Moje články

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, predseda ťa bol zháňal, že potrebuje niekoho na družstvo, aby obilie mlátil.
- A teba nechcel?
- Aj chcel, ale o ovečky sa misí dakto starať.
- Tak to aj ja sa misím. Však ich dve máme, každý sa o jednu postará.
- Joj Pištík, pravdu máš. Tak keď príde predseda zasa dakoho k mláťačke zháňať, tak mu toto povieme.
- Ty, počkaj Jarík. K mláťačke? A to je kto? Pekná je?
- A či ja viem. Ale aj keby pekná bola, obilie kvôli nej mlátiť nepôjdem.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či zasa na televízor nehľadíš. Však už si dobre tri týždne z koliby nevyliezol, odkedy ho tam máme.
- Jáj, starý môj, vzdelávam sa, programy v cudzích jazykoch pozerám, duchov cudzích kultúr nasávam. Dobre som povedal, súvislo, až mi je to divnô.
- Veruže veľký vplyv to na teba má. Ale nieže s tým budeš v krčme machrúvať. To by ti predseda televíziu zatrhol.
- Nič sa neboj, v krčme ani pred predsedom sa furt rovnako budem tváriť a machrúvať budem jedine pred Ančou.

- Helou Steven, tak ako? Vyspal si sa?
- Helou, Pištík. Veruže nevyspal. Celú noc som slovenský jazyk študoval.
- A sám? To ja radšej s Ančou jazyky študujem. Ak sa teda aj k tomu dostaneme.
- Nuž to aj ja. Ale chcel som pochopiť spirit, duch, toho vášho jazyka.
- To veru neviem, na čo ti to bude. Predseda slovensky rozpráva celý život a aj tak mu nikto nerozumie.
- Minule anglicky skúsil niečo na mňa povedať a ani tak som mu nerozumel.
- Jáj, to sme ho s Jaríkom učili, keď do Anglicka cestoval. Ale ako má povedať kua kua sme nakoniec aj tak nezistili.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si do hory nešiel, drevo do pece narúbať.
- A veru by sa zišlo, aj ovce už zmrzli, aj psa som už päť dní nevidel. Kde vlastne je?
- A čo si nepamätáš? Na vegetariánstvo sa dal. A teraz sa snaží mrkvu spod sňahu vyhrabať.
- Náš Dunčo? A to sa mu čo stalo?
- A vari sa nepamätáš? Veď pred piatimi dňami tu predseda slivovicu doniesol a jednu fľašu na zemi nahal. A kým sme sa zbadali, už ju mal Dunčo v sebe.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či nie si na rekvalifikačnom kurze, kam ťa bol predseda poslal.
- Jáj, ten mi ani nespomínaj. Na programovanie ma poslal.
- A dozvedel si sa dačo?
- Veruže dozvedel. Aj som si to zapísal: ‚premenná… je logické… pamäťové… miesto so svojou hodnotou!‘.
- Čo hovoria? Urážajú nás?
- Neviem, ale pre istotu som im valaškou kydol a už ma tam nikto neuvidí. A keď predseda bude mať reči, pošleme tam jeho. Keď naňho začnú takéto reči vyťahovať, veru neviem, či ešte niekedy nejaký kurz usporiadajú.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- Nuž veď ja len tak, či sa stále pred predsedom neschovávaš.
- Jáj, to sme len hru s predsedom hrali.
- Schovávačku?
- Tak je. To mu len povieš, aby sa chvíľu nedíval a schováš sa.
- Pištík môj, ale to si sa nedobre schoval, keď ťa už našiel. To náš pes sa schoval tak, že ho už dva roky nevieme nájsť. A aj ovce sebou zobral.
- Jáj, či si len krepý. Ja som sa mu nahal nájsť. Teraz sa on musí schovávať a my môžeme pokojne za Ančou chodiť.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- Ja len tak, či si slušne oblečený, nejaký človek v obleku sem mieri.
- V obleku? To bude minimálne z Bratislavy. A čože ty tu chceš, biedna duša? Omrzelo ťa voľačo?
- Dobrý deň. Ja som Karol Strčnos, idem tu vykonať daňovú kontrolu.
- Čo hovorí? Uráža nás?
- Len kľud Pištík, nechaj zatiaľ valašku. Kontrolu vravíte? To vás predseda poslal?
- Nie. Ten ma varoval, že sem idem na vlastné nebezpečenstvo. Pustiť ma nechcel.
- Pravdu mal. Keď Pištík zistí, čo tu idete robiť, už mu valašku z ruky nikto nedostane.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či nie si dole v dedine, u Anči za pecou, ako si celú zimu vylihoval.
- Jaj, to sa už predsa nedá, predseda ústredné kúrenie zaviedol.
- A divíš sa mu? Pol dediny kvôli tej peci vyhorelo. Len neviem, ako sa ti podarilo toľko domov naraz zapáliť
- Nuž, zima mi bola. Tak som prikladal. A kto mal vedieť, že u Anči v pivnici je zabudnutá krabica s granátmi z vojny. Aspoň sme ohňostroj na Silvestra mali, že taký ešte nikto z dediny nevidel.

„Doktor!“
„Áno, Lucy.“
„Keď už musíme byť zavretí v tejto krabici…“
„Tardis je výborná loď a nie krabica.“
„Keď už musíme byť zavretí v Tardis, prečo tu nemôžeme mať trochu svetla zvonku. Nemôže mať Tardis okno, aby bolo vidno aspoň kúsok neba?“
„Veď na dverách sú okná. Jasne si pamätám, že na dverách boli okná.“
„Áno, ale iba z vonkajšej strany. Tu žiadne okná nie sú.“
„Tak si nejaké pridáme. Prepneme páku sem, stlačíme toto. A máme na dverách okná aj zvnútra.“
„Skvelé, akurát z nich nie je nič vidno. Nabudúce vyrob okná čisté. Teraz by si ich mohol umyť.“

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No, a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, že celý mesiac pri Internete sedíš.
- Musím predsa, pamätný dar chcem získať.
- Pamätný dar? A aký?
- A vari sa nepamätáš? Však som ti hovoril, že ak každý deň sto slov napíšem, tak ho dostanem. A ešte ma aj na piknik pozvú.
- A to ti tam dajú aj najesť a napiť?
- A čo ti ja viem? Mohli by.
- No, Pištík, to by sa aj mne pozdávalo.
- Teraz by ti už len pac a pusu poslali. O rok môžeš aj ty písať skúsiť.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- Pištík, a kde si, že ťa tu nikde nie je vidieť.
- Kde by som bol? V kadibúdke som uviazol. Kalendáru na stene už posledná stránka došla a za ňou už len tvrdý kartón zostal.
- Však si mohol zakričať. Lístia by som ti natrhal.
- No ešte to tak. Ako minule predsedovi – žihľavu si mu doniesol.
- No a môžem ja za to, že pri našej chalupe nič inšô nerastie? Ale tak Anča tu nie je, vyliezť môžeš a aspoň tú pumpu, čo tu predseda nechal postaviť, dajako využijeme.

Alica stála pred vchodom a čítala: „Vstup osobám pod osemnásť rokov zakázaný.“ Pomyslela si: „Mama hovorí niektorým ľuďom osoba, ale mne nikdy.“ I pokúsila sa vojsť, ale strážca vchodu ju vyviedol z omylu a von. Tak sa zamyslela zas: „Keď je zakázaný vstup, môžem skúsiť vyjsť.“ Ale nepodarilo sa jej vyjsť z miesta, kde nebola.
Za rohom objavila stolček, na stolčeku koláč, pri koláči ceduľku a na ceduľke nápis: „Zjedz ma.“ Zamyslela sa: „Mám zjesť nápis? Ceduľku? Koláč? Alebo stolček? Koláč chutí najlepšie.“ Tak ochutnala koláč. Táto zmena ju už neprekvapila. „Myslím, že teraz mám nad osemnásť rokov,“ pomyslela si.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- Nuž veď ja len tak, že si bol dlho dolu pri Anči.
- Veru bol som, Anča je na jar usmievavejšia.
- A ty sa aj na tvár pozeráš, Pištík?
- Veruže pozerám. Ale už som späť. A vidím, že sa toho veľa tunáka nezmenilo. Ovce stále žiadne. Ale prečo tam stojí tamtá pumpa? Hádam si studňu nekopal?
- Veruže nie. To predseda. Robotníkov zavolal a tak pumpa stojí.
- Ale načo? Však my vodu aj tak nepijeme, len slivovicu.
- Pre ovce. Predseda dotáciu dostal, a tak nám zase nové kúpi.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či ovce nepodojíš.
- Veru nedojím, dole kopcom pozerám, predseda sem zase mieri. Dobrýho zdravia predseda, a čože nového nám nesiete.
- Ja vám dám, že čo vám nesiem, ja vám donesiem, kua chlapi. Kam ste schovali obecnú kroniku?
- A niečo sa stalo s kronikou?
- No len sa nerobte, kua, kto iný by ju vzal? Ihneď ju bežte vrátiť.
- Ale predseda, my ju vážne nemáme.
- Zapierate, kua? Ak ju nevrátite, tak do basy pôjdete. A potom do Košíc, k vysokej peci robiť, kua.

- Dobrý deň, občan, kto ste a čo tu hľadáte, takto zavčas ráno o pol tretej na obed?
- Dobrý deň. Ja som Stevko a som turista. Toho času z Prahy.
- Z Prahy hovorí? Ale však po našom rozpráva. Neklame nás? Nechce tu niekto po papuli?
- Nechytaj hneď valašku, Pištík. Však hovorí, že iba toho času. A čo tu hľadáš, biedna duša?
- Nakúpiť som prišiel. Oštiepky, žinčicu, parenice…
- Joj, ale to si neskoro prišiel. Ovcí už dobré dva roky nemáme. Predseda vymyslel, že budeme pštrosy chovať. Ale pštrosie vajce si môžeš zadarmo zobrať, ak ho teda pštrosovi ukradneš a on ťa neuďobe.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či nie si dole v dedine pri našej Anči.
- Anču mi teraz ani nespomínaj. Vydávať sa chce.
- Vydávať? A za koho?
- No, akože za koho? Za mňa. Keby za teba, tak ma to netrápi. Ale takto? Ja sa načisto zastrelím.
- Ale Pištík, nechaj valašku. Veď tú svadbu nejako zahovoríme. Však už sme horšie mali.
- A ako to chceš urobiť?
- Nuž, povieme jej, že svadba je dnes nemoderná a ak to nepomôže, tak presvedčíme malého Doda, nech ju požiadá o ruku on.

Po ulici bežala dvojica. Muž zamatovom kabáte nasledovaný mladou ženou, ktorá sa ledva držala pár krokov za ním. Johny ich pozoroval, ako sa blížia k nemu. Muž sa pri ňom zastavil, prešľapoval na mieste a oslovil ho: „Prosím vás, nevideli ste v okolí modrú búdku?“
Mužovo zastavenie umožnilo žene dostihnúť ho: „Ale Doktor, veď dobre vieš, že Tardis pristala vo vagóne nákladného vlaku a kým sme prezerali okolie, tak ju odviezli.“
Muž nazvaný Doktor sa k nej otočil.
„Ja viem, ale práve teraz potrebujem trochu iný druh modrej búdky.“
Johnymu došlo, o čo ide: „Najbližšiu Toitoiku nájdete za tamtým rohom.“

Nedeľa ráno. Vstal som a prešiel k televízoru. Každý týždeň sa teším, ako ho ráno zapnem a budem sledovať.
Ale čo to? Jak to? Snáď nie. Ale áno. Pohľad na hodiny potvrdí moje podozrenie. Nestihol som.
Každý víkend televízia vysiela najprv Káčerovo a potom Rýchlu rotu. A ja som Káčerovo zmeškal. Po obrazovke sa preháňajú hlodavci. Nie sú síce zlí, ale na Káčerov nemajú. Zmeškal som synovcov, zmeškal Donalda a hlavne som zmeškal najlepšiu postavu – strýka Držgroša. Toho nikdy nie je dosť. Ja ho chcem viac, stále viac. A dnes som ho nestihol. Čo však budem robiť, keď seriál skončí?

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- Nuž veď ja len tak, či nie si dole v dedine pri Anči.
- Anču mi ty radšej ani nespomínaj. Krepá je, ako noc o pol druhej na obed. Nejaký časopis si nedávno kúpila a prečítala. Šťastný domov sa to volalo. A písali tam, ako byť tou správnou, pravou, ženou. A vravím ti, tak nadávať som už dávno nikoho nepočul.
- To bolo tak zlé?
- Veru, asi bolo, keď sa rozhodla, že si urobí menšiu cestu do Prahy do redakcie, aby im ukázala, ako vyzerá pravá stredoslovenská žena.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si nešiel dolu do dediny. Tam ti je teraz veľká sranda. Predseda zariadil, že máme na pošte bankomat a tak ho všetci skúšajú. A Anča z toho najviac zblbla. Už vie všetky hlásenia naspamäť.
- Jáj, tak preto keď som ju naposledy požiadal, tak mi odpovedala „Čakajte prosím. Na vašej transakcii sa pracuje“.
- Veruže preto. Ale keď ju požiadal predseda, tak mu povedala „Transakcia zamietnutá“. Tak sa rozhodol, že bankomat musí preč.
- To má preto, že nevie Anči správne tlačidlá postláčať.

- James?
- Áno pane?
- Už o nás vie?
- Kto pane?
- Kto asi, James? Lord Fusakel určite nie. Svet, James. Vie o nás svet?
- Neviem pane, tá nahrávka ešte nevyšla.
- James, ty jednoruký žonglér, ja sa ťa nepýtam, či vyšla nahrávka, ale či o nás svet vie.
- Aha, pane. Už rozumiem. V tom prípade o nás svet ešte nevie.
- James, a nahrávka? Už vyšla?
- Nie pane, tá zatiaľ nevyšla.
- Ako je to možné James? Však nám sľúbili, že vyjde hneď.
- Je Veľká noc, pane. Vtedy veci nevychádzajú.
- Veľká noc, James?
- Áno pane.
- Priprav pušku. Tento rok už veľkonočného zajaca dostanem, ha, ha.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- Nuž veď ja len tak, či si do hory neodišiel, keď sa to tu každý deň hemží toľkými ženskými, čo ťa hľadajú, a do studne sa musíš schovávať.
- No, neodišiel, ale veru asi budem musieť. Včera sa jedna aj do studne pozrela, tak som sa rýchlo musel pod vodu schovať. A aj som sa napil a veru už ani nepamätám, kedy som vodu naposledy pil.
- A nehovoril som ti minulý rok, že máš tie študentky na brigáde na pokoji nechať. To by ťa tu teraz nehľadali.

Bežal a hľadal, kam sa schová. Dobehol ku kostolu. Kostol je pevný, odolá aj veľkým nárazom a dvere sú pre jeho prenasledovateľa primalé. Vbehol dnu a uvedomil si, že sa ocitol na omši. Našťastie si ho nikto nevšímal. Keď však okno s vitrážou zakryl tieň tvaru draka a všetko potemnelo, to už si všimli. A kto si nevšimol, ten si určite všimol,čo hneď nasledovalo. Drak sa nadýchol a vypustil do okna plameň. Olovené kruhy, ktoré spájali sklenené tabuľky vitráže sa rozplynuli a vyparili do vzduchu. Roztopené sklo začalo kvapkať na najbližšie lavice. Našťastie prázdne. Tu nemôže ostať, musí ďalej.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či nie si dole v dedine, tam sa ti dnes chystá veru veľká sranda. Pán farár nechal do spovednice bezpečnostnú kameru nainštalovať, pretože zistil, že mu tam nejakí ľudia liezli. A dnes to bude v krčme púšťať, aby všetci videli, kto mu tam lezie a čo tam robí.
- Dnes hovoríš? Tak to by som asi mal rýchlo bežať za Ančou, presvedčiť ju, nech sem príde a tu na kolibe ju schovať. A potom sa teda radšej nejakú dobu v dedine neukazovať.

Kráľovná sa zahľadela na Alicu.
„Čo pre mňa máš?“
Alica jej podala dar.
„Je to veniec, ktorý som uplietla z púpav.“
Kráľovná si vzala veniec a položila si ho na hlavu.
„Prineste mi zrkadlo!“
Niekoľko kariet sa rozbehlo k palácu.
„Hapčí,“ kýchla si kráľovná.
„Nazdravie,“ ozvali sa všetci.
„Tak kde je to zrkadlo?“ Začínala byť kráľovná netrpezlivá a keď je kráľovná netrpezlivá, nedopadá to dobre. Všetci začali nervóznieť.
„Hapčí, hapčí,“ ozvalo sa zasa od kráľovnej.
„Vaše veličenstvo, to bude asi alergia na púpavy. Dajte si veniec dole,“ poradila jej Alica.
Kráľovná strha veniec a odhodila ho. „Zotnite tým púpavám hlavy!“

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak,lebo sa mi vidí, že sem zasa predseda mieri?
- Dobrého zdravia predseda, a čože nového nám nesiete?
- Ja vám dám, že čo vám nesiem. Ja vám donesiem, kua chlapi. Pamätáte sa na tú sošku, čo ste pri kopaní záchodu našli? Do múzea som to poslal a mi odpísali že to je z nejakej Veľkomoravskej ríše a že prídu kopať.
- Kopať, predseda? A do koho?
- Jak do koho, kua? Do zeme. Všetko tu rozhrabú a tam, kde máte záchod bude najväčšia diera.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- Nuž veď ja len tak, lebo o tomto čase si zvykol za Ančou do dediny chodievať.
- Jáj, Anču mi ani nespomínaj, krepá je ako noc o pol druhej na obed. Objavila novú diétu a že jej mám každý deň parenicu a oštiepky nosiť a aspoň pol litra žinčice. Tak som jej povedal, že keď chce, nech si príde mlieka nadojiť, ale že ja to robiť nebudem.
- Dobre si povedal, Pištík môj, súvislo, až mi je to divnô. A ak príde, aspoň sa niekto o ovečky postará.

Tak som uviazla v tomto dome. A musím sa starať o dom, variť, stlať, prať, šiť a pliesť, a udržovať všetko v čistote a v poriadku, aby ma nevyhodili preč. Lebo ak ma vyhodia, tak nebudem mať kam ísť. Celkom iste by som sama v lese zahynula.
Lenže starať sa o sedem malých a škaredých chlapov nie je tým, čo som si predstavovala, že budem v živote robiť. Keď som raz princezná, tak by som čakala, že sa bude niekto starať o mňa, a že po mňa príde princ na bielom koni. Ale tu skôr umriem, než sa nejakého dočkám.

Doktor otvoril dvere.
„Ach nie. Vy?“
„Áno, my,“ odpovedal mu jeden z mužov stojacích pred dverami Tardis.
„A čo tu robíte. Neviete, že by sme sa takto stretávať nemali? Ale tak, poďte dnu.“
Do Tardis vošla trojica podivných mužov. Jeden v obleku kriketového hráča, druhý v pestrofarebnom plášti a tretí s klobúkom a divným dáždnikom.
„Doktor, kto sú tí ľudia?“ mračila sa Amy na vstúpivších.
Ozval muž s pestrým kabátom: „Ach, spoločníci. Bez nich by cestovanie v Tardis bolo smutné.“
„Veru, dobrý spoločník je dôležitý,“ prisvedčil muž s dáždnikom.
„Amy, toto sú moji… To som ja.“
„Doktori, k vašim službám.“

- A či si mi tu, Pištík môj?
- Na a kde by som mal byť?
- Nuž veď ja len tak, či ovce nedojíš?
- Tie veru ešte spia, včera neskoro do noci televízor sledovali. Lunetik spieval.
- A nutrie si skontroloval, keď nám ich už predseda doniesol, nech salaš rozšírime?
- Za tými šiel pes a strašné kreposti ich začal učiť. Kožuchy im nafarbil na ružovo a na modro. A včera na nich musel celú noc vrčať, lebo ináč by sa s ovcami pobili, kvôli tomu Lunetiku. Ale dnes im pustil z rádia niečo a poviem ti, Pištík, takto skákať som zvieratá ešte nevidel.

„Vítame vás späť pri sledovaní majstrovstiev sveta v interpretačnom tanci. O chvíľu sa začne druhé kolo kategórie „bizarné pomôcky“, ale zatiaľ tu máme víťaza prvého kola, Horácia Semiarta. Čo hovoríte na doterajší priebeh súťaže?“
„Ja si myslím, že hlavným účelom tohto stretnutia nie je zhodnotiť, kto je najlepším, ale je to predovšetkým príležitosť vidieť, na čom pracujú kolegovia z iných krajín a osláviť túto umeleckú formu. Napríklad bolo veľmi zaujímavé, ako Erika využila ružový traktor na zdôraznenie hlavnej myšlienky. Plánujem ju osloviť, či by sme jej nápad nemohli skombinovať s mojim mikroskopickým vysávačom a vytvoriť tak skutočne nevídaný umelecký kúsok.“

Želáme príjemný večer všetkým poslucháčom, ktorí niekam cestujú. Väčšina ciest na území Slovenska je zjazdná. V horských priesmykoch je odporúčané použiť zimné reťaze. Nehody hlásené nemáme, očividne všetci jazdia slušne. Kolóny vás tiež nikde nezdržia.
Hliadky ste nám hlásili na výjazde z Bratislavy smerom na Brno, pri Považskej Bystrici smerom na Bytču a v Košiciach smerom na Michalovce. Na rýchlosť si dajte pozor pri vjazde do Rimavskej Soboty smerom od Lučenca, kde je stacionárny radar a na diaľnici medzi Liptovským Mikulášom a Popradom, kde jazdí biela Fabia. Na všetkých hraničných prechodoch vás odbavia priebežne. Šťastnú cestu vám želá vaše rádio.

Vedľa mojej postavy sa objavilo ružové L. Arcilich. Jedna z najnepríjemnejších potvor v hre. A to sa môj turista dostal tak ďaleko ako ešte nikdy. Prvý krát som sa dostal za Medúzin ostrov.
Skúsim doňho šťuchnúť dýkou.
Tak to nebol dobrý nápad. Preklial mi polovicu vecí a pričaroval hromadu nepríjemných potvor. Síce mi postava ešte žije, ale nevyzerá to dobre. Ale ja o ňu nechcem prísť. Kedy sa znova dostanem tak ďaleko?
Hlavne kľud. Je to na ťahy, nemusím hrať hneď. Prečítam si návody, poradím sa s inými. Uložím hru a skúsim pokračovať zatra. Aj tak už sú tri ráno.

Jedného dňa sa to stane aj vám. Opustíte tento svet a presuniete sa do nového. Uvažovali ste už nad tým, kde bude odpočívať vaše telo? Ešte nie? Je najvyšší čas! Nenechávajte to na iných a objednajte si svoju vlastnú pyramídu od nás. Neuspokojte sa s nedokonalými tvarmi pyramíd našich konkurentov. Naše pyramídy majú patentom chránený tvar spočítaný najlepším egyptským astrológom a sú postavené z vysokotrvanlivých kvádrov. Už dvetisíc rokov sme exkluzívnymi dodávateľmi pyramíd pre faraónov. Dokonale tvarované pyramídy vám poskytne jedine firma Pyramfis a syn. Využite našú akciu tri pyramídy za cenu dvoch. Navyše každý dvadsiaty zákazník získava balzamovanie zdarma.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- Nikde, veď ja len tak, že predseda sem zase ide. Dobrého zdravia, predseda. A čože nového nám nesiete?
- Ja vám donesiem, kua chlapi. Čo nie ste dole v dedine? Nepočuli ste, že všetci majú naskákať do tankoch a zrovnať Budapešť?
- Do tanku? Hádam nie do toho, čo k nemu každý rok vence kladiete.
- A do akého iného, kua? Hybajte dole. Ty budeš kerúvať a ty strieľať. A ja tomu budem veliť.
- Viete čo, predseda, velenie nechajte na nás a my tú Budapešť dostaneme aj bez tanku.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si nešiel dole do dediny. Tam ti je teraz nejaký človek, čo kože vykupuje. A celkom dobre za to platí, tak či si mu tú kožu, čo máme pred kozubom nešiel predať.
- Jáj, ale však tá nie je naša, tá je cudzia.
- Hej? A čia? Však ju tu už hodne dlho máme.
- A vari si nepamätáš? Nejaký Nemec si ju tu nechal, že vraj ju v Amerike nejakému grizlymu zobral a nech mu ju postrážime, kým sa z Turecka vráti.

Keď som mal prvú tvár, požičal som si časovú kabínu.
Keď som mal druhú, hral som na flautu.
Pri tretej tvári som pracoval pre spojené národy.
So štvrtou tvárou som mal robotického psa.
Piata tvár nosila dekoratívnu zeleninu na klope saka.
Keď som mal šiestu tvár, bol som súdený.
Otázniky boli mojim symbolom pri siedmej tvári.
Moju ôsmu tvár bolo viac počuť než vidieť.
Na deviatu tvár by som najradšej zabudol.
Pre desiatu tvár bolo všetko fantastické.
Jedenásta sa bála štyroch zaklopaní.
Dvanásta cestovala s dievčaťom, ktoré nemohlo existovať.
Ale všetky, aj tá trinásta mali skvelý vkus pri výbere oblečenia.

Otvorenými dverami do miestnosti vplávala postava kužeľového tvaru z ktorej trčalo niekoľko podivne zakončených pák. Doktor vzhliadol od knihy a vyskočil.
„Pozor Dalek. Všetci preč.“
Kapitánka sa však len zasmiala.
„Prečo taká panika? Dalekovia nám pomáhajú vybudovať stanicu do obývateľného stavu.“
„Dalekovia pomáhajú?“
„Áno. Máme s nimi dohodu. Oni nám pomôžu so stanicou a za to dostanú prvú dodávku vyťaženého materiálu.“
„Da-le-ko-via chcú len po-môcť.“
Doktor sa naklonil k Dalekovi.
„Neviem, o čo vám ide, ale neverím vám.“
Kapitánka sa zamračila.
„Doktor, nemusíte byť hneď tak podozrievavý. Dohodli sme sa s nimi a tak to aj my aj oni plnia.“

„Doktor!“
„Áno, Lucy.“
„Keď už musíme byť zavretí v tejto krabici…“
„Tardis je výborná loď a nie krabica.“
„Keď už musíme byť zavretí v Tardis, prečo tu nemôžeme mať trochu svetla zvonku. Nemôže mať Tardis okno, aby bolo vidno aspoň kúsok neba?“
„Veď na dverách sú okná. Jasne si pamätám, že na dverách boli okná.“
„Áno, ale iba z vonkajšej strany. Tu žiadne okná nie sú.“
„Tak si nejaké pridáme. Prepneme páku sem, stlačíme toto. A máme na dverách okná aj zvnútra.“
„Skvelé, akurát z nich nie je nič vidno. Nabudúce vyrob okná čisté. Teraz by si ich mohol umyť.“

„Cŕŕŕŕ.“
Zvonček sa túto noc ozval už ôsmy krát. Bob už vedel, čo bude nasledovať. Otvorí dvere a nájde divne oblečeného chlapa, ktorý sa ho spýta, či je všetko v poriadku, a ani nebude vedieť, prečo je tu. Vlastne nie, jedneho z nich poznal. Ten piaty, oblečený ako hráč kriketu, ten mu pred rokom zničil strechu keď do nej vrazil policajnou telefónnou búdkou. Bob doteraz netušil, ako sa to urobil. Ale už ho to ustavične rušenie začínalo hnevať. Ak to bude zasa nejaký „doktor“, tak nevie, čo urobí. Otvoril dvere. Presne ako očakával. Chlap v podivnom kabáte a nejaká blondínka.