Moje články

Nikdy som nebol na seba pyšnejší. Je jedno, že som túto pozíciu nezískal pre moje „krásne modré oči“. Všetkým ukážem, čo vo mne je. Určite nájdem schopného zástupcu ktorý vie, ako to tam chodí. Mne stačí všetko správne obkecať. A v tom som dobrý! Spokojne som sa obzrel v zrkadle. Najvyšší čas ísť, nebolo by dobré meškať.
Pred vstupom som sa započúval do čisto ženského šepotu vo vnútri: ...chcelo by to dáky testosterón...vraj je mladý a pekný... To sedí. Budem tu ako kohút v kurníku.
Nestíchli, ani keď som vošiel. Radšej začnem príhovor: „Kikirikíííí!“
Zaburácali smiechom.
Sakra! Niečo nevyšlo.

snáď na nikoho nezabudnem, ale páčili sa mi
-mathejove drabble s Hansem... najviac tieto dve, ktoré sú milé
Ovčáci, čtveráci
Hagene, Hagene, ozvi se!
-veľmi dobre som sa zasmiala na ChaosPrince a brum. k tomu sa viac nedá napísať :)
Brum.
-nemožem vynechať celú sériu od Aries a kedže napriek všetkému som milovník dobrých koncov uvediem
Západ slunce
- taktiež séria od Tory má svoj náboj aj dobrý koniec
... a jedeme dál
-medvedpolarni má taktiež krásnu sériu Letenských listú a najviac sa mi páčili, na tých sa pobavila aj mamina (nedalo mi, musela som jej to prečítať)
Devadesáté narozeniny
-mamut má tiež krásne minipríbehy...najviac ma pobavil nasledujúci, také milé ohliadnutie do detstva
Nechci pusu!

Vo dverách sa zastavím. Lúčim sa s naším domovom. Zhasínam svetlo, zamykám dvere. Kľúč vkladám do obálky s pokynmi a vysvetlením. Edith zajtra prepustia. Som si istá - zvládne to.
Na našom mieste si v objatí užívame výhľad osvetlený splnom.
„Keď som sa vracala z cintorína, zbadala som malé dievčatko skákať do kaluže. Za iných okolností by naša Anika bola rovnako veľká.“
Pohladí ma po brušku:„ Už budeme všetci spolu.“ V jeho hlase cítiť smútok, ale i nádej.Otočím sa k nemu:„Je čas zavolať vlkov.“ Vkladám svoju ruku do jeho. Spoločne vykročíme do prázdna.
Zostávajú po nás dve biele pierka.

Štetec zľahka kĺže po papieri. Zanecháva za sebou bolestivý príbeh. Musí byť vypovedaný.
„Pani doktorka, vaše moderné postupy nezaberajú! Jedna nerušená hodina s Edith! Po dvoch hodinách sa podvolila
Mníške padol pohľad na obraz. Výsmech zmizol, lipa zavoňala.
„Tiež mi ublížil. Napi sa,“podávam jej odvar zmiešaný so svätenou vodou,„obraz roztrhaj. On už má svoj trest za sebou.“
„Videla si môj príbeh?“
„Videla som príbeh vás všetkých. Aj koniec môjho. Teraz je na čase nechať Edith žiť ten jej.“
Váhavo sa napila. Po hodine nezostala ani kvapka odvaru. V okolí sa vznášali zvyšky 80-tich obrazov. Edith bola konečne voľná.

„Prečo si prišla?“ podal mi pohár s vodou. Prisadol si.
„Chcem ťa požiadať o tebou vysvätenú vodu,“ nebola som schopná sa naňho pozrieť. Podala som mu pripravenú fľaštičku. Všimol si jazvy na zápästiach. Bez slova sa vzdialil.
Krákanie vrán, ktoré preniklo až dovnútra, ohlásilo jeho návrat. Postavila som sa, odložila podávanú naplnenú fľaštičku.
„Alethia, je mi ľúto...“
„...že si ma znásilnil?!“ nečakala som na odpoveď. Vybehla som z kostola. Prekvapene som zastala a hľadela na obrovský kŕdeľ vrán. Akoby ich rozsypali z množstva vagónov.
Dobehol ma. Snažil sa ma objať. Spoza mňa vyletela biela vrana. Ďobla ho, ostatné ju nasledovali.

S veľkým premáhaním som vošla do kostola. Usadila som sa úplne dozadu, snažiac sa nemyslieť na farárov hlas, ktorý prinášal zlé spomienky.
Po rokoch som pristúpila takmer posledná k prijímaniu:„Prišla som prijať telo Pánovo.“ Zautomatizovaný pohyb vloženia hostie sa preňho pre tento moment stal prvým, roztraseným. Keď som vstala, ledva som sa udržala na nohách. Sprevádzal ma pohľadom, cítila som jeho páľavu v chrbte, keď som opatrne, pridŕžajúc sa lavíc kráčala k východu. Zjavil sa pri mne miništrant. Zachytil ma v poslednej chvíli, keď ma nohy zradili. Pomohol mi posadiť sa.
„Počkajte, donesiem Vám vodu,“ a už ho nebolo.

„Tábezhlasná“ otvorila dvere. Vošla do známeho priestoru. Poznala jeho vôňu, svetlo. Dokázala sa v ňom pohybovať aj úplne potme, do ničoho nevraziť. Avšak ani po rokoch si nezvykla na ticho, ktoré ju vítalo po otvorení dverí. Priam kričalo:„Si sama! Nie je tu! Zbytočne ho hľadáš! Nepríde!“
Vyvetrala, poupratovala usadený prach po týždňoch svojej neprítomnosti. Posadila sa do chodby. Zadívala sa na vchodové dvere. Doktorka bola prekvapená jej prejavom. Nesúhlasila, aby odišla. Alethia prišla na základe svojej vôle, mohla aj odísť na základe svojho rozhodnutia.
„Aletheia! Nezabúdaj, som s tebou. Ochránim ťa.“ S povzdychov vstala. Čakala ju cesta do kostola.

Môj prvý punkáč bol spolužiak: úzke nohavice, v tmavom, vždy si prišiel, ako chcel, počas hodiny mi doniesol kvetináč,... Po ňom som ich prestala rátať, číslovať. Kolegyňa ku punku poznamenala - smradľaví dotrhaní divosi. Smradľaví, minimálne trochu, sme po festivale všetci. Dotrhaná neriadená strela som bola už v detstve. Divosi sú. Či sa jedná o svetovo uznávaného fyzika, ktorý mi hral na gitare...cez učiteľa na prvom stupni, ktorý vlastne tiež hrá na gitare...žeby to bolo tou gitarou?! Ten zatiaľ posledný na nej určite nevie hrať, ta asi nie. Ale číro majú na srdci všetci. Ukradnutá veta z dokumentu, nesorry.

„PŠT! Viem, že to bude ťažké. Potrebuješ priamo od neho svätenú vodu,...“
„Iba to? Prečo to musí byť od neho?“preruším ho.
„Pretože ON vám dvom najviac ublížil. Preto je na teba zameraná.“ Thomas prvýkrát šepká.
Doteraz mi behá mráz po chrbte, keď si spomeniem na tie ruky, vzdychy. Na moment, keď som ustrnula a nebola schopná sa brániť. Na moment, keď som hľadala spásu v kostole. Prítomný bol iba diakon. Pred ním čerstvo zrezané bahniatka, ktoré zaplavovali priestor jarou. Otočil sa, pár konárikov mal ešte v rukách. V tých rukách. Oči sa nám stretli:„Chceš opäť prijať telo Pánovo? “

„NIE! ÁLÉTHÍÁ, pómôž mí,“výsmech. Roztrhala Thomasov portrét. Mníška ju plne ovládla. Pribehli ošetrovateľky. Odliepajú jej prsty z môjho hrdla.

Zobudím sa na takmer neciteľný dotyk jeho ruky. Hladí ma po líci, v očiach mu čítam pocit viny. Otočím sa mu chrbtom.
„Alethia,“mlčím, „nehnevaj sa, prosím. Toto som nečakal.“
„Čo si čakal?!“trpkosť v hlase sa nesnažím skrývať. „Nechal si nás tu samé!“ Objíme ma. Do vlasov mi šepká ospravedlnenia.
„Budeme musieť použiť silnejšiu páku, aby sme ju porazili,“preruším mlčanie.
Obíde posteľ, kľakne si. Vina v očiach silnie:„Budeš musieť požiadať JEHO.“
Keď mi dôjde koho, skríknem:„NIÉÉÉ!“

Osamelá sedela v habite pod lipou. Konečne som pochopila množstvo cudzích spomienok, nesúvisejúcich obrazov. Zlietali sa nad ňou ako osy na med. Prvýkrát som plne pochopila Thomasove zúfalstvo, ktoré silnelo každou jeho nočnou návštevou. Keby sme vtedy vedeli, pre koho odvar chystáme! Prisadla som si k nej. Zdvihla hlavu. V očiach jej prebleskovali všetci. Vytiahla som jeden z obrazov:„Edith!“ Nič. Ukázala som ďalší, Zakaždým som ju oslovila menom. Stále nič. Mníška bola najsilnejšia. Neskryte sa mi vysmievala. Zúfalý pokus s posledným. „Thomas,“zašepkala. Prstom prechádzala po línii jeho tváre. „Alethia, pomôž mi!“ Pohladím ju po líci:„Spolu ich porazíme!“

„Prepáč. Všetko som nechala na teba. Všetky tie záležitosti,“podišla som k Edith, Thomasovej sestre. Objali sme sa.
„Prišiel aj za tebou, “prikývla, „tak sa do toho pustime.“ Musela som byť tou silnou.

Bylinkový odvar sme mali už prichystaný. Prišlo to najdôležitejšie. Dodať mu tú správnu energiu. Dnes prišiel čas splnu. Vďaka za súkromie domu pri lese. Inak by nás upálili ako čarodejnice. Hrniec sme uložili tak, aby doň svietil Mesiac. Okolie sme vydymili zapáleným tymiánom, bobkovým listom. S formulkou sme do hrnca vložili adulár. Cítila som jeho prítomnosť, keď mi šepkal:„Vhoď tam svoje pierko. Včas sa ti vráti.“

Muž v obleku so strojenosťou ukazuje rakvy. Popisuje ich spôsobom, akoby predával posteľ.
„Nič v zlom, pán...“ ťažko zhľadúvam v pamäti jeho meno.
„Urbanský,“ doplní so súcitným pohľadom na moju ofačovanú hlavu.
„Prepáčte. Pán Urbanský, nehľadám rakvu, ale...,“ nemôžem to slovo dostať na jazyk. Zdráham sa na to myslieť, nieto to ešte vysloviť.
„V týchto miestach máme urny na popol,“ sprevádza ma do zadnej miestnosti. Steny sú plné políc s urnami. Zostávam primrznuto stáť. Len sa rozhliadam. Vôbec nepočúvam, čo vraví. Nie som toho schopná. Myslím na to, že sme si obaja priali byť rozsypaní v prírode.
„Máte nejaký katalóg?“

„Hm, pekný večer prajem. Som tu na popud mojej doktorky, vraj mi skupinové terapie môžu pomôcť, ale osobne nemám príliš ten dojem. Nič v zlom, vyzeráte na celkom milých ľudí.“(Nohy mám poprepletané, aj napriek tomu sa chvejú, ruky založené. Určite vidia jednoznačne odmietavý postoj)„ Volám sa Aletheia a vraj som bola mesiac v kóme a párkrát som im skolabovala a ocitla sa na tej ich pomyselnej hranici medzi životom a smrťou.“ (Hovorím rýchlo, automaticky. Mohli by povedať, že skoro bezcitne, aj keď ledva zadržiavam plač.)„Každý sa ma vypytuje, čo som videla...nie nemôžem...“, rozpletám nohy, ruky. Rýchlo odchádzam.

Nedarí sa mi otvoriť oči. Hmatkám ľavou rukou. Zacítim Thomasovu, chytím ju. Pravou si jemne prehmatkávam bruško. Sedíme? Stojíme? Sme dolu hlavou?

„Alethia,zobuďte sa...“cudzí hlas, príliš veľa svetla. Zatváram oči.

„Aletheia, vždy som vedel, že ti biela pristane,“ sedíme oproti sebe. Medzi nami rozohraná šachová partia. Hrám s figúrkami z mesačného kameňa. Takmer ťa nevidím.
„Šach mat, moja krásna nevesta,“ vstávaš od stola. Pobozkáš ma na vlasy, na pery. Pokľakneš naľavo mňa, pobozkáš ma na ruku, ktorú zvieraš. Počúvam smútok: „Alethia,ástin mín,potrebujú ťa viac než ja. Prídem... “

„Alethia,zobuďte sa!“
Opatrne žmurkám do svetla.
„Máme ju!“

V rukách držíš krásne zabalený balíček.
Po rozbalení očarená prezerám tmavé figúrky z turmalínu, biele z aduláru:„Tak ma učte, mladý pane!“
-----
Sledujem tvoje sústredenie šoféra. Prepadajú ma výčitky.
„Mohla som ísť vlakom...“
Skočíš mi do reči:„Dámu strážte, ak ju máte rád. Nepúšťajte ju samu na výlety...“
„...nevieme nikdy, čo sa môže stať,“ dokončím verše. „Musíš si trochu pospať!“ Všimnem si tvoj úsmev. Nebýva zvykom, že ti rozkazujem.
„Dobre, Dáma v tmavomodrom, vaše prianie mojím rozkazom.“
„Biela vrana by si mohla vyskúšať čierny šat.“
„Jedine, ak sa Dáma zladí so svojimi figúrkami...“
Nestíhame. Dostaneme šach mat od protiidúceho kamióna.

, „Ako budem vedieť, že si to ty?“
„Alethia! Nehnevaj ma!“ tvoje minivrásky prezrádzajú hru.
„Ale vážne! Ako?! Snáď nebudem čakať na ďalší spln!“
„Si horšia ako Malý Princ,“smiech už neskrývaš, „pre moju holubičku biele vranie pierko od zlého havrana!“
„Ako sa odvažuješ spojiť do jednej vety Malého Princa a holuby?!“ rozhorčená hodím po tebe vankúš. Oblapíš ma do náruče. ´
Svit splnu ma prebúdza. Na posteli biele pierko. Vojdeš, na tvári ti sídli úsmev.
„Thomas,“ bozkom mi zabrániš pokračovať.
„Beťárka! Poriadne si ich zmiatla tým zoznamom,“ preberáš obrazy. Vieš, ktoré sú pre teba. „Za chvíľu ťa kontrolujú, musím,“ nestačím protestovať.

Svoj život mala rozplánovaný: vysoká škola, spozná svojho budúceho, promócie, svadba, prvá práca, dieťa - prvé, druhé. Budú bývať v dome, za domom les, pred záhrada a veľká rodinná hojdačka. Vytvoria domov nielen deťom, ale i útulkáčikovi. Doktorka sa jej na jednom zo sedení spýtala, čo by chcela stihnúť za 5 rokov. V mylnej predstave, že lieky zabrali. Niečo jej nakecala. Večer sa pokúsila vykrvácať. Neskôr v nemocnici myslela na jeho slová:„Do dvoch rokov sa s mojou pomocou zbavíš všetkých démonov, tretí a štvrtý budeme cestovať, viac sa spoznáme. Piaty, ak budeš chcieť, oslávime novým životom."
„Thomas, čakal nás piaty..."

Prsty sa jej ovíjali okolo hrdla. Príliš intenzívne. Nedovoľovali myslieť na nič iné než dúšok vzduchu. Bol by otrávený výparmi, ale... V očiach, v hlave cítila nesmierny tlak. Myseľ prestávala pracovať, svaly sa prestali brániť. Miesto šumenia krvi počula hlasy, radostný smiech. Pod krídlami svetla prišiel pokoj, zmizla bolesť, strach...uvoľnené prsty s následnou fackou ju stiahli späť. Chcela kričať- prečo?! Cudzí jazyk v ústach to nedovolil...
zreničky sa rozšírili, tlkot srdca na chvíľu ustal. Nebyť svetla spod dverí, nevedela by, že má otvorené oči. Vravia, že riskuje, keď sa nepravidelne dotýka smrti. Môžete riskovať stratu niečoho , čo už nemáte?

„Už nič viac nepovedala?"
„Nie, ako si vypýtala farby a papiere už absolútne nič nepovedala. V jednu chvíľu sa mi zdalo, že z jej izby počujem hlasy. Bola tam však sama a spala."
„A čo kreslí?"
„Vtáky, strom, krmítko. Vždy tam zamieri."
Doktorka opäť čítala slová na papieri: mučenka...potok..les...slad...čokoláda...vlak...lom...omrvinky...kvások...ovocie...škola...muž...putá...indián... nedávali jej zmysel. Vzhľadom na ťažkú depresiu by očakávala viac temnoty, vzhľadom na pokusy o samovraždu viac krvi. Pod vlak sa nehodila, utopiť sa nepokúsila. A tie nasledujúce znaky boli neznáme hieroglyfy. Verila, že v nich je kľúč.

S ošetrovateľkou ma púšťajú na prechádzku. Nič nehovorí. Stále som „Tábezhlasná". Niekoľko dní za sebou ju vediem ku vtáčiemu krmítku. Vtáčence sa strkajú jedno cez druhé za semienkami. Nenechajú sa rušiť našou prítomnosťou. Ich trilkot viac pripomína hádku než spev. Celý výjav by sa dal prirovnať k hlučnej strkanici počas vernisáží. Oficiality sa skončia a všetci sa menia na hladné supy krákajúce o umení. Aj na tej, kde som ho stretla. Prvýkrát som splnila niečí príkaz:„Ujdite so mnou, slečna!" Odvtedy ho poslúcham.
Môj „ošetrovateľ" prvýkrát nerozkázal, ale požiadal:„Namaľuješ mi všetko neznáme?“ Krycí motív mám. Už len vypýtať farby.

„Prečo by som mala stáť akurát na ramenách obrov? Absolútne neuvidím viac než oni. Však sa pozrite na Malíčka. Vysoký ako desaťposchodová budova. Efekt, že keď si ma položí na rameno, uvidím viac než on nie je absolútne možný. A to nie kvôli mojim krátkozrakým očiam, ale moja hlava mu nebude siahať ani po bradu, čiže jeho oči budú stále vyššie. To si ma môže rovno strčiť do vrecka na kabáte, alebo na hlavu, nech mu vši povyberám, kebyže dáke má."
Malíček bol nahluchlý, tak aj toto začul v divnej podobe a začal mi oponovať:„Kde ti ja mám vši?“

„Alethia, fakt tu straší?“ za ruku ma poťahala moja najmenšia.
„Nebuď ťuťu!"
„To hovorí ten pravý!“ usmiala som sa. Dvoch najmladších členov oddielu som si nechala pri sebe. Počas čakania na ďalších pátračov sme pri jednom z otvorov starej pece, v ktorej sa kedysi produkovalo železo, zapálili pár sviečok. Na umocnenie atmosféry čarodejnice, ktorú som predstavovala.
Zrazu niečo zašuchorilo na opačnom konci, kde bolo naviate suché lístie.
„Čččo...tto-to je?“
„Radšej sa pozrite tu. Priamo cez komín vidno Mesiac. V akej je..“opäť šuchot. Drobci vybehli s krikom von.
„Dáš si so mnou vajíčko, Pichliačik?“ ponúkam malé strašidlo z lístia.

„Musíte už odísť!“ v každej bunke môjho tela sa vzniesli vlny prílivu pri príkaze, ktorý nezniesol odpor. Odchádzajúca mníška fľochla pohľadom smerom ku mne. Biele pierko mala stále v rukách.
Ošetrovateľ ku mne pristúpil, aby viac utiahol pás, ktorý mi obopínal hruď.
Zašepkal mi:„Milujem, keď si spútaná. Ale predstavoval by som si to inak.“
„Čo tu...ako si sa...“
„Príliš dlho boli tvoje vody tiché,“ stále šepkajúc ma jemne uhryzol na ušnom lalôčiku, „nechci vedieť, čo by som s tebou teraz spravil.“
Všetka voda sa vo mne trieštila ako vodopád. Ako pred rokmi. Keď sa nám oči prvýkrát stretli.

Sedí pri mne mníška. Modlí sa, očami ma sleduje. Dokončí modlitbu, prežehná sa.
„Čo si videla?!“
„Čo vidíš?!“ spýtam sa.
Neodpovedá, naďalej ma pozoruje. Spod jej odevu sa ku mne naťahujú tmavé chápadlá. Pripomínajú paže.
„Nebudem s tebou hovoriť, pokiaľ nevyzlečieš čierne ovčie rúcho.“
Paže sa zastavia, mníška nakloní hlavu. Usmeje sa. Neskrýva pobavenie: „A to mi hovorí vrana? Nebodaj biela?! Tu ti ani svorka, ani kŕdeľ nepomôžu.“
„Nemusia tu byť fyzicky. Stiahni chápadlá a nechaj ju voľnú. S ňou budem hovoriť.“
V očiach mníšky sa na krátky okamih objaví duša a cez okno priletí biele vranie pierko. Zdvihne ho.

Pozorovala ich tváre poznačené starosťami. Cítila sa vinná. Nielen za hlbokú vrásku na otcovom čele kvôli jej neskorým príchodom, či súbežné linky na čele maminy za každé prekvapivé rozhodnutia, napr. keď sa rozhodla odísť zo školy. Teraz sa zvýraznili všetky. Odmietla pomôcť sestre postrážiť Hviezdičky. Ako im vysvetliť, že nemôže, pretože to nie je bezpečné?
Za ich výčitkami zabuchla dvere. Utekala za Ním. Potrebovala potrestať, potrebovala na chvíľu na všetko zabudnúť. Len pri ňom to dokázala. Opäť sa dotknúť hviezd. Po Tom jej počítal pribúdajúce šedivé vlasy, kým mu ona prstom obchádzala vrásky. Aj tie, ktoré mu ešte len vytvorí.

1-Amélie mala ako dieťa:
a) rybičku so samovražednými sklonmi
b) hovoriace prasiatko, ktoré bolo strážnym psom
c) šteniatko, ktoré verilo, že dokáže lietať

2-Amélie nosí vo vrecku kabátika kamienky, ktoré postupne zbiera. Čo s nimi robí?
a)ohadzuje nimi Collignona
b)hádže žabky
c)robí z nich zbierku, je Zlodejkou kamienkov

3-Poulain znamená:
a)šteniatko
b)žriebätko
c)kuriatko

4-Amélie otcovi ukradne trpaslíka, pretože:
a)jej matka ho neznášala
b)aby si pocestoval a motivovala otca k cestám
c)chce ho mať u seba ako dekoráciu

5-Nino je na púti prezlečený za:
a)zombie
b)ducha
c)kostlivca

6)Nino zbiera/l:
a)nahrávky smiechu, roztrhané fotky spod fotoautomatov
b)kamienky, fotky spod fotoautomatov
c)guličky, fotky

Potichu pristúpim k neterkám. V rukách držia moju dávnu kresbičku podivnej postavičky.
„Alethia, kto to je?“ spýta sa ma staršia z mojich Hviezdičiek.
„To je malý obyvateľ ďalekej krajiny,“ narýchlo si vymýšľam. Nebudem jej zaťažovať hlavičku nepríjemnými podrobnosťami.
„Prečo je taký smutný?“ spýtala sa mladšia, ešte drobček.
„Akej krajiny?“
„PŠT! Počujete, čo vraví?!“ sprisahanecky na ne žmurknem a naháňam sekundy na vymyslenie podrobností.
„Nie!“
„Nič nepočujem,“ drobček už skoro začína fňukať.
Skloním sa k obrázku, ktorí ešte držia. Tvárim sa, že počúvam: „Práve mi pošepkal, že je z Mesiaca. Požiadal ma, nech mu namaľujeme jeho domov.“
Zasmejú sa. Ideme maľovať!

Tma ma nedesí. Cítim sa v nej voľná. Ticho mi umožňuje započúvať sa do spevu vtákov. Šelestu stromov. Neďaleko počujem žblnkot potoka.
Stávam sa vĺčaťom, ktoré sa začína vydávať na samostatné potulky lesom. Zľahka našľapujem labkami na popadané ihličie, cítim mäkkosť machu.
Na kraji lesa si sadám. Čakám až sa zjaví Luna. Dnes je celá v striebornom. Snaží sa mi niečo povedať, ale jej slová zanikajú v nepríjemnom hukote, ktorý prináša černota.
Mníška sa vrátila. Stále opakuje otázku: „Čo si videla?!“
Zúfalo zavýjam, až je pri mne celá svorka...
Svetlo ma vytrhne zo sveta voľnosti. Opäť ležím pripútaná k posteli.

Papier - prázdny. Štetec v rukách - nečinný. Hodiny ubiehajú.
Vstávam, bezcieľne sa prechádzam po byte. Sadnem si za stôl, otvorím zápisník. Beriem do rúk pero, skontrolujem množstvo atramentu.
Múzy ma po ďalších hodinách stále nechcú kopnúť. Radšej vstanem a vychádzam na balkón. Opieram sa o zábradlie. Snažím sa sústrediť na západ slnka. Spozorovať, identifikovať každý odtienok krásneho divadla, ktoré sa predo mnou rozprestiera. Pohľad mi po chvíli skĺzne na chodník. Je šieste poschodie dostatočne vysoko? Ruku si položím na brucho. Nepoškvrnenejšie než papier. Som unavená. Z boja medzi túžbou rozpárať si ho, ukončiť bolesť a povinnosťou dýchať, byť tu pre nich.

„Povedz! Čo si videla?!“ upiera na mňa zrak mníška. Spod jej kutne sa ku mne začínajú plaziť tmavé chápadla.
...kúpem sa v potoku. Moje nahé telo si užíva dotyk studenej vody. Smejem sa. Z brehu ma pozoruje muž. Podávanú ruku prijmem a moja drobná detská dlaň sa stráca v pevnom stisku. Zvláštne sa usmeje. Napriek prosbám ma už nepustí...
„ODPOVEDZ!“ výkrik mníšky ma vytrhne z neznámych spomienok. Akoby privolá sestričku, ktorá mi prichádza previazať zápästia. „Ctihodná sestra, odkedy sa prebrala nehovorí.“ Mníška sa nado mnou skloní. Kvôli spútanému telu, môžem iba odvrátiť tvár. Cítim jej dych na uchu:„Vrátim sa!“

Na jazyku ešte cítim chuť marakuje zo sna a pred očami sa objavujú záblesky krásnych obrovských kvetov s bielymi okvetnými lístkami, vnútornou modrou „korunkou“. Netuším, ako dlho tu pobudnem, tak túžim narušiť belobu stien kvetmi. Bude tu útulnejšie. K dispozícii mám len červenú farbu a chvíľu trvá, kým sa k nej dostanem. S uspokojením si do nej namáčam prsty, začínam maľovať. Naposledy som maľovala s neterkami. Steny bytu potom žiarili všetkými farbami. Kým neprišli tváre. Prichádzajú i teraz, spolu s hlasmi. Prinášajú mi únavu na viečka. Premýšľam, či neublížia mojím kvetom, ktoré už nevidím, keď si líham do lepkavej červene.

-Keď ja ju tak strašne MYLUJEM!-
-Len jej to takto nepíš!Píše sa MILUJEM!-
-MYLUJEM, pretože s mäkkým to nejde-
Túto diskusiu vzdávam a radšej sa odpájam. Všetci ju milujú. Ja najviac. Zaspávam a vidím ju ku mne kráčať. Krásnu. Nezahalenú. Iba moju. Okolo nej padajú písmená: M...L...J...I...U...E...M...Ž...N...T...O...Š...C...V...! Hrá sa s písmenkami a skladá vety – VŠETCI MILUJEME TVOJU ŽENU! Všetci to budú vedieť! Je moja! Nik ma už nebude trýzniť svojimi patetickými vyznaniami a dožadovaním sa rád, ako ju zbaliť. Obe sme v šatách. Sme tie najkrajšie nevesty.

Zastala som vo dverách. Sedela za stolom:,,Vitajte!?"
,,Nie je tu málo miesta? Kde budeme cvičiť?"
,, Budeme cvičiť malé sivé bunky. Sadnite si a toto vyplnte!"
Nezvládla som odporovať. Posunula mi papier, pero.
Otázky sú zvláštne, odpovede hodnotením. Skoro v každej dávam neviem.
, Neviem kresliť!"
,,Ako viete, tak nakreslíte."
Dávam si záležať, keď kreslím strom a postavy. Sleduje ma. Stále niečo píše.
Nasledujú zvláštne obrázky. Mám z nich strach. Na každom sú démoni. Zvýši tempo písania. V očiach jej čitam zdesenie. To nie je dobre.
Zlomenná, oklamaná sa vraciam do izby čakať. Opäť ma budú priväzovať o posteľ, pichať injekcie.

V hlave sa mi vynárali viaceré obrazy. Suroviny na šťavnatý čokoládový koláč, zrezané stromy pri vodnom diele, obrovské stopy ...cítim, že som blízko. Len obraz odpovede nie a nie nájsť . Stotiny sekundy trvajúce večnosť a tie zvedavé oči sa na mňa upierali. Čítala som v nich otázku – kedy sa dočkáme odpovede? Horšie ako maturita. Teraz sa rozhoduje o budúcnosti a zlyhávam. Skryla som sa za viečka v detskej naivnosti – ja ich nevidím, nevidia ani oni mňa. Cítila som, že na mňa stále spaľujúco hľadia. „Tututú!“ zvonenie telefónu prinieslo odpoveď. „To je krásny slon!“ Rozžiarená detská tvár odhalila, že som prešla.