Moje články

„Nechoď tam, neprinesie ti to nič dobrého,“ varovala ju mama.
Samozrejme neposlúchla. Po týždni cesty dorazila do malej dediny.

„Amazonka! Amazonka!“ kričali poplašení ľudia, ale k ničomu sa neodvážili.
Jedného si chytila.
„Hľadám muža, bez oka s jazvou.“
Ukázal jej dom.

Vošla bez ohlásenia. V prvej miestnosti našla na stole malé sošky, ktoré zrejme vyrábal. Nepáčili sa jej. V druhej miestnosti našla muža a ledva potlačila zhnusenie. Tučný bachor sa mu v spánku vzdúval hore, dolu. Nos mal presne taký ako mala ona. Siahla si na ten svoj a rýchlo vyšla von.

Mala si pravdu, mama, nemala som hľadať otca.

Tak som sa tu zišiel, so šrobovákom v ruke kutrem vnútornosti milovaného zosnulého.

Zostal so mnou do jeho posledného momentu, čo viac, on do posledného momentu pracoval! Vždy zanedbával svoje blaho a vykonal všetko, čo som od neho chcel, hoc to malo znamenať jeho nepohodlie. To sa mu však stalo aj osudným. Tváril sa, že sa nič nedeje. Keď som ho naposledy preveril, tak hlásil, že je všetko v poriadku. Lenže situácia bola vážna a začalo sa z neho dymiť. Než sa na to prišlo, nakoniec zhorel plameňom.

Kiež jeho kremíkový čip nájde pokoj od neustáleho počítania.

Zbohom, procesor môj.

Lahodné, šťavnaté a sladké plody malín zaliate slnkom. Stačí sa načiahnuť, je ich tam toľko.
Alebo pozri pod nohy, pozor kam šliapeš! Sú tam lesné jahody.
Znie to neuveriteľne, ale na kopci na lúke rastú truskavky, ich ešte sladšie príbuzné.
Ráči sa niečo ostrejšie? Nech sa páči, medvedí cesnak na jaro prečistí. Zapite bazovým sirupom.
Gaštany sa zosypú na jeseň, pozor na tŕne! Orechy ich našťastie nemajú.
Bedle, hríby, uchovce bazové, hlivy... Počas celého roka sa niečo nájde.
Na túre v Tatrách? Pri ceste rastú čučoriedky! Modrý jazyk ochranárovi prezradí, čo ste mali na desiatu, tak rozprávajte opatrne.

Cena?

Zadarmo!

Po celonočnej práci na svojom projekte bola návšteva zoo to posledné, na čo by pomyslel. Rodina však trvala na tom, že žiarenie z obrazoviek je nezdravé a celkovo by jeho nálade prospelo, keby sa vyvetral.

Chyba, ktorá mu nedala spať, musela počkať.

Pri oddelení tučniakov sa mu páčili ich nemotorné pohyby a skackanie. Zľutoval sa nad tými stvoreniami a jednému podal kúsok chleba.

"Au!"

On ho pohrýzol, potvora jedna nevďačná! Bolesť ho prebrala z otupnej letargie a zrodila sa myšlienka...

"Už viem, ako vyriešim ten problém!"

Dobrá nálada sa vrátila. A Linus Torvalds už mal maskota pre svoj projekt Linux.

Opera byla nacpaná bytostmi různých tvarů a velikostí.
Na pódiu stál řiditel a burácející fanfáry právě dozněly.
“A teď vrcholný bod programu našeho plesu, losování tomboly!”

Proč jsem sem chodil, říkal si Elánius, žmoulaje ústřižek papíru.

“Číslo 56! Paní Dlaňová, gratulujeme, vyhráváte, jak zábavné, soupravu šití!”

Mohl jsem zůstat na strážnici.

“Druhá cena… Číslo 103!”
Elánius se postavil.
„Pan Elánius! Vyhráváte zásobu medu, gratulujeme!“
To nebylo tak zlé.
„Sponzorem daru je Kolík Aťsepicnu!“
Beru zpět.

„První cena, číslo 41!“
„Gratulujeme pane Kosopád! Vyhráváte měsíční pobyt v romantické vísce Kyselá Prdel! Dostavník odjíždí ihned!“
Elánius se láskyplně zahleděl na svůj med.

Obedná prestávka. Pri vedľajšom stole si niekto pochutnáva na bravčovej panenke. Prvotriedny kúsok mäsa.

...

Pri vstupe je nutná sprcha. Hygiena na vysokej úrovni. Oblečenie, vrátane spodného prádla, treba dať preč, vyfasuje sa erárne. Prvotriedna starostlivosť.

„Čo z toho je prasacie hovno?“ pýtal sa kolega ukazujúc na erárne galoše a to čo z nich odpadávalo.
„Všetko,“ tušiac odpoviem.
Farmár sa pozerá s úsmevom.

Obilniny majú prvotriedne, náš chlieb je horší. Toxíny škodia pôrodnosti.

Vo väčších maštaliach sa koncentrované miazma dalo vidieť ako jemný opar.
Pod podlahou, kde nie celkom všetko odteká, je jazero o ktorom nechcete nič vedieť.

Panenka je fajn.

Bolo zábavné pozerať tie smiešne tvory.

Mama najprv frflala, ale potom začala sledovať so mnou.

Našťastie vysielali jazykové programy, tak sme naučili aj ich reč. Viacero rečí.

Potom som doma povedal, mama, telka je síce fajn, ale vidieť to nakremičito, to nič nenahradí!

Tak sme opustili náš útulný magmatický príbytok a vydali sa do studeného vesmíru. Ale to je v poriadku, nám to nevadí.

Naša elegantná dlhá loď vystrelila z nepriestoru popri planéte. Snáď sme utrafili aj správny čas, tie vlny letia vesmírom dlho.

Ale áno, sme tu správne! Signál je tu oveľa lepší! A už sa vás nemôžeme dočkať!

Peťa v dílni skúšal prehlušit zvuk všelijakého ťukáňá neodbytnú otázkú.
"Byl`s už v tej novej hospode?"
Hluk hned prestal, jak ked utne.
"Cos ríkal?" optal sa ho naspátek Igor.
"V dedine otevreli novú hospodu."
"To je dobre, šecky ostatné už poznám a lezú mi krkem."
To hlavne kvúlivá tým dluhom, co sis tam narobil, pomyslel si Peťa.

Išli to tam teda preskúmat. V novej hospode bylo pjekne. Až moc pjekne.
"Moc mi nešmakuje," zdúvjeril sa Igor.
"Mne též né."
"A choďá sem divní ludé."
"Ani fajčit sa tu nemože, iba tú divnú vjec."
"Ty Peťo."
"Co?"
"Co je to čajovňa?"

Pán hovoril v predsieni s neznámym mužom.
"Modráčik, poď sem," zavolal na mňa.
"Pane?"
"Tento pán ťa teraz odvedie do robotického centra a vylepší tvoje myšlienkové jadro."

Modráčik sa v odmlke medzi pánovými vetami stihol zamyslieť na niekoľko milisekúnd.
Chcú mi vymeniť jadro. To znamená byť rýchlejší vo výpočtoch, presnejší, pohotovejší, predvídavejší.
A tiež totálnu stratu pamäte.
Na všetko, čo prežil s malou Táňou a s pánom, zabudne.

"Je to skvelé, nie? Tak čo vravíš Modráčik, ideš do toho?" nadšene sa ho pýtal pán.
"Áno, pane," musel odpovedať.

Rozhodol sa spomínať si na všetko znova a znova do posledného okamihu.

Je treba to urobiť, čo najlepšie.
Vieš čo máš robiť.
Presne tak, len to spraviť.
Tak si na to sadni a rob čo vieš.
Máš to rovno pred sebou.
Stále iba očami prezeráš dookola to isté.
Prečo to len nespravíš?
Veď vieš čo máš robiť.
Len to sprav.
Je to tak jednoduché, ak vieš ako.
A ty to vieš, len sa musíš zamyslieť.
Presne tak, urobíš to.
Lebo musíš.
Inak to nepôjde.
Ako by to vyzeralo, keby si to nespravil?
Ak si myslíš, že z toho vyviazneš tak ľahko, tak si na veľkom omyle.
Budeš tu dovtedy, pokiaľ to neurobíš.

Prednáška už dávno začala.
"Ale o jedno vás prosím, nepodceňujte koboldov! Sú úskoční, vždy majú po ruke prekvapenie," vysvetľoval profesor, keď rozospatá vošla dnu.

"Nenechali ste mi žiadnych darebákov?" spýtala sa, keď už hádzali mŕtve goblinie telá na vozy.

"Už ste všetko zožrali?"

"Zostalo mi len miesto v stajniach?"

"Posledný uprace?!"

Keď ju poslali na ďalšie miesto činu, trochu premýšľala nad zmenou povolania. Jej schopnosť prísť vždy posledná neprinášala veľa životného úspechu. Na bojisku však tentoraz neležali mŕtvi nepriatelia. Keď sa opatrne priblížila, videla, že ostatní kolegovia sú zatvorení v klietke a koboldi veselo pobehujú okolo. Pasca na hrdinov!

"Ha!"

Jaký je ideální strážník, zamyslel se Dolutrysk sedící služebně na střeše.

- Vidí všechno pěkně seshora. Nic jeho pohledu neunikne.
- Má bohatou síť kontaktů.
- Umí se přesouvat z místa na místo.
- I přes budovy.
- Nikdo mu nevěnuje nejmenší pozornost.
- Je hbitý, umí rychle zmizet, když je to potřeba.

Strážník protáhl své kamenné tělo střešního chrliče a všiml si holuba sedícího opodál.
"Vrkú, vrkú," řekl holub.

- Stačí mu jen málo. Za hrst pšenice nebo drobinek.
- Dokáže létat.
- Je nahraditelný.
- Množí se za jakýchkoliv podmínek.
- Je k... sežrání.

Na ulici pod ním se tiše sneslo několik holubích per.

No jo, vždyť oni nemluví.

Ahoj Karol!

Píšem z ubytovne, konečne mám voľnú chvíľku. Máme sa tu celkom dobre, je tu teplo, strava, postele.

Ako sa máš? Viem, že mi to ťažko povieš, dopisy od teba neprídu a ja ti tiež píšem nedobrovoľne. Aspoň že nado mnou nestojí politruk.

Naša prevýchova sa blíži ku koncu. Kontrolní politrukovia vraveli, že konečne vidíme zmyseľ štátostrany, že odteraz sa vieme zaradiť naspäť do spoločnosti.

V ubytovni sa však povráva, že ťažko uvidíme domov. Koľko ľudí poznáme, čo sa odtiaľto vrátili plní ideálov v budovanie štátostrany? Presne tak, veľa ich nie je.

Musím končiť Karol, dovolili len 100 slov.