

Florián vybral z kvetináča starý Cereus a očistil mu korene od hliny.
„Šteklí to!“ posťažoval sa Cereus. „A tá hlina mi nechutí, je mäkká, tentoraz by som chcel viac kamienkov!“
Florián spozornel. „Kamienky? Myslíš takéto?“ ukázal hrsť zeolitu.
„Nie, tie druhé, červené.“
Florián premiešal substrát s tehlovou drvinou, vložil kaktus do kvetináča a prisypal korene.
„Ešte utlačiť hlinu,“ rozkazoval kaktus. „Nie tam, trochu vedľa.“
„Budeš si priať trochu vody?“ spýtal sa Florián, keď bola zem ideálne utlačená.
„Teraz nie som smädný... mám plno starostí s kvitnutím!“
„Budeš kvitnúť? Blahoželám!“
„Vďaka! Dnes oslavujem, tak som sa rozhodol, že ťa vôbec nepopichám!“

Zvonku vyzerala budova nevinne.
No dobre, možno nie celkom nevinne, so všetkými tými rôznofarebnými nápismi na streche a blýskavým sklom namiesto stien. Ale aspoň bezpečne.
Keď do nej vstúpil prvýkrát, nezanechalo to na ňom žiadne stopy. Myslel si, že je v pohode. Zmeny sa na neho lepili postupne. Možno bol na vine vzduch z dávno nevyčistenej klimatizácie. Možno predávkovanie kofeínom z obrovského kávovaru. Možno bolo niečo v miestnej vode...
„Komitol som všetky svoje tásky,“ rozliehal sa budovou jeho hlas sotva o mesiac neskôr. „Čekautnite si to a spravte mi rivjú. Ten rilís nám dnes musí prejsť, inak ten dedlajn nestihneme!“

„Vitajte,“ prihovoril sa skladateľ sále plnej ľudí. „Dnes vás naučím, ako porozumieť klasickej hudbe. Má tu niekto hudobný sluch?“
Nezdvihla sa ani jediná ruka. Skladateľ sa usmial.
„To o sebe tvrdia mnohí, ale väčšinou sa mýlia. Niečo vám ukážem.“
Ping, ping... Zahral dva stúpajúce tóny.
„Ako je to ďalej?“ vyzval ich.
Hmmm... Zaznel zo sály kolektívny, trochu neistý tón.
„Tak vidíte. Tomu rozumie každý, tóny za sebou pekne nasledujú. C, E, G.“
C, E... na prvé dva tóny nadviazala jemná sonáta.
„Teraz budeme blúdiť okolo G, ale priamo zaznie až na konci. Vtedy má človek pocit, akoby sa vrátil domov.“

Kongresové centrum vo Wan Chai praská vo švíkoch. Pomedzi zástupy uhladených biznismenov zo všetkých kútov sveta sa prepletá ošumelý študent informatiky. Hľadá reštauráciu, kde nezaplatí za obed polovicu štipendia.
Konečne objaví rušnú kantínu. Uvádzač mu ukáže voľné miesto, prinesie jedálny lístok a čaj.
Študent začne listovať. Názvy jedál sú po čínsky aj anglicky... lenže hemžia sa výrazmi ako „sirloin“ či „vermicelli“, takže je to sotva lepšie než tá čínština.
„This,“ ukáže študent v panike na štvrtú položku z lístka.
Potom pije slabučký čaj a v napätí čaká.
Keď pred neho čašník položí tanier, vydýchne si.
Rezeň s ryžou.
To pôjde.

Na polici pod malým pivničným okienkom driemalo niekoľko kaktusov a sukulentov. Len z jedného kvetináča, kde rástol Lithops, sa ozývalo slabé štrkanie kamienkov.
„Čo sa toľko vrtíš?“ spýtal sa rozospatý Astrophytum.
„Nemôžem spať,“ zahundral Lithops. „Je tu málo svetla! Bez neho nezaspím.“
„Nebuď taká citlivka. Načo ti je na spanie svetlo?!“ divil sa Astrophytum.
„Na fotosyntézu predsa,“ odsekol Lithops. „To by si mal vedieť aj sám.“
„Tak už prestaň fotosyntetizovať a spi!“
Lithops neodpovedal. Chvíľu čakal, kým kaktus vedľa neho nezaspí a potom sa znovu opatrne natiahol za svetlom.
Dostane sa k nemu, aj keby musel úplne vyliezť z kvetináča!

V tôni na dne jazera ležali zamatové gule veľké ako päste. Jemne sa prevaľovali pri každom pohybe vĺn zmietaných vetrom. Občas narážali do zvetraných lávových pilierov, ktoré vytŕčali z jazera ako pochmúrne pomníky. Keď na dno preniklo spomedzi hustých mrakov pár lúčov slnka, gule zažiarili sýtozelenou farbou.
Na nepokojnej hladine jazera sa odrážal rozvlnený obraz nehostinného kraja. Šedé krátery, vzdialené hory so zvyškami snehu, sírne výpary stúpajúce z čiernej pôdy. A skupinka turistov v pestrofarebných vetrovkách.
„Toto je jazero Mývatn,“ hovorila sprievodkyňa. „Vzniklo pri lineárnej erupcii pred 2300 rokmi. Na dne rastú riasové gule, ale je veľmi vzácne ich vidieť.“

Těpic se ze začátku docela těšil na svůj úkol nejvyššího soudce a na případy, které bude moct vyřešit ke prospěchu svých poddaných.
Jenomže pak si vzpomněl, že v soudní síni musí nosit svou zlatou masku a všechny symbolické předměty.
„Tady je váš srp Spravedlnosti, Sire,“ řekl nejvyšší kněz Dios. „A taky perlík Smilování, trojbodec Pozemských vod, tykev Nebeských vod, snop Hojnosti, lopatka Hygieny, zelná hlávka Vegetativního růstu a tady to nejdůležitější... řetězy Svobody!“
„Proč musím mít všechny ty zatracené krámy, Die?“
Nejvyšší kněz na něj upřel svůj neproniknutelný pohled.
„Jak by bez nich lidé věděli, že jste to vy, Sire?“

Na tretej planéte bývala malá kaktusárka a čiastočne ostrihaný kaktus. Jeho vlasy mali farbu čerstvého snehu.
- Ahoj, povedala kaktusárka.
Kaktus pokýval ostrihaným kmeňom.
- Maminka povedala, že ťa viac nesmiem strihať.
Kaktus sa zasmial, ale neodpovedal.
- Vraj ti už tie vlásky nikdy nedorastú. Nehneváš sa, že som ti ich ostrihala?
Ale kaktus jej neodpovedal. Nikdy neodpovedal na otázky, aspoň nie tak, aby mu ľudia rozumeli.
- Ak sa o teba budem dobre starať, maminka mi kúpi ďalší kaktus. Rovnaké vlásky aj kmeň ako ty. Potom nebudeš sám.
- Ale ja nie som sám, povedal kaktus.
A kaktusárka mu porozumela, hoci nepočula jeho slová.

Echinomastus sa prebral a zistil, že ho niekto preniesol z karantény späť medzi ostatné kaktusy.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa. Cítil, že hniloba koreňov, ktorá ho trápila už niekoľko mesiacov, je preč...
Lenže takisto boli preč aj celé korene.
„Navrúbľovali ťa na cudziu stonku,“ prezradila mu Mammillaria súcitným hlasom. „Ako sa cítiš?“
Echinomastus skusmo potiahol trochu vody cez nové cievne zväzky. Nezrastené pletivá ho ešte trochu boleli.
„Konečne sa môžem znovu napiť!“ povedal. „Cítim sa byť silnejší. Mám chuť zase rásť. A možno aj kvitnúť!“
Zaškúlil dolu na podnož, ktorá pripomínala Hylocereus.
„Možno budem teraz viac ako on,“ dokončil potichu.

Yeshua ben adam
21. apríla o 13:24
Ľudia, keď prispievate na dobročinný crowdfunding, nerobte to kvôli lajkom a oslavným komentárom. Urobte to tak, aby o tom nikto nevedel. Ani vy sami si potom o sebe moc nenamýšľajte.
A keď si dávate pôst, nepíšte sem o tom príspevky, nepostujte fotky svojich vegánskych jedál a nenariekajte, akí ste hladní a ako sa tešíte na rezeň. Ak sa zrieknete obdivu a pozornosti, môžete získať oveľa viac.
Prázdny priestor, ktorý vo vás ostane, darujte Otcovi.
To je investícia, ktorá sa vždy vyplatí a ani inflácia vám ju nevezme.
Páči sa mi to  Comment  Zdieľať

Na internete nájdete skúsených pestovateľov, ktorí ochotne poradia s akýmkoľvek problémom.
„Všetky kaktusy musíte na jar aj na jeseň preventívne postriekať Actarou!“
Ten insekticíd sa dá kúpiť jedine v priemyselnom balení, ktoré by malému pestovateľovi vydržalo aj niekoľko desaťročí.
„Cez leto dajte kaktusy do záhrady, v zime do skleníka!“
Smola, ak človek nemá jedno ani druhé.
„Kaktusy kupujte jedine od overených pestovateľov, napríklad od Môjho Obľúbeného Kamaráta!“
Ukáže sa, že Obľúbený Kamarát je z Medzilaboriec alebo Tvarožné Lhoty, cesta by trvala celý deň.
Začiatočníkovi nakoniec neostane nič iné, než nájsť si vlastný patent na rozum, prispôsobený veľkosti svojej skromnej zbierky.

Napadlo vám niekedy, prečo kaktus nepopichá sám seba?
To riziko naozaj existuje! Nové areoly vyrastajú z rovnakého miesta, z rastového vrcholu, kde sú natlačené vedľa seba. Na svet ich vytláčajú sily rastu, deliacich sa buniek a rozpínajúcich sa pletív, ktorým nič neodolá. Stačí, aby zväzok tŕňov narástol v nesprávnej chvíli...
Preto treba rastu venovať náležitú pozornosť.
Ako prvý vždy vyrastie prostredný tŕň zahnutý nadol, aby nezranil krehkú dužinu.
Potom bočné tŕne. Sú oveľa tenšie, aby sa dokázali samy ohnúť a rozpliesť, keď sa zachytia.
A napokon všetky ostatné, keď sa uvoľní miesto.
Rastový vrchol to má všetko na milimetre spočítané.

„Ja fakt neviem, čo s tou Coryphantou je,“ sťažoval sa Florián. „Spodná časť je celkom vyschnutá!“
„A nie je iba... skorkovatená?“ spýtala sa Silvia.
„Nie, toto vyzerá inak. Areoly sa scvrkli, stratili farbu. A postupuje to čoraz vyššie.“
Silvia si kaktus prezrela. Naozaj nevyzeral zdravo, zelenú farbu mal už iba na samom vrchu.
„Nepotrebuje viac vody?“
„To už som skúšal. Keby som tak vedel, ako vyzerá dužina, či nezačala hniť...“
„Tak odrež kúsok tej zoschnutej kože. Horšie to už aj tak nebude.“
Florián nakoniec odtrhol jednu zo suchých areol. Namiesto dužiny našiel iba prázdny priestor...
Vnútri neostalo vôbec nič živé.

Jedného dňa pribudol na okne nový kvetináč. Rástla v ňom Espostoa Lanata ozdobená vencom žiarivoružových kvetov.
Pozorne si obzrela svojich nových spolubývajúcich. Cephalocereus mal mullet zafarbený fixkami na fialovo, zatiaľ čo Oreocereus zdobila kvetinková sponka.
„Ahojte fešáci,“ oslovila ich. „Keď rozkvitnete, nechceli by ste si so mnou povymieňať peľ?“
„Ale... nie sú tie tvoje kvety falošné?“ namietol šokovaný Cephalocereus.
„Bežná skrášľovacia procedúra,“ povedala Espostoa. „Ostatne tá tvoja farba tiež nie je prirodzená, však?“
„A vieš, že spolu nemôžeme mať semienka?“ pripomenul Oreocereus.
„Iste. Kto už dnes stojí o semienka?“
„Skús najskôr rozkvitnúť skutočne... a potom sa uvidí!“ uzavrel debatu Oreocereus.

Začalo to ako sľubný biznis plán. V roku 1788 vysadili osadníci v Austrálii opuncie, chovali na nich červce a z tých vyrábali drahé karmínové farbivo.
Miestne podnebie opunciám náramne svedčilo a populácia doslova explodovala. Za 150 rokov pokryli opuncie 25 miliónov hektárov.
Farmári skúsili naozaj všetko: postreky, arzénové pary, vypaľovanie, vykopávanie, drvenie parnými valcami, hubenie vtákov, ktorí roznášali semená. Ale opuncie naďalej prosperovali.
Nádej priletela na jemných, nenápadných motýlích krídlach. Austrálčania vypustili milióny motýlikov Cactoblastis cactorum a ich húsenice sa s chuťou pustili do prerastených opuncií. Za pár desaťročí ich takmer úplne zožrali.
Krajina sa pozvoľna spamätala z kaktusovej invázie.

Vážené HR oddelenie,
reagujem na ponuku č. 1684745 zverejnenú na stránke Vašej firmy.
Mám diplom v oblasti strojný technik / inžinier, technické certifikáty firiem Karosa, Renault, Volvo, Scania a vodičský preukaz skupiny A, B, C, D, D1E a T. Som kvalifikovaný k opravám motorov s automatickou aj ručnou prevodovkou, palubných počítačov, ABS, ABD, GPS aj klimatizácií.
Moja desaťročná prax zahŕňa riadenie kamiónov, trolejbusov, električiek, vlakov, motorových lodí, traktorov, snežných pluhov, tankov aj obrnených vozidiel. Mám tiež dvojročné skúsenosti ako pilot na majstrovstvách formuly 1.
Verím, že moja kvalifikácia bude postačujúca na inzerovanú pozíciu šoféra lokálneho mikrobusu.
S pozdravom
Váš Nádejný Uchádzač.

Na rohu ulice stál starý dom. V okne rástli dve africké fialky a Tephrocactus. Florián sa naň díval zakaždým, keď šiel okolo.
Po čase začali fialky chradnúť, až kým celkom nevyschli. Predzáhradka zarástla bodliakmi a zdalo sa, že v dome už nik nebýva.
Florián sa spýtal susedov a zistil, že obyvatelia domu sa odsťahovali. Trvalo dva roky, kým sa mu ich podarilo kontaktovať a presvedčiť, aby mu dovolili zachrániť opustený kaktus.
„Nechajte ma tak,“ zahundral Tephrocactus, keď si všimol nečakaný rozruch v opustenej izbe. „Mám právo žiť tu zabudnutý, nič mi nechýba!“
Na vrchnom článku sa mu vynímali kvetné púčiky.

V skleníku pribudol nový kaktus – semenáčik, ktorý vyklíčil sotva pred týždňom a nevedel ešte nič o svete. Poobzeral sa okolo seba a všimol si trávu, čo rástla medzi dlaždicami a niekoľko stoniek žihľavy vedľa múrov.
„Čo to tam je?“ spýtal sa. „Nevyzerá to ako kaktus...“
„Tamto?“ odfrkol Hylocereus. „To nie sú kaktusy.“
„Je to zberba,“ dodala Mammillaria. „Obyčajné náletové buriny!“
„Presne tak! Vôbec nevedia hospodáriť s vodou, všetko hneď odparia! Naozaj neviem, prečo ich tu trpíme,“ pridal sa Ferocactus.
Jedine stará Opuncia sa naklonila tak, aby zakryla malý trs trávy, čo jej vyrastal v kvetináči.
Už si naň celkom zvykla.

Si malá rastlinka veľkosti a tvaru prepeličieho vajíčka. Máš na sebe pár areol s jemnými, takmer neviditeľnými tŕňmi a k tomu niekoľko výrazných plochých pichliačov, čo ťa chránia.
Každý rok si vytvoríš jeden nový článok, rovnaký ako ten pôvodný. Ak bude dobrý rok, možno stihneš aj dva. Články budú pospájané jeden za druhým ako miniatúrne klobásky. Občas sa aj trochu rozvetvíš. Po niekoľkých rokoch bude z teba poriadny ker.
Ale stačí, aby ti niekto zavadil o pichliače a články sa odlomia. Nerob si s tým starosti, ľahko sa zase zakorenia.
A potom, keď budeš zas malá, si to všetko zopakuješ.

„Tak ty si programátorka?“ zadiví sa spolužiak zo základnej školy, ktorého som roky nestretla.
„Áno.“
„Ja som technologický nadšenec!“ rozžiari sa. „Zariadil som si smart domácnosť! Pozri, cez túto appku mi chodia notifikácie z domácich detektorov, môžem si kontrolovať zábery z bezpečnostnej kamery, na diaľku ovládať klímu, vyťahovať žalúzie, zamykať a odomykať dvere...“
Mimovoľne sa otrasiem. V mojej domácnosti sa dvere odomykajú klasickým kľúčikom, žalúzie sa vyťahujú za šnúrku, uprednostňujem spotrebiče s čo najmenšou inteligenciou. Viem, že každé prepojenie systémov znamená potenciálne problémy.
Keď je vaším každodenným zamestnaním hľadanie softvérových chýb, mnohé zázraky modernej techniky pre vás stratia svoje kúzlo.

„Mami, kúpiš mi Oreo... seus?“
„Čo je to seus, Alžbetka?“
„No to je ten Oreo!“
Maminka sa usmiala. Alžbetka si občas vymýšľala vlastné slová.
„Dobre, kúpim ti Oreo.“
Keď sa však vrátila z obchodu a vyložila na stôl Alžbetkine obľúbené sušienky, Alžbetka sa zamračila.
„Ale ja som chcela Oreoseus!“
„To je nejaká nová sladkosť?“
Vtedy Alžbetka priniesla z vedľajšej izby knižku o kaktusoch a ukázala v nej obrázok chlpatého kaktusu podobného tomu, čo stál na okne.
„O-re-o-ce-re-us!“ preslabikovala pomaly.
Maminka sa celá rozžiarila.
„Kedy si sa naučila toľko nových písmeniek, Alžbetka? Tak za to si ten nový kaktus naozaj zaslúžiš!“

Hneď ako som vystúpil z pristávacieho modulu, vedel som, že tá cesta stála za to.
Planéta je plná života. Milióny druhov, raj pre každého xenológa!
Zaujímajú ma hlavne bizarné tvory so zvláštnymi panôžkami, žijúce v zložitých sociálnych štruktúrach. Vyskytujú sa v dvoch morfologických variantoch, ktoré sa medzi sebou mierne líšia vnútornou stavbou.
Zistil som, že pri rozmnožovaní sa musia spojiť vždy dva jedince odlišných variantov. Na jednom z nich vypučí odnož, ktorá sa oddelí a dorastie na nového jedinca. Odnože rastú vždy len na jedincoch variantu číslo 1.
Začínam pomaly dokumentovať aj miestny jazyk. Tie tvory sa vraj nazývajú ľudia.

Keď Silvia vstúpila do izby, Florián tam poskakoval na jednej nohe a potichu úpel.
„Čo sa stalo?!“ spýtala sa.
„Niečo sa mi zapichlo do päty!“
Silvia zaškúlila na kaktusy. Tušila, čo mohlo byť to „niečo“. S vyberaním tŕňov už mala skúsenosti.
„Ľahni si, pozriem sa ti na to,“ povedala pevne.
Bolo to presne tak, ako si myslela. Uprostred päty bol zarazený hrubý pichliač obkolesený vencom menších. Vytiahla ho pinzetou a starostlivo si obzrela hrot. Našťastie nebol zlomený.
„Tak to bol Ferocactus,“ povedal Florián, keď mu ukázala zväzok tŕňov. „Chudáčik malý, odpadla mu celá areola!“
Na svoju boľavú pätu okamžite zabudol.

Jún 2018
Teplota klesla pod 20 stupňov. Začínam zimný spánok.
August 2018
V noci bola hmla a takmer mrzlo! Ešte sa mi neoplatí zobúdzať.
September 2018
Už je to trochu lepšie. Som nejaký zošúverený. Je načase zvliecť staré listy.
November 2018
Malo prísť malé obdobie dažďov, ale neprišlo. Nevadí, to bude dobré. Vysávam vodu zo starých listov.
December 2018
Tak staré listy už vyschli.
Január 2019
Nad Drakensbergom sa zbiehajú mraky. Zatiaľ pijem hmlu.
Február 2019
Napršali dva milimetre vody. Rýchlo pijem!
Marec 2019
Tentoraz napršalo celý centimeter. Nové listy sú plné zásob vody. Od radosti otváram žiarivo žltý kvet.

Každé řemeslo mělo svá pravidla. Kdo chtěl ve svém oboru uspět (a především přežít), musel je znát a respektovat.
Ondra Zlatolupek se již před léty naučil, že než oloupí skupinku stařenek, musí se zatraceně dobře přesvědčit, že nablízku není žádný hrdina.
Tyhle byly samy.
„Dobrý večer, dámy. Dejte mi všechny své peníze a nikomu se nic nestane,“ ujistil je.
Něco ale bylo špatně. Ta nejvyšší a nejsvalnatější z nich se na něj ošklivě usmála.
„Slyšels někdy o barbarkách ze Stříbrné hordy, chlapečku?“
Ondrův instinkt jasně napovídal, že je načase zdrhnout.
Jenže stařenky vytasily agateánské šavle a pustily se za ním.

Bielovlasý Cephalocereus sedel sám na parapete. Alžbetka išla do škôlky, čo znamenalo deň bez otravného česania. Namiesto sponiek mu včera nechala v kvetináči legový meč a porozprávala mu rozprávku o Herkulovi.
Kaktus síce meč nepotreboval, mal tŕne, no zatúžil sa tiež stať hrdinom.
„Rozsekám ťa!“ vykríkol, keď na okno vyliezol pavúk.
Pavúk ho ignoroval a začal si robiť sieť vedľa kvetináča. Lákali ho mušky, čo sa nedávno naliahli v hline.
Kaktus uvažoval, či nevytlačiť koreňmi meč a nezhodiť ho na pavúka. Hrdinovia predsa robili také veci, nie?
No hej, lenže... čo si potom sám počne s muškami?!
Nakoniec pavúka omilostil.

Kaktusy. Sú to všetko len také gule alebo stĺpy pokryté pichliačmi. Môžu byť vyššie či nižšie, tučnejšie či tenšie, daktoré môžu byť rozvetvené, ale aj tak sa všetky navzájom podobajú ako vajce vajcu či tŕň tŕňu.
Alebo nie?
Je tu napríklad Ariocarpus, ktorý vyzerá ako niečo, čo vykryštalizovalo v petriho miske.
Alebo Leuchtenbergia, ktorá je ako kytička zelených anténiek.
Blossfeldia, ktorá pripomína drobné guľôčky plastelíny natlačené do škár medzi kameňmi.
Rhipsalis, ktorý je ako previsnutá húština dužinatých zelených dredov.
Epiphyllum, čo pripomína rozkvitnuté zlaté papradie.
Astrophytum caput medusae, ktorý je ako zelená chobotnica.
Všetky však patria do jedinej kaktusovej rodiny.

Na okne trónil bielovlasý kaktus. Alžbetka mu práve pripínala ružové sponky na dva slušivé copíky.
„Môžem ho už konečne poliať, mami?“ domŕzala.
Maminka si znovu prečítala kartičku s inštrukciami, ktoré dostali spolu s kaktusom.

Od novembra do marca žiadna voda!!!
Od apríla do októbra polievať iba raz za týždeň!!!

Alžbetka by najradšej polievala kaktus trikrát denne, lenže prísne výkričníky hovorili jasne.
„Musíš počkať ešte týždeň, Alžbetka.“
„Ale to je dlhóóó...“
Maminka sa bezradne rozhliadla a pohľad jej padol na dózu farebných kamienkov.
„Daj mu pár kamienkov, to bude mať namiesto vodičky.“
Alžbetke sa rozžiarili očká a pustila sa do práce.

Floriánov skleník občas slúžil ako improvizované detské ihrisko. Bedničky piesku sa zmenili na pieskovisko, prázdne kvetináče na formičky... a čo sa týka kaktusov, tie sa pred neželanou pozornosťou malých návštevníkov dokázali ubrániť aj samy.
Až do chvíle, keď prišli na návštevu susedia s päťročnou Alžbetkou. Tá objavila chlpatý Cephalocereus senilis a rozhodla sa mu dať krajší účes. Kým to rodičia zistili, Alžbetka už stihla jednu stranu kaktusu ostrihať manikúrovými nožničkami a na druhej učesať biele vlásky detským hrebienkom.
"Keď vyrastiem, budem kaderníčka!" vyhlásila hrdo.
Florián sa nezmohol na slovo, a tak situáciu zachránila Silvia.
"Ten kaktus bude odteraz tvoj, Alžbetka."

Stromovous vystoupil z přeplněné výletní lodi.
„Hrúm. To tedy byla cesta. Jak jsou ti lidé ukvapení!“ zabručel, protáhl si ztuhlé končetiny a pomalu zamířil k nejbližšímu hájku.
Stromy tady byly svěží, plné ovoce, s velkými zelenými listy. Zrovna takové, jaké mívaly rády Entky ve svých zahradách. Trpělivě naslouchaly jeho vyptávání, vlnily se v teplém vánku...
Ale neodpovídaly.
Pak zachytil zvědavý pohled zelených očí.
Ukrývala se v houští. Měla stejně krásné štíhlé tělo, jako v tom kalendáři.
Stromovous přistoupil blíž. Nesměl se ukvapit, i když mu v zestárlém těle poprvé po mnoha staletích pulsovala míza.
Zhluboka se nadechl k dlouhému vyznání.

Florián si jedinýkrát v živote kúpil zmes semienok, trochu záhadne označenú iba ako „Kaktusy“. Vyklíčili z nej Mammillarie, Astrophytum a niekoľko Cereusov.
Ako posledné vyrástlo čosi neduživé, čo Florián nedokázal nájsť v žiadnej príručke. Spodná časť kaktusu bola taká tenká, že pripomínal prevrátenú kvapku. Dostal štítok „Neidentif., zas. 1998“ a dlho rástol kdesi na okraji parapetu.
Keď začal odspodu vysychať, Florián podnikol zúfalý pokus o záchranu. Z kaktusu odrezal zdravý vrch a presadil ho do novej hliny.
Navzdory očakávaniam to vyšlo. Kaktus zapustil korene a vyzeral zdravšie, než kedykoľvek predtým.
O dlhé roky prežil všetky ostatné kaktusy zo zmesi semienok.

Dohodli sa, že sa stretnú o deviatej pred bránou trhoviska.
Silvia čakala na dohodnutom mieste, ale Florián sa neukázal ani po štvrťhodine. Dokonca nebral ani telefón.
Silvia si už začínala robiť obavy, no vtedy v diaľke medzi ostatnými stánkami a davom ľudí zahliadla nápis „Kaktusy“ a hneď vytušila, kde sa Florián zdržal.
Našla ho zabratého do rozhovoru s predavačom.
„Silvia! Pozri, čo som objavil!“ privítal ju celý rozžiarený a ukázal jej kaktus, čo vyzeral ako zelená chobotnica. „To je Astrophytum caput - medusae, už dlho ho nemôžem zohnať, je strašne vzácne...“
V tej chvíli zistila, že mu žiadne výčitky robiť nedokáže.

Bol to sen každého investora.
Malebná vidiecka krajina nedotknutá modernou výstavbou, rozsiahle pozemky za babku, žiadni blázniví aktivisti, čo by sa priväzovali ku stromom a líhali si pod bagre.
Bol trochu problém zohnať pracovné sily na výrub tých prerastených dubov, ale to sa v takej diere dalo čakať.
Hlásenia o nehodách dlho prehliadali. Náznaky zvláštnych halucinácií pripisovali alkoholu alebo pokazenému jedlu.
Práce sa zastavili, až keď v lese zmizla tretia partia robotníkov.
Vrátil sa len jediný. O dvadsať rokov starší, oblečený v kančej kožušine a pološialený.
Vtedy sa investori rozhodli, že ten projekt "Ryhopský dovolenkový raj" možno nebol najlepší nápad.