Moje články

"Vy snáď áno?"
"Nie, samozrejme," šepká, perami zavadí o jej ucho.
"Chvíľa s tebou a zostávam závislý. Nevadí, že tykám?" zahrá zdvorilosť, ale ruku položí na jej koleno.
Nadriadení vedia, prečo ju dávajú na tieto prípady. Je ako magnet na zvrhlíkov, grázlov. V práci výhoda, v súkromí prekliate, z ktorého spravila až posadnutosť. Všetkých prilákať, zničiť...zamknúť a dopriať si ten lahodný pocit.
Usmeje sa naňno:
"Tak ťa pošleme na odvykačku." Muž sa postaví, ruku natiahne k nej. Prijíma ruku a vstáva.
,Čo sa deje. Strácam zábrany. Niečo je iné, než obvykle.´ beží jej mysľou, keď ju vedie temnými ulicami.

Jeho pozvanie na čaj prijala. Vybral miesto úplne vzadu, kde si ich skoro ani čašník nevšimol. Očakávala, že sa posadí oproti ako pri iných. On sa natisol ku nej. Dotýkali sa nielen stehnami. Začal jej šepkať:
"Obdobné medailóny sa našli i v Egypte, v Číne. Viacerí tvrdia, že ich rozdávajú členovia kultu Zlaté mravce, aby medzi ľuďmi šírili vieru v staré božstvá, ktoré vraj ako jediné dokážu ochrániť ľudí pred novými pandémiami. Škoda, že sa začali objavovať až po covide. Počas tejto pandémie by sa najľahšie podarilo dokázať ich pravdivosť. Ich odporcovia tvrdia, že práve oni chystajú tú najhoršiu. Veríte?"

...keď strácala "pôdu" pod nohami priletel vták. Ďobol do lana a zobudila sa.
Sen jej neschádzal z mysle ani keď narýchlo prefarbovala vlasy, vkladala farebné šošovky do očí...
Predierala sa uličkami z kníh do kaviarne, keď jej do cesty vstúpili modré oči. Sálal z nich život, ktorý sa nehodil do mapy vrások navôkol.
"Slečna," zašepkala, " ste ňou. Noste ju pri sebe. Ochráni Vás." Do rúk jej vložila medailón. Bol na ňom vták zo sna, okolo neho malinké mesiace v rôznych fázach.
"Volavka," trhlo ňou. Starenky nikde. Ako sa mužove oči do nej vpíjali, černeli. Volavka a jej cieľ. Našli sa.

Kľačí v lavici. Ruky jemne zovreté ako k modlitbe. Odetá v niečom, čo pripomína nočnú košeľu. Rozpustené vlasy jej stekajú cez plecia ku kolenám, ku ktorým upiera zrak.
Cíti na sebe všetky pohľady:
Pohŕdajú ňou.
Obviňujú ju.
Súdia ju.
Preklínajú.
Netuší, čo spáchala. Naozaj niekedy stačí žiť iba svoj život?!
Zo všetkých strán počuje:
"Modli sa!"
"Pros o odpustenie!"
Ortieľ znie: "Zajtra."
Zostáva kľačať, kým ľudia odchádzajú. Pohľady ostávajú. Tie, čo sa vtisli nikdy neodídu.
Pomodlí sa Otčenáš. Jediná modlitba, ktorú pozná i spamäti.

Slučka jej už zdobí krk. Pozdvihne oči k oblohe. V oblakoch vidí svoju tvár.
Usmieva sa.

V jej okolí sa vznášajú slová. Príliš veľa slov. Nie je schopná ich vnímať. Presnejšie, nedokáže ich uchopiť a zapojiť do nich svoje. Myšlienky si však až príliš uvedomuje.
Hodinové ručičky rozmasírovali čas na osemnásť hodín. Osemnásť hodín dnešného dňa a štyridsať hodín nespánku. Zmysly sa napriek tomu zostrujú. Kroky prinášajú ďalšie slová, ktoré sa hravo pripájajú k ostatným. Takisto vôňu. Tie dotyky sa jej nesnívajú. Prsty skúsenými pohybmi rozmasírujú nielen stuhnutú šiju, ale i múry, o ktorých si myslela, že sú dostatočne pevné. Cíti, ako padajú a púšťajú na svetlo oči prvé...druhé. Prsty ustanú, aby vtisli tretí pár.

Na námestí bolo príliš veľa ľudí. V tom dave nemá šancu ju nájsť. Sadla si na lavičku a sledovala okolie. Z pódia sa linul rock, ale zopár ľudí pôsobilo príliš mimo,. Tancovali vo vlastnom svete. Začala tipovať - Boney M, Bee Gees? Nie! Ten najlepší z nich určite tancoval na Billie Jean. Keď začal predvádzať pokus o moonwalk už zmenil pieseň. Zaujatá ho sledovala a ani si neuvedomila, že zostali na námestí len oni dva. Sedela a on tancoval iba pre ňu. Až mu dohral playlist, posadil sa na dlažobné kocky Priamo pred ňu. Ako prvý vtlačil do nej svoje oči.

Pohľadom kráča po schodoch navôkol...jeden...dva...tri...a od začiatku...telo je uvoľnené...čaká na dopad...stihne predbehnúť hodený kamienok? V mysli hmla, ktorá už vypla všetko. Dokonca aj tento posledný krok. Pohľad sa zvráti od schodov a ubiehajú pred ním tie posledné...sekundy pred skokom...posledný pohľad do ich očí, ktoré sa vznášajú vôkol...prenasledujú ju dokonca aj v tento posledný okamih...skutočne je posledný? Zanechala po sebe niečo? Čo to ešte chcela...

Vošli dovnútra. Chceli nájsť odpovede. Zo stien na nich hľadelo množstvo mĺkvych očí a uprostred izby kôpka popola, pod ktorý napísala- posledné slová sa preceňujú...

"Môcť si počkať na tých malých ... kdesi za rohom. Dať im, čo si zaslúžia. "
Upozornenia boli povedané. Začíname! Vstupujem do jamy levovej. Snažím sa netriasť, keď sa na mňa zadíva 16 párov detských očí. Skúmajú, nič nehovoria. Ticho dlho netrvá. Priestorom sa rozlieha detský džavot. Modrá loptička smailík sa opäť osvedčil ako pomocník pri zoznamovaní - Kubko, Maťko, Nataška, Anička, Freďo... Ako si to len zapamätám?
Päť minút pred koncom ostávajú už len Nataška a Freďo, ktorý nechce upratať lego. Boj kto z koho. "Ani na zadok mi nemôžeš dať. Máme detské práva!"
"Len mu dajte!" vojde mladá pani s úsmevom.

Pomalinky sme prechádzali pomedzi kráteríky, ktoré zatiaľ nie sú na žiadnom obrázku Mesiaca. V hlave mi vŕtalo množstvo otázok. Bambuľky sa začali naháňať. Akoby naschvál vrazili do vysokého Lunosnílka s veľkou bradou.
„Ach, vy beťárky!" dobrosrdečne sa usmial. Lunkom trhlo.
„Prepáč im to Svarog."
„Nemám im čo odpúšťať. Sú naše. Neviem, či mám odpovede na všetky tvoje otázky, Vozanka. Zatvor ústočká. Máš šťastie, že tu nemáme muchy."
„Viete, čo sa chceme spýtať?"
„Samozrejme. Oblapili ťa naše Čierne Lunodiery, aby ti ukázali spôsob."
Prišla odpoveď na nevypovedanú otázku: „Stačí vedieť snívať a úprimne si to priať. Zvyšok sa stane zabudnutou históriou.

„Takto nás vyhodiť! Kto to kedy videl!" rozčuľoval sa Lunko. Bambuľky kráčali vedľa nás potichu.
„Nebojte sa! Aj my budeme mať maškrtku a ešte lepšiu!" obzrela som sa za tým pažrošom.
„Akú?" zastrihala Binka uškami.
„Takú, z ktorej ťa nebude bolieť bruško. Aj tak sa mi zdá, že ešte jedna bobuľka a bolo by ti zle."
„Ideme domov?"
„Jasné! Rovno do záhrady!"
Nemýlila som sa, čo sa maškŕt týka. Ocino vysadil sladučkú mrkvu, aj šalátik, na ktorých si zmlsla Binka. Linke zachutili ríbezle a kaleráb. S Lunkom sme si plnili brušká malinami. Všetko v top kvalite, kedže ocko neuznáva chémiu.

„Toto prehltnite." Lunko nám trom podal sivé kamienky.
Výnimočne sme spravili, čo chcel. Ucítila som tlak, zatočila sa mi hlava. Žmurknutie trvalo dlhšie. Keď som otvorila oči, Lunko predo mnou bol odo mňa o polovicu väčší. Nie, ja som sa zmenšila. Takisto i bambuľky.
„Čččo to? Prečo? Ako?" habkali sme.
„Lulia sa po nepríjemnej skúsenosti so sovou bojí väčších.Poď, predstavím vás."
Spoza púpavy vyšla krásna Lunosnílka s copíkmi. Nesmelo nás pozdravila a Lunkovi podala striebristý postroj.
„Vozanka so mnou, bambuľky s Luliou," rozkázal Lunko. Musela som sa štipnúť, aby som sa ubezpečila, že sa mi nesníva. bolo to skutočné.

Prišiel kamarát, bolo krásne počasie, tak som dostala nápad, že si v parčíku pri Budatínskom zámku dáme partičku šachu. Čo čert chcel, aj keď sme sa dostali ku bránke, bolo zamknuté. Vydali sme sa po chodníčku, ktorý viedol popod múr, že to obídeme a vojdeme bežným vstupom. Len čas jeho odchodu sa skracoval, chodníček stratený, obchádzka ešte väčšia.
„Prelezieme to?"
Prezrel si ma od hlavy k pätám: „Si si istá?"
„Poď prvý," nepôjdem pred ním, keď som v sukni.
Podložil polienko na stupáka a prešvihol sa na druhú stranu.
Vytrasenie rúk, rada je na mne.
Pád - prvý pokus nedopadol najlepšie...

Binka, Linka už na nás netrpezlivo čakali. Vraj im sýkorka pošepla, že neďaleko nás už dozrelo hrozno.
„Nie som si istá, či ho môžete papať."
„Kým to vyhľadáš, už bude po ňom. Poďme! Čo také sa môže stať?"
Prisámvačku, že nielen Linka nahodila psie oči.
Trochu sme poblúdili pomedzi domy, ale čoskoro nás vítali sladké strapce. Už po prvom ochutnaní si nás chuť naplno opantala. Kým sa Lunko trápil s jednou bobuľkou, zjedla som tri. Zrazu som zacítila buchnát do chrbta. To sa suedovie koník driapal za hroznom.
„Uhni, táto výberovka je pre mňa! Jedna, druhá aj tretia ste hrozná!

Mesiac sa nám dennodenne ukazuje na oblohe. Ľudia si myslia, že ho poznajú, však už naň aj doleteli. Avšak nevedia nič o jeho obyvateľoch. Nie každý ich smie a vie vidieť. Volajú sa Lunosnílkovia. Telíčko majú skoro ako presýpacie hodiny. Majú motýlie krídelká. Ich dôležitou úlohou totiž je pomocou nich odrážať slnečný svit, aby sme na Zemi mohli obdivovať krásu Mesiaca. Občas ku nám pricestujú, aby sa stretli so svojimi priateľmi - zajačikmi a vlkmi. Občas sa ukážu aj nám. Na Zemi sú vysokí ako jabĺčko a sú ľahunkí ako pierko. Cestujú k nám pomocou polárnej žiary, kvapiek či snehových vločiek.

,Sedel tam sám. Pokožka na rôznych miestach sa začala sfarbovať do modra. A to ešte nevymizli predchádzajúce zožltnuté fľaky. Aspoň farby ho mali radi. Zahĺbený do vlastného sveta nepočul prichádzajúce kroky...´
„Čo robkáš?" pošepkal mi priamo do ucha Lunko.
„Toto mi nemôžeš robiť," vydýchla som s úľavou ozdobenou čiastočkami zľaknutia. Častokrát som si jeho prítomnosť skoro ani neuvedomila. Bol ľahký ako pierko.
„Prepáč," sklopil očká, stiahol ústočka.
„Nehnevám sa. Trošku som sa zľakla. Hlavnú postavu z knižky akurát zmlátili. Je tak sám," zľahka som mu dala pusu na líčko.
„Prečo sú ľudia na seba takí zlí?"
„Netuším. Poďme radšej von."

Ne/rozprávka Príbeh temný a strašidelný práve začína.
„Mne sa najviac páči ten s hlbokým hlasom, hlavný rozprávač," Linka vyskakuje a vrtí chvostom, že jej skoro odletí.
„Však keď brešeš, len to duní. Mne sa páči tá vrana dievčatko." Binka sa ju snaží napodobniť.
„Tú viac pripomína Vozanka. Ty si ako papkáčik," odporuje jej Linka. Binka sa oduje: „Nie som ako ten papkáčik."
Slzy má na krajíčku, tak si ju vezmem do náručia a hladím medzi ušká:„S tvojím huňatým kožúškom si také naše malé baculiatko."
Všimnem si maminu opretú o rám dverí:„Vy moje tri vrany ste sa skutočne našli."

„Kedy tam už budeme?" Binka evidentne výlety nebude mať najradšej. Linka, naopak, behala zo strany na stranu. Našťastie som ju nemala na vodítku, pretože v sandálkach, ktoré som mala obuté, by som si pri tom jej cik-cak behu dolámala nohy.
„Neboj, už sme tu," zahlásila som, keď sme došli ku chatkám, pred ktorými sa rozprestierala lúka plná kvetov. Bol tu háčik, ktorý som odhalila hneď po vstupe. Bosé nohy sa hneď zasnívali nad gumákmi. Nezašla som ani do prvej tretiny a už som mala popŕhlené celé nohy až po kolená. Zrazu sa pri mne usmieval Lunko. S čižmami vedľa seba.

Práve som kreslila, keď mi Lunko zaklopkal na okno.
„Jéééj, čo to je?"
„Chobotnica, mám ju zadanú na projekt z biológie."
„Prečo si jej nakreslila tri srdcia, keď sú len dve?"
„Srdce máme len jedno, ale chobotnice majú tri."
„Nie, srdcia máme dve. Je to párový orgán ako obličky."
„Hlúposť!"
„Pozri!" Lunko sa otočil a pod krídelkami spriehľadnel. S úžasom som pozorovala ako mu pod nimi spoločne tĺkli dve malé srdiečka.
„Aj ty máš dve," žmurkol.
„Hlúposť, ľudia majú len jedno."
„Ale kdeže! Až sa zaľúbiš, začne biť aj druhé. Rýchlo to dokonči a poď von. Mám pre teba prekvapenie."

Mamina ma poslala ísť nazbierať púpavu na med a kašky na čajík. Namietať som nemohla, zväčša ho pijem ja, keď som nachladená. Alebo lipový, to je mňamóza.
„Už tam budeme?" zastrihala uškami Binka.
„Nie, však sme ešte len na našej ulici," nestihla som dopovedať a už mi sedela na rukách.
„Linka, drž sa pri nás! Tadiaľ nejdeme!" S hrôzou som zastala.
„Prečo nie?" vyzvedala malá vlčica. „Však sú tam samé zaujímavé pachy."
Mne sa len pred očami mihli obrazy. Ako som presne na tam „ochutnala" asfalt, rozbila som si kolená, naháňali husi (dve ma ďobli):„je to zakliate miesto! Preto!"

„Dnes to bola jazda," zvýskla Lulia. Musel som sa na nej smiať. Bola strapatá a natešená. Vozanka by použila výraz, že je ako naspídovaná veverička.
„Dobre strapoška, čo mu teda vezmeme a pošleme? Lulia, kde si?"
„Tu som! Pozri sa na tento kvietok."
„Myší chvost nie, poďme do záhrady Vozankinej mmaminy. Je plná kvetov, dáky snáď nájdeme tam."
Snežienky, hyacinty, narcisy, tulipány, orgovány a to jašidielko skončí pri šalvii.
„Babské ucho nie! Radšej narcisy."
„Babské ucho, myší chvost, to sú divné názvy. A ako mu to pošleme? Nezvädnú, kým k nemu dorazia?"
Stojím pri kríku červených ruží: „Pošleme mu semienka."

Cestovanie na Zem:
- Je prísne zakázané cestovať počas Splnu, dva dni pred a po Splne. Sami viete, že máme vtedy krídelká plné práce. Nik sa nebude ulievať.
- Pri prvej ceste na Zem NIKDY nesmiete ísť sami.
- Odporúčame použiť polárnu žiaru. Naskočíte na najbližší paprsok slnečného lúča a zveziete sa ako na šmykľavke. Až sa dotkne paprsok atmosféry zletíte k oblakom a pomocou nich sa priblížite k cieľovej destinácií.
- Pomocou kvapiek, vločiek, najlepšie v noci.
- Pozor na cestovanie počas búrky.

Lunko sa sústredil a dopísal:
"Pre pokročilých:
Až tam budete mať priateľov, stačí sa sústrediť, predstaviť si ich a srdcom vyhľadať."

Do splnu ďaleko, tak sme sa s Luliou vybrali na prechádzku na opačnú stranu Mesiaca. Pozorujeme odtiaľ postavičky na asteoidkoch. Najradšej máme malú planétku, na ktorej sa každý deň objavujú kopčeky, ktoré chlapča so slnečnými vlasmi, vždy vyzametá.
Dnes sme ho však videli, ako prenasledoval západ slnka. Vždy, keď ho zahalila tma, posunul sa o kus ďalej, aby si ho opäť vychutnal. Nakoniec ho o kus predbehol, sadol si do trávy a v tme osamotene zaspal.
„Štyridsaťštyri krát!"
„Všimol som si. Dlho to tak nevydrží. Dnes bol príliš smutný."
„Poď so mnou na Zem. Čosi mu pošleme , nech nie sám."

S Binkou a Linkou sme ležali na trampolíne. Vymýšľali sme si, čo vidíme v oblakoch. Zadívala som sa na jeden vzdialenejší. Pripomínal mi panáčika, ktorého som už v oblaku videla. Bolo to krátko po pohrebe starkého. Prišlo mi smutno.
„Idete so mnou dnu?"
Zamietavo pokrútili hlavičkami.
„Mikinu som nechala dole," prebleslo mi hlavou, keď sa vonku spustil dážď. Dúfala som, že sa chlpáčikovia schovali. Ako som schádzala do záhrady, začula som živý rozhovor Linky, Binky s ... chlapcom?! Rýchlo som zbehla dole ku trampolíne. Obe na nej skákali. Musela som sa lepšie zadívať, aby som si v daždi všimla striebristého panáčika.

Slnko - Mesiac
dvaja milenci
Mesiac - Zem
matka a jej dieťa

Láska má veľa podôb
oni sú jej obrazom
navzájom sa učia
navzájom sa potrebujú
navzájom sa okrášľujú
navzájom sa učia
nežiarlia, aj keď je občas niekto z nich
len ten tretí

Zem
ty si ja a ja som ty
napriek tomu viem
musíš ísť
len, neotáčaj sa mi chrbtom

Zem - Slnko
vďaka tebe žiari
vďaka tebe vo mne stále horí život
ale nikdy nás nerozdeľ

Slnko - Mesiac
Láskam ťa
chránim ťa
rozžiar sa
potešíš nielen môj zrak

Mesiac
Vidíš Lunosnílkov?
Sú naši, sú i tvoji
Naučila ich cezo mňa
MILOVAŤ

Do kancelárie sa kolegyňa vrátila so slušne oblečeným pánom. Napriek hrdému postoju pôsobil, akoby si poňho mala prísť zubatá. Muž bez slova rozložil papier. Posunul si okuliare na nose a začal čítať. Jednalo sa o odvolanie voči rozhodnutiu. Zvyšoval hlas až kričal. Očervenel v tvári a dôrazne ťukal na papier. Kolegyňa sa ho márne snažila upokojiť. Už nebolo možné sa sústrediť na prácu. Čo spraviť, ak by nebodaj zaútočil? Dočítal a stíchol s pohľadom upreným na okno.
„Na akom sme poschodí?“ zamyslel sa.
„Na treťom.“
„Bolo by potrebné vás všetkých povyhadzovať z okien po vzore pražskej defenestrácie, vy prašivé suky!“

„Pozoroval si pohreb môjho starkého. Povedal si- ľúbim vás. Koho si mal na mysli?"
„Naozaj? To muselo byť počas mojich prvých dní," pokrčil plecami. Linka s Binkou sedeli. Na striedačku pozerali na mňa a Lunka.
„Dozvieme sa, že čo to chcelo Vozanku zjesť?" Linku neopúšťala zvedavosť. Hlavičkou mi podobrala ruku. Od radosti zavrtela chvostom, keď som ju pohladila: "To by som aj ja rada vedela, čo to je." Zaujímalo by ma, čo by som videla tentokrát. Ale čaro krúžkov vymizlo.
„Možno nám to bude vedieť povedať Svarog. Alebo nás aspoň nasmeruje."
Tak sme nastúpili na loď. Smer k sídlu Lunosnílkov.

„Halóóó, Šípková Ruženka, prebuď sa."
„Mne skôr pripomína Snehulienku. Tá mala takéto tmavé vlasy."
„Snehulienka nebola zjedená „jablkom"! Lunko, čo to vlastne bolo?"
Riadne sa mi zívlo, než som otvorila oči.
„Vitaj!" Linka sa ku mne sklonila a olízla mi tvár. Binka mi skočila na bruško: „Si v poriadku?“
„Au, to sa nerobí. Lunko?"
„Čo si videla?"
„Starkého a... teba," pozorne som sa naň zadívala, „bol si ešte malinký“. Lunko vyzeral zamyslenie, sťažka preglgol: „Nepamätám si skoro nič z prvých dní. Ale keď som zbadal teba, akoby som ťa poznal. Vedel som, že je čas ísť sa pozrieť na Zem.“

Starký sedel so mnou pred domčekom. Videla som to celé ako vo filme, než som si uvedomila, že sa na to celé pozerám z Mesiaca. Zo starkého žiaril plamienok. Akoby sa každým úderom zväčšoval. Čas sa presunul ku dňu pohrebu starkého. Plamienok bolo vidieť, ale zmenšoval sa až úplne zmizol. Zrazu sa vedľa mňa objavil Lunko. Bol ale úplne malinký, dokonca mu nebolo vidieť ani krídelká. Stál vedľa mňa.Pozoroval dianie na Zemi a bol smutný. Bolo mu vidieť len obrovské očká s kosáčikmi mesiaca. potichúčky plakal a akoby niečo zašepkal.
„Lunko, nepočula som ťa dobre, čo vravíš?"
„Ľúbim vás."

Preplavili sme celú Trblietku a pred nami sa črtalo niečo ako púšť. Rozpačito sme vystúpili. Iba Lunko nadšene poskakoval.
„Ta-ta-dá! Čo vravíte? Ako sa vám tu páči?"
„Kde to sme?"
Linke sa kĺzali labky. Binka tvrdo skákala:„ Určite sa neprepadnem?"
Stáli sme na niečom, čo pripomínalo ľad. Táto púšť bola siahodlhá. Povrch bol perleťovobiely a hladký. Jednoducho nádhera. Akoby sme stáli na obrovskom vyleštenom kamienku. Len miestami presvitali nejaké čierne malé krúžky. Boli ako rozhádzané gumičky do vlasov. Podišla som k tým najbližším. Boli krásne. Vábivé. Neodolala som. Rukou som po nich prešla, keď tu zrazu vystúpili a pohltili ma.

Pozorovala som odchádzajúci vlak. Jeho obraz sa rozplýval v diaľke rýchlejšie než dym nad jeho komínom.
Bolo načase ísť ďalej. Pozametala som všetky priestory. Natrela novou farbou lavičky v čakárni, i na nástupištiach. Zvyšnou farbou som natrela páku výhybky a koľajnice.
Človek by nepovedal, koľko práce sa tu ukrýva. Kým som skončila, prešlo niekoľko splnov. Nič sa nemenilo.
Keď som bola so všetkým hotová, sadla som si na lavičku. Pozorovala som životný ruch na okolitých staniciach. Slnko zapadalo ako prach na koľajnice.
Všetko som zamkla. Za sebou som zanechala nápis - ZATVORENÉ. Už nepríde žiaden vlak, ktorý by ma vzal domov.

Zdvihla som zrak. Pohľad mi padol na jeho zovretú päsť. Búchal si ňou do dlane druhej ruky. Zuby pevne zomknuté. Opretý o bicykel. Vedela som, je zle. Bolo to zjavné ako päsť na oko. Vstala som a šla mu naproti. Už som bola nebezpečne blízko. Na dotyk. Usmial sa.
„Ako dlho tu už stojíš?"
„Dosť dlho, aby som videl."
„Čo konkrétne si videl?"
„Ako s tebou flirtuje. Ako ste si niečo šepkali."
„Vari len nežiarliš?"
„Však ja mu ukážem koho si."
„Ak chceš žiarliť na nevinný rozhovor, tvoja rozhodne nie."
Vrátila som sa k „deckám". Spolu sme domaľovali obraz cirkusu.

ked som vošla do záhrady, hned ku mne pribehla Linka, celá vyvrtená.
„Kde máš parťáčku, chlpáčik?"
„Zas sa kdesi túla s Lunkom. Doniesla si nám niečo z výletu?" zvedavec sa nezaprie.
Z vrecka som vytiahla lesklý kamienok. Linka k nemu pričuchla.
„Radšej mi vytiahni tú maškrtku,"oblizla sa.
„Vozanká!" Binka mi skočila do náručia, Lunko mi už skákal vo vlasoch. Zasypali ma otázkami:
„Čo to máš?"
„Kde si sa to tak dlho túlala?"
„V Banskej Štiavnici. Pozrite sa, čo som tam našla. Mačacie zlato s kremeňom."
„Vy máte zlato z mačiek?"
„Nie, Lunko, to je pyrit.Mám pre vás maškrtky."

„Kde ti zmizli ústočká?"
„Stará mama, prečo máš také veľké oči?!" zasmiala sa Binka. Linka po nej hodila varovný pohľad s jemným zavrčaním. Znovu bola zo mňa gulička, ale krídla zostali rozprestreté. Konečne zafungovali. Objavili sa na nich moje najobľúbenejšie miesta na Mesiaci. Predovšetkým na pobreží mora Trblietka. Binka a Linka skoro ani nedýchali. Postupne som sa sfukoval do svojej podoby, keď sa ukázalo vyhnanie Striba. Najvyšší Lunosnílko Svarog sa naňho hneval
„Čo vyviedol?"
„Nechcel svietiť. Vraj má príliš krásne krídla, aby si ich kvôli Vám ničil."
"Kvôli nám?!" vypleštila Binka očká.
„Áno, však pre vás, našich priateľov, rozsvecujeme Mesiac."

Predo mnou kopa čísiel, mien. Nielen na papieroch, ale i na monitore predo mnou Mne však stále behala v hlave otázkach, o čom napísať. Druhý deň a už mám hlavybôl. Googlenie slovíčka konštanta neprinieslo želaný výsledok. Všetko sa týkalo matematiky a fyziky. Ani jednu neobľubujem.
Skúsim kolegyne, čo ony na to. Chytí sa akurát Zuzka, ktorá vychrlí kopu nápadov a spustí všetko možné i nemožné ku polarizácii spoločnosti, propagovaní zloby. Mne sa to akosi nevidí, ale diskusia je zaujímavá. Ale toto je skôr o istote ako neistote. Ľudská hlúposť by mohla byť ešte lepšou alternatívou. Je neisté, o koľko stúpne.

Všetko sa mi pred očami miešalo, kým ma nezastavil akýsi kamienok. Konečne som sa trochu sfúkol. Vĺčatko pôsobilo, že túži po zopakovaní, tak som rýchlo zvolal: „Lunko!"
Vyvalili na mňa očká, ale predstavili sa.
„Meno máš pekné, ale stvorenie, ako si ty, som ešte nevidela," zastrihala uškami Binka.
„Som Lunosnílko. Bývam na Mesiaci. Pozri!"
Rozprestrel som viac krídelka, trošku podskočil a ...nič. Očervenel som. Skúsil som zas. Zmenil som sa na modrého.
„Prečo so sebou trepe ako ryba na suchu?" zašepkala Linka zajkovi.
„Kebyže mnou nezamiešaš, stačilo by mi raz zatrepať krídelkami a videli by ste!" bolo mi do plaču.

„Pridajte tri vajíčka, 250 gramov múky ... ," čítala som z receptu. Lunko sa zatiaľ trápil so sáčkom väčším než on.
„Áááááu!" pozrela som jeho smerom.
„Netušila som, že môžeš byť ešte belší," smiala som sa Lunkovi, ktorý sa ocitol v miske, ponorený v múke.
„Myslíš, že sa aj nám ujde?" Linka sa oblizla po ňufáčiku. Binka sa nenamáhala s odpoveďou, len zakývala uškami.
Lunka som oprášila, rýchlo primiešala múku. Hodiny neúprosne odtikávali mamkin príchod.
O pol hodinku prišla mamina z práce.
„Tu to vonia! To si napiekla sama?"
Smutne som pokrčila plecami: „Akosi sa rozpadáva."
Zrazu som si všimla zabudnuté vajíčka.

Cestou som sa trošku stratil. Dopadol som s okolitými kvapkami na niečo mäkkučké. Po pravej i ľavej strane je čosi obrovské, biele. Zrazu sa to pohlo. Začul som:
„Čo to tam máš medzi ušami, Binka?"
„Linka, daj to zo mňa dole!"
Ozve sa spod mňa a všetko sa roztrasie. Ups! Už je zo mňa gulička s očami. Ako to ja neznášam. Prečo nás vždy tak nafúkne? Až sa skotúľam dolu, do zelenej perinky, rozprestrie sa mi zrak. Hľadia na mňa vĺča a zajačik. Viem, že bude dobre!
„Kto si?" spýta sa vĺča.
Ťukne do mňa noštekom. Skotúľam sa kúštik ďalej.

„Lunko, na začiatku plavby sa vraví: Nastupovať! Kotvu hore!" žmurkla som naho. Tento môj Malý Mužík, ako ho občas zvyknem volať, schoval ústočka a vyvalil očká. Prihupkala Binka, obzrela si ho. Strčila doň uškom. Lunko rozprestrel krídelka.
„Vyzerá ako víla," ozvala sa Linka.
„Na čo všetko sa vieš zmeniť?"
Lunkovi sa opäť objavili ústočká v širokom úsmeve. Nič nepovedal. Nestačili sme žmurknúť a bola z neho opica.
„Sprav nám tancujúceho maca," žadonila Binka.
„Nie, hada!"
„Tých nemám rada!"
„Tak podvodníka!"
„Nemyslíš skôr vodníka?"
„Čo takto pirát, keď sme na lodi?"
Namiesto toho sa zmenil na starkého:„Naňho si myslela, však?"

Keď som bola malým dievčatkom, sedela som so starkým pred domčekom. Počúvali sme spev vtákov, pozorovali plávajúce oblaky, spoza ktorých vykukla biela gulička. Starký jej pohrozil ukazovákom: „Ej, ty beťár! Zas si mi v noci nedal spať! Nože sa schovaj, už je deň!“
„Kto sa má schovať?“
„Mesiac! Ten svieti v noci, keď ty už spíš," odpovedal starký, palicou zamieril na to čudo-judo na oblohe.
Pozorne som sa naň zadívala. Potom mi so žmurknutím pošepkal: „Jedného dňa sa budeme spolu plaviť po mesačných moriach. Napneme plachty a plnou parou vpred za dobrodružstvami!“
Zo zamyslenia ma vytrhol Lunko: „Kotva spustená! Vystupovať!"

Dlho sme leteli všetci ako diví, keď sa pred nami zjavil krásny obrazec.Náš cieľ je tu. Najväčšia zábava bude ho zničiť. Premeniť na niečo iné. Roztancovať vôkoľ seba všetko, až kým sa úplne všetci nezničíme.
Tancujem, už horím. Nič iné neexistuje. Len ja. Tento moment. Žiara.
Kričím, že to bola krása a sme na rade. Dopadám, úlomky sa trieštia všade do okolia. Pre mňa to znamená koniec. Ako pomalinky chladnem, sledujem ostatných, ktorí letia atmosférou a dopadajú na povrch.
Či sa tento žúr a náš "obraz" vydaril, sa už nedozvieme. Osud všetkých meteoritov. Len vďaka nám je Mesiac krásny.